Neblbnite!

Štvrtok večer. Odpájam sa z internetu, vypínam počítač. Prichádzam do obývačky, prepínam na Dvojku, pozerám Pod Lampou. V tom príde otec a vraví, že nech si ju užijem a uštipačne podotkne, že už aj tak sa blíži koniec tejto relácie. Vraj chcú odvolať Štefana Hríba. Považujem za ďalší žartík, on mi vraví, nech si pozriem dnešnú (čiže štvrtkovú) Pravdu. Čítam...

„Časť televíznej rady chce, aby Hríb v STV skončil.“ Hneď mi bolo jasné, ktorá bije. Stúpol mi tlak, hnev sršal na všetky strany. Čo chcú členovia Rady STV dokázať? A komu?

Tvrdia, že Štefan Hríb, nie je objektívny a presadzuje názory konzervatívnej pravice. Áno, je všeobecne známe, že Hríb je sympatizantom KDH, no nemám pocit, že by presadzoval ich názory. To je blud! Kruci!

Tvrdia, že relácia s Petrom Šťastným bola neštandardná a nevyvážená. Akoby aj mohla, keď Širokého prisluhovači odmietli pozvanie? Mali tvorcovia narýchlo zmeniť tému relácie a vykašlať sa na túto - médiami opomenutú problematiku?

Tvrdia, že Hríb robí v STV otvorenú reklamu časopisu .týždeň, v ktorom pôsobí ako šéfredaktor. Vraj v relácii nezastupuje občanov tejto republiky, ale skupinu, ktorá je spojená s týždenníkom .týždeň. Vážne? A vysvetlí mi niekto, akým spôsobom? Tak, že si pozýva do relácie ľudí, ktorí sa vyskytnú aj v .týždni (napr. jedného z najväčších slovenských politických komentátorov – Petra Schutza)? Tým, že v relácii pracuje Juraj Kušnierik, zástupca šéfredaktora v .týždni?

Vysvetlí mi niekto, komu to tu hrabe? Či mne, či im? Chcú odvolať jedného z najväčších novinárov a zlikvidovať tak jednu z najlepších a najoriginálnejších diskusných relácii? A sú oni (teda poniektorí členovia Rady) v poriadku? Nenechám sa ľahko rozčúliť, teraz som naozaj nasratý! Len to skúste a vyvolám nepokoje a búrlivé protesty! Hlupáci!

(P.S. Prepáčte mi vulgárne výrazy. Išlo mi o to, aby ma pochopili všetci.)

Čítať ďalej »

Stĺpček (NŽT 20. 12. 2006)

Som jedným z tých úbožiakov, čo vlastnia tú nehoráznu úchylku. Niekto by hádam mohol povedať, že ňou aj trpím. Mojou do neba volajúcou chybou je, že nepijem a ani nefajčím. A akoby tej deviácie nebolo dosť, ani nefetujem, nič nešnupem a nič si nepichám! Pre chalana z 21. storočia, ktorý chce žiť normálnym usporiadaným životom je to veľkou prekážkou. Niet snáď rovesníka, ktorý by sa nad týmto úkazom, čo i len na chvíľku, nepozastavil. Niekedy mi to je až hlúpe – neviem, či mi momentálny obdivovateľ závidí, alebo sa snaží s týmto faktom zmieriť. Možno sa dokonca snaží túto moju chybu ignorovať a nesúdiť knihu podľa obalu. Niektorí sa dokonca po tomto zistení súcitne spýtajú, prečo? Akékoľvek racionálne vysvetlenie býva v týchto momentoch zbytočné a pokusy o objasnenie sa trestajú rezolútnou ignoráciou.

Zdanlivo môžem pôsobiť ako nenapraviteľný asociál so značne obmedzenými finančnými zdrojmi. A možno som len držgroš, ktorý nie je ochotný venovať pár korún na „dobrú“ vec – ťapku rumu či fernetu. A hádam len nedokážem držať krok s dobou. Tá sa totiž zmenila. Nech to znie akokoľvek pateticky, realita je krutá a kto nevládze držať krok je bezpodmienečne odsunutý na vedľajšiu koľaj. Či sa s tým zmieri alebo nie!

Aj ja, ako správny teenager som si z času na čas vyšiel do mesta. Spravidla to bolo v piatok. Zo začiatku som sa naivne domnieval, že zabehnutým účastníkom piatkových seans nejde len o to, aby sa poriadne osprosteli. Moje blízke okolie malo pochopenie a ušetrilo ma situácií, v ktorých by som musel svojich blížnych oživovať. Možno práve ich súcitný prístup zabránil tomu, aby som videl pravdu. Domnieval som sa, že tých pár exemplárov, ktorí sa sťali ako činky, je len ukážka toho, kam sa nikto nechce dopracovať. Čas však postupne ukazoval, že tých pár prípadov predstavuje hranicu, ktorú postupne všetci prekročia. Raz, dvakrát, neskôr pravidelne - každý piatok.

Akoby to nestačilo, tých, čo pili legálne – teda boli starší ako osemnásť rokov – bolo ako šafranu. Keby každému neoprávnene spitému občanovi svietili oči, (ktorékoľvek) mesto by v piatok žiarilo ako obrovská guľa rozžeraveného nukleárneho ohňa, zahriata na milión stupňov.

Ak má niekto dojem, že spomenuté spríjemňovanie piatočných večerov sa týka výsostne chalanov, je na omyle. Citlivejšie nátury vie niekedy až pichnúť pri srdci, keď vidí tú inak inteligentnú dievčinu ako sa snaží vyriešiť problém s rovnováhou, koketuje sa slovníkom plným vulgarizmov a je držiteľkou čerstvo pripálenej cigarety.

Redaktor istého spoločenského týždenníka svoj článok o pripravovanom zdražovaní alkoholických a tabakových výrobkov ukončil provokatívnou otázkou: „Oplatí sa Slovákovi vôbec žiť?“ Už len existencia tejto otázky ma privádza k záveru, že Slováci postupným zdražovaním naozaj prichádzajú o svoj zmysel života. Nie však už ako Slováci, ale ako ľudia!

Čítať ďalej »

Bútľavá vŕba žije!

Oficiálny začiatok tohto blogu je práve dnes. Vy, vyvolení šťastlivci, čo ste sa ne tejto stránke náhodou objavili máte tú česť byť pri vzniku niečoho, čo má (pevne verím) bohatú budúcnosť. Avšak krstu šampanským sa vyhneme, lebo je to technicky ťažko zrealizovateľný a ja sa moc s alkoholom nepoznám... Ďakujem za pochopenie =)

Prečo vznikol tento blog?

Dôvod nie je nijako prozaický, jednoducho sa potrebujem niekde prezentovať, vyjadriť svoje názory, trošku spropagovať seba a svoje články, podeliť sa s okolím o svoje myšlienky...

Prečo práve Bútľavá vŕba?

Nad názvom som rozmýšľal dlhšie (hádam až pridlho), ale keďže ma nekopala múza, pristúpil som k menu, pod ktorým som niekoľko rokov publikoval svoje články v školskom časopise Gymlet (Áááá, Gymlet, díky, že si...).

Čo môžete očakávať?

Dnes ťažko povedať. Isté je, že v najbližších týždňoch bude času pomenej (maturity hnusavé... fujho!) a teda nebudem prispievať v miere, akú by som si predstavoval. Určite tu však budem aspoň nahadzovať svoje články, ktoré publikujem v Živote Turca (regionálny týždenník, pozn.) a sem tam pridám aj dáku čerešničku...

Potešilo by ma, ak by ste sa k uverejneným textom vyjadrovali. Hodnotili ich, oponovali mojím názorom a poprípade aj vytvorili zaujímavú diskusiu... ale to už je na vás... Ja budem rád, ak si aspoň vaše oči prečítajú tieto (a iné) slová, váš mozog preloží ich význam a vy budete radi, že ste sem zašli...

Čítať ďalej »

Tak toto sa môže stať len mne! (takmer fiktívny príbeh pôvodne určený na hodinu SJ)

Dnes je deň, na ktorý sa oplatilo čakať tak dlho. Dnes je deň, ktorý môže od základov zmeniť môj život. Dnes je deň, v ktorý nesmiem meškať, musím prísť dokonca ešte skôr. Však musím predviesť, aký som zodpovedný a dochvíľny. Najmä preto, že to je pravda!

Deň sa začal dobre. Teplá voda nešla a ľadová sprcha ma prebrala ako nikdy. Keď som celý svieži vyšiel z kúpeľne a šiel si spraviť raňajky, tak som nechtiac vstúpil do vážneho konfliktu. Ale musíte uznať, že to bola jej chyba! Ona bola tvrdohlavá a neústupčivá. Ona ma zdržiavala, hoci vedela, že sa strašne ponáhľam a nemám čas na hlúposti. Snažil som sa ju presvedčiť, nech je povoľnejšia. Zasypával som ju milými rečičkami, no nepomohlo to. Potom som sa snažil použiť trošku fyzickej sily a ona sviňucha sa mi vyšmykla a rozrezala mi palec. Rana bola hlboká a začala silno krvácať. Bolesť som však necítil. V afekte som ju oplieskal o umývadlo a zahrnul nepríčetným vreskotom a tými najvulgárnejšími slovami, ktoré mám v slovníku. Keby som mal viac času, tak z nej vymlátim dušu, ale už som aj tak meškal. Nechal som ju tam v hanbe ležať...

Išiel som si ošetriť krvácajúci palec a vychystať sa na odchod. Kým som sa obliekal, presviedčal som sám seba, aký som pokojný a akú mám skvelú náladu. Autobus som nestihol, ďalší pre istotu meškal. Do mesta som prišiel neskoro, už na dohodnutom mieste nikto nebol.

Cestou domou, neuveriteľne dlhou, som rozmýšľal, či som si práve zničil celý život, alebo len tento deň. Vedel som len jedno, za všetko mohla ona! Ešte stále ležala v kuchyni na zemi, hádam aj v bezvedomí. Nechcel som ju ani vidieť, vzal som ju opatrne do rúk a hodil do koša. Konzerva hlúpa...!

Čítať ďalej »

Stĺpček (NŽT 14. 3. 2006)

Z astronomického hľadiska to nie je ani tak dávno, čo človek zistil, že na svete nie je sám. Hneď pár dní po tomto zistení sa rozhodol, že sa bude považovať za tvora spoločenského, ktorý nedokáže žiť sám. Malo to nesporné výhody – mohol sa so svojimi druhmi podeliť o svoje cenné skúsenosti a prípadne aj požiadať o pomoc. Stávalo sa však, že kvôli nedostatočným kartografickým pomôckam zablúdil, napríklad pri love mamutov, a ostal niekoľko dní sám. Takéto odlúčenia spôsobovali už v tých časoch silné depresie a psychické poruchy, na ktoré vtedajší šamani ešte nepoznali lieky. Od tých čias už ubehlo zopár rokov, no človek sa fóbie so samoty nedokázal zbaviť. Aj preto venoval veľa času vývoju prostriedkov, pomocou ktorých mohol komunikovať s ľuďmi aj na väčšie vzdialenosti.

Prvým významným krokom bolo vynájdenie kriku, revu a vreskotu. Tieto tri komunikačné prostriedky mali už vtedy veľa spoločného a v určitých formách sa zachovali až do dnešných dní. Keďže však v tých časoch ešte nejestvovali logopedické ordinácie, stávalo sa úplne bežne, že príjemca dostal skreslenú a nepresnú správu, ktorá spôsobovala nemalé nedorozumenia.

Pár múdrych hláv (ich totožnosť, štátna príslušnosť a vierovyznanie nie sú dodnes známe) sa teda dalo dokopy a vytvorili niekoľko dohovorených signálov. Prvý typ signálov bol svetelný. Keďže však bolo lesné hospodárstvo ešte len v plienkach a na svete bolo priveľa prírodných prekážok, jeho využívanie bolo len sporadické. Druhý typ signálov však vytvoril takmer celosvetovú revolúciu v komunikácii. Išlo o signály dymové, ktoré sa síce dali efektívne využívať len cez deň a za predpokladu, že neprší a nesneží, ale napriek tomu to bol obrovský krok vpred. Nemôžem si však dovoliť nespomenúť aj negatíva, ktoré so sebou prinášali. Od ich vzniku sa totiž začalo radikálne znečisťovanie ovzdušia a vznikali aj medicínske poruchy, od popálenín až po otravy. V kuloároch sa dokonca šepká, že v tomto čase sa začali objavovať prvé prípady fetovania.

Ľudstvo sa však nezastavilo a začalo školiť doručovateľov poštových zásielok. Prvými pracovníkmi boli zvieratá. Domestifikácia a kynológia však tiež ešte neboli na dennom poriadku a tak sa stávalo, že psy sa na svoje povolanie v strede cesty jednoducho vykašľali, prípadne ich zjedol okoloidúci chodec. Spoľahlivosť Lessie alebo Komisára Rexa ešte nebola objavená. Východiskom mali byť poštovné holuby. Tie však boli nečistotné a ich nosnosť bola tak obmedzená, že slúžili len na doručovanie dobových SMS. Balíky nosievali najmä deti, ale po neslávnom prípade Červenej čiapočky sa týmto povolaniam vyhýbali a radšej pracovali na poli, prípadne predávali zápalky.

Ak trestuhodne preskočíme ešte niekoľko rokov vývoja a zakotvíme v súčasnosti musíme pochváliť mobilnú komunikáciu, ktorá nám umožňuje zatelefonovať z detskej izby mame do kuchyne, či už je hotové večera. Neuveriteľný pokrok! Čo by sme si bez neho počali...?

Čítať ďalej »

Stĺpček (NŽT 11. 4. 2006)

Pri váhe povinností a časovej vyťaženosti človek často zabúda na veci, na ktoré sa nepatrí zabúdať. Ja nie som výnimkou. 28. marca ma zastavila moja profesorka a spýtala sa ma, či viem, že je Deň učiteľov. Nevedel som to. Keby som na to nezabudol a každému učiteľovi by som v ten deň zagratuloval, mohol by som teraz písať strhujúcu kritiku na každého, kto tak neurobil. Bolo by to krásne. Vykreslil by som sa v tom najlepšom svetle a s ľahkosťou mne vlastnou by som sa mohol pohŕdavo vyjadriť k ľudskej ignorancii a nevšímavosti. Ach, koľkáto škoda!

Pán exminister kultúry František Tóth nezabudol. Pôsobivým, hoci nákladným spôsobom poďakoval za všetko to, čo učitelia robia v prospech budúcnosti Slovenska. Šesťdesiat tisíc pedagógov dostalo od neho ďakovný list a my sa na neho zlostíme preto, že minul smiešnych sedemstotisíc korún. On len chcel nám študentom pripomenúť, že na nás myslí a že pre nás pripravuje projekt kultúrnych poukazov. Ako sám múdro vo svojom liste tvrdí: „...vzdelanie a rozširovanie kultúrneho obzoru mladej generácie nám nie sú ľahostajné. Bez kvalitného kultúrneho a estetického vnímania sveta by jej totiž hrozilo, že sa stane len ekonomickou masou, ktorá nevyznáva žiadne hodnoty, ktoré vytvorili naši predkovia. Našou povinnosťou je udržiavať ich a rozvíjať aspoň v takej miere, ktorá zodpovedá súčasnej úrovni našej spoločnosti.“ Takýto citlivý a vnímavý človek opúšťa vládu. Veď uznajte sami, ktorý politik si na vás spomenie, povzbudí vás vo vašej práci, sľúbi vám krajšiu budúcnosť a zaželá vám veľa síl a úspechov? Veru, nie je ich veľa!

Dovolím si z tohto miesta vyzvať politikov k významnému a vo svete nevídanému kroku. Domnievam sa, že by bolo správne, ak by sa hneď po voľbách vytvorilo ešte jedno ministerské kreslo, do ktorého by zasadol človek, ktorý je svojimi kvalitami podobný pánovi Tóthovi. Naša spoločnosť potrebuje politika s ľudskou tvárou, ktorý by sa venoval priamo nám – gratuloval by nám k narodeninám či želal nám všetko najlepšie pri každom našom, čo i len menšom sviatku. Takéto novovzniknuté ministerstvo by nepochybne potrebovalo nemalé finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu, nehovoríme totiž o štyroch, piatich sviatkoch ročne! Tých sviatkov je skutočne neúrekom a bolo by vhodné, aby sa o nich občania dozvedeli. Každý Slovák by dostal 24. januára balíček a pohľadnicu, pretože tento deň je Dňom komplimentov. 29. januára by všetci dostali mail (Medzinárodný deň bez internetu). Osobné návštevy do domácností by minister organizoval 15. februára (Deň osamelých). Svoj význam má aj 28. február (Medzinárodný deň kvetinového dizajnu). Poplašné správy by sa niesli médiami 9. marca (Deň paniky). Zdravotníkov by si vláda mohla nakloniť 30. marca (Deň lekárov). Prvého apríla by doporučený list obdržali všetci... no hádam všetci! Ministra, ktorý by pohotovo reagoval na každý sviatok jednoducho potrebujeme!

Čítať ďalej »