31 októbra 2006

Stĺpček (NŽT 31. 10. 2006)


    Ich tváre poznám. Už som ich minule videl na chodbe pre učebňou, keď sme spoločne čakali na prednášku. Nahadzujem šarmantný a priateľský úsmev. Vystieram ruku a podávam im ju. Keď zacítim jemný stisk dlaní, začnem otrepanou frázou: „Ja som Filip.“ Občas ešte dodám: „Veľmi ma teší.“ Potom mi už ale neostáva veľa času. Konám rýchlo a okamžite. Musím zobudiť všetky mozgové bunky, ktoré sa počas práve skončenej prednášky, vedenej nudným a monotónnym hlasom prednášajúceho, dostali do fázy hibernácie. Niektoré si dokonca odbehli do hladiny alfa na niečo pod zub, alebo načerpať novú energiu. Spúšťam interný alarm a všetky šedé bunky dostávajú povolávací rozkaz: „Pozooor! Zoradiť! Sústrediť sa a ostať v pohotovosti!“ Celý rozruch vyvolávam z jednoduchého dôvodu - moji spolužiaci sa mi idú predstavovať a patrilo by sa, aby som si ich mená zapamätal.

    „Ja som iX.“ „Ja Ypsilon.“ „A ja som Zet.“ Vypustia na mňa spŕšku jednoduchých, no dôležitých informácií. Šedé bunky začnú kmitať – získajú informácie a púšťajú sa do ich spracovania. Treba ich očistiť, naformátovať, skomprimovať, označiť identifikačnými štítkami a uložiť do archívu presne tam, kam patria. Ich práca sa ale ani zďaleka nekončí. Rozhovorom so spolužiakmi totiž získavam ďalšie cenné informácie, ktoré musia byť taktiež roztriedené, uschované a zapísané do kartotečných lístkov vo Veľkej knihe informácií (čistá byrokracia). Začiatok komunikácie po tom, ako som na prednáške podriemkaval, je vždy najhorší. Musí sa naštartovať celý systém, spustiť potrebné procesy, vypnúť tie nepotrebné, ktoré iba zahlcujú operačnú pamäť. Niet preto divu, že sa občas niektorá informácia zapotroší a po čase sa dokonca aj odstráni v domnienke, že je nepotrebná, keďže ju nik neoznačil, nenaformátoval, neskomprimoval a neuložil.

    Moje bunky mozgové chodia po prebdenej noci hromadne na zájazdy do hladiny alfa a preto systém ukladania informácií beží v úspornom režime. Darmo sa potom čudujem, keď sa na druhý deň zamyslím, ako sa volá ten či tá. Veru, s príchodom na vysokú školu človek stretáva mnoho nových ľudí a ja začínam mať zmätok v menách. Postupne ale robím pokroky a výrazné osoby si už našli v mojej pamäti pevné miesto – či už ide o ľudí s charizmou výraznejšou ako čelný náraz s kamiónom v plnej rýchlosti, alebo o ľudí, z ktorých srší inteligencia, šarm...

    Čaká ma ešte dlhá cesta. Keď už budú všetky mená ľudí, s ktorými prichádzam dennodenne do styku, uložené, budem spracovávať podrobnosti. Kto odkiaľ prišiel, aká je jeho minulosť a jeho sny, aký je človek...

    Verím, že túto neľahkú úlohu splním a raz sa zameriam aj na to, ktorý môj prednášajúci je doktorand, docent, profesor, doktor... Nemôžem ich predsa večne titulovať slovkom „pán“.

           
          Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators