23 januára 2007

Longital: "Priťahujeme ľudí ako sme my"


    Neobyčajná hudba vyhýbajúca sa škatuľkovaniu. Jej autori – Shina, Daniel Salontay, Xi Di Nim, VJ Kufrík - chcú byť v prvom rade úprimní voči sebe a osloviť všetkých ľudí, s ktorými si majú čo povedať. Kedysi pod názvom Dlhé diely, dnes už ako Longital.

    Ako ste sa dostali k hudbe? Pochádzate z hudobníckych rodín alebo máte hudobné vzdelanie?

    Daniel: Shinina rodina rozhodne nie je hudobnícka...
    Shina: ... a Danielova už vôbec nie! (smiech)
    Daniel: Veru nie, ja som samouk. Učil som sa hrať na gitaru doma a keď som už niečo vedel, začal som hľadať učiteľov. Mal som súkromného učiteľa v Trnave, pár hodín som strávil u Andreja Šebana a potom som asi trištvrte roka študoval v Amerike. Ale v podstate sa považujem za samouka. U učiteľov som sa len naučil pomenovať to, čo som vedel zahrať. Inak sa toho veľa nezmenilo, len dnes viem zapojiť aj rozum vo chvíľach, keď to je nutné. Snažím sa však, aby takých chvíľ bolo čo najmenej a chcem hrať naďalej intuitívne ako kedysi. A inak - moje vzdelanie je matematicko-fyzikálne; som doktor informatiky.
    Shina: Ja som chodila sedem rokov do ľudovej školy umenia na klavír. Rok alebo dva na spev, potom som sa učila hrať na gitaru, čo sa mi moc nepodarilo. Nasledovalo obdobie, kedy som nehrala. Až raz, čírou náhodou, sa mi dostala do rúk basová gitara, pri ktorej som zostala dodnes.

    Kedy ste sa vy dvaja dali dohromady?

    Shina: Prvýkrát sme sa stretli v Bratislave, v divadle GUnaGU, a o pár rokov neskôr sme sa začali stretávať u Dana v byte s partiou našich kamarátov. Po Danielovom návrate s Ameriky sme spolu začali bývať a hrávať.

    V jednom rozhovore ste vy, Daniel, povedali, že charakterizovanie a škatuľkovanie vašej tvorby nechávate na obchodníkov a publicistov...

    Daniel: ... áno, presne. Vy by ste to ako charakterizovali?

    Práveže neviem...

    Shina: ... a my už vôbec nie! (smiech)

    Neviete?

    Daniel:
    Ja to nepočúvam, iba hrám. Ešte nikdy som to nepočul ušami obchodníka či publicistu. Často však dostávame podobné otázky, a tak sme si to zjednodušili. Hráme "Eeast Beat"!
    Shina: To nie je náš vynález, požičali sme si tento pojem od jedného človeka...
    Daniel: ...a celkom to funguje. Ak niekto chce identifikátor, ja mu ho dám. On sa nad ním ani nepozastaví, používa ho a ako som si všimol, je mu to jedno. Zdanlivo čokoľvek, čo by som mu povedal, by ho uspokojilo. Neviem, či aj vás...

    Dajme tomu, že takáto odpoveď mi stačí. Ale čo slovenský poslucháč? Dá sa na Slovensku presadiť s "East Beatom"?

    Daniel: Neviem. Čo to znamená "presadiť sa"? Každý ma na to iný meter a spôsob, akým sme sa my presadili, pre niekoho vôbec nemusí byť presadenie. Dôležité asi je, že vieme, pre koho hráme, pretože hrávame často naživo. Tých ľudí síce asi nie je veľa a nie je to významné číslo v porovnaní s popovými žánrami, mám však pocit, že u ľudí, ktorí prídu na koncert a vydržia na ňom celý čas, sme sa výrazne presadili. V podstate priťahujeme takých ľudí ako sme aj my - hoci neviem presne, akí to sú. Snažíme sa byť úprimní voči sebe, dávame to aj do hudby a priťahujeme ľudí, s ktorými si máme čo povedať.

    Chcete teda naďalej hrať pre týchto ľudí, alebo by ste radi oslovili aj širšie publikum?

    Daniel:
    Nerozmýšľame nad tým. Nevieme, či chceme ostať menšinovým žánrom. My máme hudbu ako spôsob života, a publikum, ktoré nám je dané, si veľmi vážime. Ale nemáme ciele, ktoré by sa dali vyjadriť v číslach - napríklad, aký chceme podiel na trhu? Alebo akú hustú rotáciu piesni chceme v rádiách.
    Shina: V istom zmysle sme hádam dosiahli úplné maximum. Presne to, po čom sme túžili. Hráme totiž takú hudbu, akú sme chceli; hráme ju tak často, ako nás to baví; dostávame za to peniaze, žijeme z toho, stretávame veľa zaujímavých a podnetných ľudí... Ja si neviem predstaviť, čo viac si môžeme želať. Dalo by sa zarobiť viac peňazí, ale čo s nimi?

    Keď som si o vás hľadal informácie, tak som postrehol, že v slovenských médiách nie ste výrazne reflektovaní. Naproti tomu v českých médiách sú o vás hutné informácie, veľmi kvalitné a profesionálne recenzie albumov. Čím to je? Chýba na Slovensku kvalitná kritika a rozhľadení publicisti?

    Shina:
    V Čechách je tradícia omnoho silnejšia. Autori si sami hľadajú interpretov. U nás je to o tom, že si umelec musí hľadať novinárov a kritikov. Skutočne, ak si my pozrieme zbierku recenzií, tak tých českých je podstatne viac a dá sa z nich lepšie vyberať, lebo sú písané kompetentne, erudovane. Vidno, že autori si našu tvorbu naštudovali a že sa tejto téme venujú.
    Daniel: U nás funguje zo päť dobrých hudobných novinárov. Zodpovedá to aj tomu, ako je hudobný trh v danej krajine rozvinutý.
    Shina: Na Slovensku sme napríklad do minulého roku nemali hudobné špecializované periodikum. V Čechách ich je minimálne štyri či päť! A k tomu je tam veľa nezávislých vydavateľstiev. U nás sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky!

    Preto ste si aj vy založili vlastné?

    Shina: Áno. Totiž, nebol tu nik, kto by našu hudbu vydával. Boli tu tri či štyri vydavateľstvá, ale tie sa na takúto hudbu absolútne nezameriavali. A tak sme si povedali, že to urobíme sami.

    Váš pôvodný názov kapely bol Dlhé diely. Dnes ste Longital. Ľudia, ktorí pozorne nesledujú dianie v hudbe môžu byť zmätení. Zmeniť názov kapely so sebou nesie veľké riziko. Prečo ste sa k tomu podujali?

    Daniel:
    Naša tvorba sa zmenila, vyvinula. Chceli sme ju preto pomenovať, ale zároveň zachovať súvis s Dlhými dielmi. "Longital" po prešporsky znamená "dlhé diely". Názov sme menili aj preto, aby bol kratší a ľahšie zapamätateľný aj ľuďom, ktorí nevedia po slovensky - dosť často totiž hráme v zahraničí.

    Čo pri vašej tvorbe považujete za dôležité? Záleží vám obzvlášť na niečom, vyhýbate sa niečomu? Kladiete napríklad dôraz na originalitu?

    Shina:
    Na originalite sa nedá zakladať.
    Daniel: My máme toľko obmedzení - technických, hudobných -, že sa vlastne snažíme hrať len to, čo môžeme. Nevymýšľame si vzory, na ktoré by sme sa chceli podobať, lebo napríklad moje vzory sú také, že hádam by mi trvalo celý život, kým by som sa k ním priblížil.
    Shina: My nevychádzame z ničoho iného ako z toho, čo nás samých napadá. Robíme to najlepšie, ako sme v danej chvíli schopní. Hudba sa predsa nedá robiť účelovo, teda zámerne niekam smerovať.

    Napriek tomu sa vás ale musím spýtať, kam smerujete v najbližšej budúcnosti? Aké sú vaše plány?
    Shina:
    My nemáme žiadne plány. Vydali sme novú platňu, ktorá sa volá Výprava, a budeme celý rok na výprave. Ideme do Švajčiarska, do Francúzska, do Londýna čaká nás Poľsko, Česko a Nemecko. Nič viac zatiaľ nevieme. Necháme sa prekvapiť...


    (článok bol publikovaný v Novom Živote Turca, 23. 1. 2007)
    (snímky: longital.com)

      0 komentárov:

      Zverejnenie komentára

           
          Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators