31 október 2006

Stĺpček (NŽT 31. 10. 2006)

Ich tváre poznám. Už som ich minule videl na chodbe pre učebňou, keď sme spoločne čakali na prednášku. Nahadzujem šarmantný a priateľský úsmev. Vystieram ruku a podávam im ju. Keď zacítim jemný stisk dlaní, začnem otrepanou frázou: „Ja som Filip.“ Občas ešte dodám: „Veľmi ma teší.“ Potom mi už ale neostáva veľa času. Konám rýchlo a okamžite. Musím zobudiť všetky mozgové bunky, ktoré sa počas práve skončenej prednášky, vedenej nudným a monotónnym hlasom prednášajúceho, dostali do fázy hibernácie. Niektoré si dokonca odbehli do hladiny alfa na niečo pod zub, alebo načerpať novú energiu. Spúšťam interný alarm a všetky šedé bunky dostávajú povolávací rozkaz: „Pozooor! Zoradiť! Sústrediť sa a ostať v pohotovosti!“ Celý rozruch vyvolávam z jednoduchého dôvodu - moji spolužiaci sa mi idú predstavovať a patrilo by sa, aby som si ich mená zapamätal.

„Ja som iX.“ „Ja Ypsilon.“ „A ja som Zet.“ Vypustia na mňa spŕšku jednoduchých, no dôležitých informácií. Šedé bunky začnú kmitať – získajú informácie a púšťajú sa do ich spracovania. Treba ich očistiť, naformátovať, skomprimovať, označiť identifikačnými štítkami a uložiť do archívu presne tam, kam patria. Ich práca sa ale ani zďaleka nekončí. Rozhovorom so spolužiakmi totiž získavam ďalšie cenné informácie, ktoré musia byť taktiež roztriedené, uschované a zapísané do kartotečných lístkov vo Veľkej knihe informácií (čistá byrokracia). Začiatok komunikácie po tom, ako som na prednáške podriemkaval, je vždy najhorší. Musí sa naštartovať celý systém, spustiť potrebné procesy, vypnúť tie nepotrebné, ktoré iba zahlcujú operačnú pamäť. Niet preto divu, že sa občas niektorá informácia zapotroší a po čase sa dokonca aj odstráni v domnienke, že je nepotrebná, keďže ju nik neoznačil, nenaformátoval, neskomprimoval a neuložil.

Moje bunky mozgové chodia po prebdenej noci hromadne na zájazdy do hladiny alfa a preto systém ukladania informácií beží v úspornom režime. Darmo sa potom čudujem, keď sa na druhý deň zamyslím, ako sa volá ten či tá. Veru, s príchodom na vysokú školu človek stretáva mnoho nových ľudí a ja začínam mať zmätok v menách. Postupne ale robím pokroky a výrazné osoby si už našli v mojej pamäti pevné miesto – či už ide o ľudí s charizmou výraznejšou ako čelný náraz s kamiónom v plnej rýchlosti, alebo o ľudí, z ktorých srší inteligencia, šarm...

Čaká ma ešte dlhá cesta. Keď už budú všetky mená ľudí, s ktorými prichádzam dennodenne do styku, uložené, budem spracovávať podrobnosti. Kto odkiaľ prišiel, aká je jeho minulosť a jeho sny, aký je človek...

Verím, že túto neľahkú úlohu splním a raz sa zameriam aj na to, ktorý môj prednášajúci je doktorand, docent, profesor, doktor... Nemôžem ich predsa večne titulovať slovkom „pán“.

19 október 2006

Michal Hvorecký: "Bola to nechcená provokácia, ktorá doposiaľ ľudí šokuje"

Spisovateľ Michal Hvorecký (29), autor najzábavnejšej a najbrutálnejšej vraždy v slovenskej literatúre, robil už v živote všeličo – po skončení gymnázia pracoval ako pomocný kuchár v reštaurácii, lepič plagátov, organizátor rôznych hudobných podujatí a na vysokú školu šiel až po vydaní svojej druhej knihy. V súčasnosti žije v slobodnom povolaní v Bratislave a ostáva mu už len napísať diplomovú prácu, aby ukončil štúdium estetiky na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.

Doteraz vydal štyri knihy – dve zbierky poviedok (Silný pocit čistoty, Lovci zberači) a dva romány (Posledný hit, Plyš). Pravidelne píše články pre denník SME a pripravuje stĺpčeky pre týždenník TV OKO.

V stredu 13. septembra zavítal do novootvorenej literárnej kaviarne Ilúzia, kde pripravil pre martinské publikum autorské čítanie svojho románu Plyš a poskytol nám krátky rozhovor.

Píše sa o vás, že ste v pätnástich rokoch začali uprostred noci písať rukou svoj prvý príbeh. Čo vtedy viedlo pätnásťročného Michala Hvoreckého k písaniu?
Pretože sa mi v hlave zrodil prvý príbeh, ktorý som túžil vyrozprávať. Vždy ma fascinovali príbehy a lákala ma možnosť nejaký svoj zaznamenať, domýšľať ho ďalej a rozvíjať. Aj môj otec a starý otec písali knihy, avšak išlo o odbornú literatúru. Mňa priťahovala beletria a chcel som, aby v slovenskej literatúre niekto písal tak, ako by som ja rád čítal. Ale taký typ textov a kníh na Slovensku chýbal. Povedal som si teda, že skúsim písať sám.

Váš knižný debut - zbierku poviedok Silný pocit čistoty nebolo ľahké vydať. Vraj vás odmietlo šesť vydavateľstiev! S akými úskaliami a problémami sa musí mladý začínajúci spisovateľ vyrovnať?
Vydavatelia majú strach z nových mien a príliš sa orientujú na komerciu. Veľmi im záleží na tom, aby sa kniha dobre predávala, pretože jej vydanie si vyžaduje nemalé investície. Asi aj preto sa boja investovať do neznámych mien. Ale ja si myslím, že nadpriemerný rukopis sa dnes nestratí. V súčasnosti je záujem – aj medzi čitateľmi, aj medzi vydavateľmi - vydávať slovenské romány. Treba prekonať prvý pocit, keď človeka odmietajú a keď naráža na prekážky. Ale ja verím, že toho, komu na písaní záleží, prvé neúspechy neodradia a cestu si napokon nájde.

Čo všetko obnáša život v slobodnom povolaní spisovateľa?
Podstatnú úlohu hrajú peniaze, pretože ide o život bez stabilného príjmu. V dnešnej dobe, keď človek platí hypotéku, je to veľmi riskantné. Ja tak skúšam žiť už štvrtý rok a som veľmi spokojný, hoci má to výkyvy – niekedy je lepšie, niekedy naopak veľmi zle. Ale človek má veľa voľného času na čítanie, písanie a cestovanie. Ja by som takýto spôsob života rozhodne za nič nevymenil. A vymením ho len vtedy, ak bude veľmi zle a nebudem mať inú možnosť.

Pravidelne píšete stĺpčeky do týždenníka TV OKO, kde sa striedate s Jiřím Stránskym. Je to náročné? Kde nachádzate témy?
Môj stĺpček bude vychádzať každý týždeň, nielen každý druhý ako doposiaľ. Bude to teda omnoho náročnejšie. Snažím sa písanie neflákať a som pokiaľ možno čo najpoctivejší. Chcem, aby text bol vždy uzavretou miniatúrou, ktorá podá určitú tému. Či ide o cestovateľský zážitok, politickú glosu alebo spoločenský postreh o nejakom fenoméne. Je to vždy taký mikropríbeh. A to ma núti chodiť po svete s otvorenými očami a dávať si pozor, čo sa kde deje. Je náročné mať záväzok pravidelne niečo napísať. Pre spisovateľa je dobrá škola mať takýto rytmus, ktorý ho núti napísať niečo dobré a za krátky čas.

Všímate si teda aj veci, ktoré by ste inak nepostrehli?
Áno! A dokonca ich aj vyhľadávam. Chodievam na akcie, na ktoré by som inak nešiel. Aj ak ma nezaujímajú ako diváka, chcem aspoň vidieť, akí ľudia sa o to zaujímajú, čo všetko zažívajú. Je to teda aj ospravedlnenie robiť niečo, čo by som inak bežne nerobil. Mám teraz takú príjemnú výhovorku.

Predstavte, prosím, našim čitateľom svoj najnovší román Plyš.
Kniha má podtitul: O mäkkých veciach v tvrdom svete. Je to román o drsnom svete konzumu, kde to, čo poznáme z kapitalizmu, sa desaťkrát znásobilo a všetko je už na predaj. Hlavný hrdina je outsider spoločnosti. Pozerá sa na svet cynicky a skôr, ako by mal, vyhľadávať reálny svet, ho baví internet. Rezignuje na realitu a vyberie si život v sieti. Kniha je vlastne príbehom o jeho pokuse vrátiť sa do skutočného sveta, spoznať ozajstnú ženu a možno mať aj skutočný vzťah.

Poviedka Silný pocit čistoty, v ktorej hlavný hrdina spácha vraždu sekundovým lepidlom, bola označená ako príbeh, v ktorom je spracovaná najzábavnejšia a zároveň najbrutálnejšia vražda v slovenskej literatúre. Kde ste vzali inšpiráciu?
Táto poviedka dosiaľ vzbudzuje kontroverzné reakcie. Spočiatku som netušil, že bude natoľko rezonovať v publiku. Mnohí ľudia ma varovali, že to môže niekoho inšpirovať k vražde. Našťastie osem rokov po vydaní sa nikto neskúsil vraždu napodobniť. Ja si myslím, že spôsob tej smrti sa strašne hodí k hlavnému hrdinovi. On je hypercynický mladý človek, ktorý nemá nijaký rešpekt a hodnoty. Popiera morálku a tvrdí, že televízia a permanentná prítomnosť médií zničila niečo také, ako je zločin. Že všetko sa akoby anuluje, pretože sa to už niekde udialo – v televízií, na internete. Necháva sa fascinovať a niečo také ako smrť, pre neho nič neznamená. Bola to vlastne nechcená provokácia, ktorá doposiaľ ľudí šokuje. A to je dobré.

Čo plánujete robiť v najbližšej budúcnosti? Na čom momentálne pracujete?
V súčasnosti veľmi intenzívne píšem novú knihu. Román, ktorý bude úplne iný, ako tie doterajšie. A som veľmi zvedavý na to, ako ho čitatelia príjmu. Bude to príbeh jedného mladého muža z Bratislavy. Pôjde o portrét mesta v čase veľkej premeny, ktorú aj Bratislava zažíva – teda obraz obrovskej expanzie, výstavby a príchodu cudzincov. Hlavná téma teda bude okamih zmeny jednej metropoly.

Ďakujem za rozhovor.

(Rozhovor bol publikovaný v Novom Živote Turca 17. 10. 2006)

15 október 2006

Silent Hill - jednoducho nuda

Filmy, ktoré čerpajú námety z počítačových hier, sa so železnou pravidelnosťou umiestňujú na popredných priečkach návštevnosti, no takisto patria aj medzi nudné, príbehovo vyprahnuté a hodnotovo prázdne snímky. Tak trochu som veril, že film Silent Hill, ktorý čerpá z hororovej videohry, bude o niečo lepší...

Moje vyššie očakávania boli spôsobené dvoma hlavnými faktormi: po prvé – scenár napísal Roger Avary, scenárista kultového filmu Pulp Fiction. Po vzhliadnutí Silent Hillu mi došlo, že Avary by asi bez Quentina Tarantina nemal také dobré renomé.
Po druhé – server FilmKlub.sk zverejnil niekoľko recenzií a všetky sa v hodnotení predbiehali, blížiac sa pritom k 90-tim percentám! Pochopiteľne, recenzie sú vyjadrením subjektívnych názorov autorov, avšak tento server u mňa stratil kredit. Odteraz viem, že si mám o filmoch čítať na iných portáloch.

Film Silent Hill sa snaží diváka vtiahnuť rýchlo do deja. Ani sa nenazdáte a už je hlavná hrdinka Rose so svojou dcérou v tajomnom mestečku. Ulice sú prázdne, vo vzduchu poletuje popol, človek by si myslel, že to bude zaujímavé. Poodhaľujú sa niekoľké otázniky a dej naberá grády. Avšak postupom času, ma snímka začala nudiť. Už ma ani nezaujímalo rozuzlenie. Nebažil som získať odpovede na otázky, ktoré autori načrtli. Jednoducho film bol nudný a kebyže som ho pozeral doma v televízií alebo na DVD, bez váhania by som sa naň vykašľal. Avšak ku kinu mám akúsi úctu – hádam aj kvôli tým peniazom, čo som za film vyhodil.

V celkovom hodnotení môžem pochváliť úvod, ktorý sa dal pozerať. Možno aj preto, že bol krátky :). Hudobná stránka bola znesiteľná, hoci niektoré melódie mi do situácií nezapadali a zvuky boli tiež miestami premrštené. Film samotný totiž nenaháňal strach, hrôzu mi spôsobovali len škrekoty, ktoré sa s vervou valili reproduktormi. Scenár musím tiež hodnotiť kriticky. Ak sa chcem uchýliť k malej pochvale, tak by som mohol trošku vyzdvihnúť digitálne efekty, hoci neboli nijak prelomové, a masky, ktoré sa dali zniesť.

V konečnom hodnotení však film u mňa dopadol mizivo. Veru, ak by som ho mal porovnať s inými filmami, ktoré boli natočené na motívy počítačovej hry, tak na mňa nepochybne lepšie zapôsobil Resident Evil a Tomb Rider.

Celkový dojem z kina? Pukance boli dobré, hoci by som ich trošku prisolil. Zvyšok nestojí za reč.

       
      Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators