Možno by som vám mohol frontmana skupiny Queen predstaviť suchými vetami typu: narodil sa 5. septembra 1946 v Stone Town v Zanzibare, študoval v Bombaji a v sedemnástich sa presťahoval s rodičmi do Anglicka, kde študoval umenie a grafický dizajn.... Ale nechcem! Takéto informácie predsa nájdete kdekoľvek, stačí použiť všemohúci Google. Ja idem radšej na Freddieho spomínať...

Tí skôr narodení dodnes spomínajú ako pozerali pristátie človeka na Mesiaci v priamom prenose. Iný si naopak živo pamätajú spartakiádu, či nezabudnú, ako so zatajeným dychom sledovali v televízii priebeh Nežnej revolúcie. Ja nie. Pochopiteľne. Ak sa ponorím ja do spomienok a uvažujem, čo také som videl v televízii v rannom detstve, tak popri Night Riderovi a Baywatchi to boli Večerníčky (Macko Uško, Vták Gabo, Požiarnik Sam... :-) a, čuduj sa svete, otvárací ceremoniál letných olympijských hier v Barcelone 1992. Tak tak! Prekvapenie?

Nezabudnuteľne a osudovo na mňa totiž zapôsobila piesen Freddieho a španielskej opernej divy Montserrat Caballé Barcelona. Tá skladba sa mi vryla hlboko do pamäti a hoci som netušil, kto to spieval, o pár rokov som sa to dozvedel...

Na základke sme sa učili o AIDS (najlepšou - a v tomto prípade jedinou - liečbou je predsa prevencia založená na osvete) a pani učiteľky nám pustili dokument o živote a sláve Freddieho Marcuryho. Samozrejme, pre nás ešte neznámeho umelca, pretože vtedy frčali Backstreet Boys a Spice Girls a nič, čo bolo viac ako pol roka staré strácalo príťažlivosť.

Vtedy, v krátkom prestrihu, kedy v dokumente odzneli najväčšie hity Queenu som spoznal pieseň Barcelona a spomenul som si na ranné detstvo. Frajeril som pred učiteľkami (lebo tie to na rozdiel od spolužiakov vedeli oceniť a pochopiť), že som tu pesničku videl naživo - nevediac, že na OH Barcelona '92 ju už nespieval Freddie, ktorý zomrel 24. novembra 1991, ale "zaspieval" ju jeho dvojník na playback.

Po návrate zo školy som nevedel zabudnúť na tú neopakovateľnú pieseň. U strýka som o pár dní našiel originál audiokazetu albumu Innuendo a požičal si ju domov. Pochopiteľne, po pár dňoch som ju poznal naspamäť...

Hádam mesiac nato prišli dodnes nezabudnuteľné Vianoce. Dostal som od Ježiška dve kazety (CD-čka sa ešte nenosili :-): Backstreet Boys - Backstreet's Back (aby som šľapal s dobou) a Queen - Greatest Hits I (aby som počúval to najlepšie, čo pre mňa v tej dobe existovalo). Najväčšie hity, ktoré Queen vydal v rokoch 1974 - 1980 som samozrejme tiež rýchlo vstrebal a každý deň po návrate zo školy, pred učením a návratom rodičov z práce, som si zopár vypiekol na magiči kúpenom v Poľsku, vyrobenom v Thajsku.

Samozrejme, učenie som nezanedbával a dotiahol som to k úspešnému napísaniu prijímačok na osemročný gympel Lettricha v Martine. Tešil som sa tam, hoci som mal obavy (skromnosť moja nesmierna...). Po aklimatizovaní na takmer stredoškolské prostredie som napísal článok do tamojšieho školského časopisu Miš-Maš. Článok sa zaoberal výročím úmrtia Freddieho Mercuryho a vďaka nemu som sa postupom času dostal do stredoškolskej (a inej) žurnalistiky... Hádam to znie nadnesene, ale je možné, že keby som vtedy nechcel svojich nových spolužiakov poučiť o neopakovateľnej rockovej kapele a skvelom spevákovi, nepísal by som nikdy pre časopis Gymlet, nikdy by som to neskúsil v Živote Turca, nešiel by som študovať žurnalistiku a tobôž by ma nenapadlo urobiť si tento blog. Ťažko povedať, čo by bolo, keby... Ale predsa - Queen a Freddie Mercury my ovplyvnil život.

Dnes mám na počítači celú diskografiu Queenu a teším sa na nový ohlasovaný album, kde už ale má spievať Paul Rodgers. Už nikdy to nebude ako s Freddiem, ale som zvedavý a morí ma nedočkavosť...

Tento víkend bolo 15. výročie od smrti Freddieho. Ja som si spomenul, pretože tak, ako Brian May v piesni No-One But You som (si) sľúbil, že NIKDY NEZABUDNEM NA FREDDIEHO...

"One by one
Only the good die young
They're only flyin' too close to the sun
We'll remember -
Forever... "