17 apríla 2006

Stĺpček (NŽT 20. 12. 2006)


    Som jedným z tých úbožiakov, čo vlastnia tú nehoráznu úchylku. Niekto by hádam mohol povedať, že ňou aj trpím. Mojou do neba volajúcou chybou je, že nepijem a ani nefajčím. A akoby tej deviácie nebolo dosť, ani nefetujem, nič nešnupem a nič si nepichám! Pre chalana z 21. storočia, ktorý chce žiť normálnym usporiadaným životom je to veľkou prekážkou. Niet snáď rovesníka, ktorý by sa nad týmto úkazom, čo i len na chvíľku, nepozastavil. Niekedy mi to je až hlúpe – neviem, či mi momentálny obdivovateľ závidí, alebo sa snaží s týmto faktom zmieriť. Možno sa dokonca snaží túto moju chybu ignorovať a nesúdiť knihu podľa obalu. Niektorí sa dokonca po tomto zistení súcitne spýtajú, prečo? Akékoľvek racionálne vysvetlenie býva v týchto momentoch zbytočné a pokusy o objasnenie sa trestajú rezolútnou ignoráciou.

    Zdanlivo môžem pôsobiť ako nenapraviteľný asociál so značne obmedzenými finančnými zdrojmi. A možno som len držgroš, ktorý nie je ochotný venovať pár korún na „dobrú“ vec – ťapku rumu či fernetu. A hádam len nedokážem držať krok s dobou. Tá sa totiž zmenila. Nech to znie akokoľvek pateticky, realita je krutá a kto nevládze držať krok je bezpodmienečne odsunutý na vedľajšiu koľaj. Či sa s tým zmieri alebo nie!

    Aj ja, ako správny teenager som si z času na čas vyšiel do mesta. Spravidla to bolo v piatok. Zo začiatku som sa naivne domnieval, že zabehnutým účastníkom piatkových seans nejde len o to, aby sa poriadne osprosteli. Moje blízke okolie malo pochopenie a ušetrilo ma situácií, v ktorých by som musel svojich blížnych oživovať. Možno práve ich súcitný prístup zabránil tomu, aby som videl pravdu. Domnieval som sa, že tých pár exemplárov, ktorí sa sťali ako činky, je len ukážka toho, kam sa nikto nechce dopracovať. Čas však postupne ukazoval, že tých pár prípadov predstavuje hranicu, ktorú postupne všetci prekročia. Raz, dvakrát, neskôr pravidelne - každý piatok.

    Akoby to nestačilo, tých, čo pili legálne – teda boli starší ako osemnásť rokov – bolo ako šafranu. Keby každému neoprávnene spitému občanovi svietili oči, (ktorékoľvek) mesto by v piatok žiarilo ako obrovská guľa rozžeraveného nukleárneho ohňa, zahriata na milión stupňov.

    Ak má niekto dojem, že spomenuté spríjemňovanie piatočných večerov sa týka výsostne chalanov, je na omyle. Citlivejšie nátury vie niekedy až pichnúť pri srdci, keď vidí tú inak inteligentnú dievčinu ako sa snaží vyriešiť problém s rovnováhou, koketuje sa slovníkom plným vulgarizmov a je držiteľkou čerstvo pripálenej cigarety.

    Redaktor istého spoločenského týždenníka svoj článok o pripravovanom zdražovaní alkoholických a tabakových výrobkov ukončil provokatívnou otázkou: „Oplatí sa Slovákovi vôbec žiť?“ Už len existencia tejto otázky ma privádza k záveru, že Slováci postupným zdražovaním naozaj prichádzajú o svoj zmysel života. Nie však už ako Slováci, ale ako ľudia!



           
          Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators