Pri starom múre, z ktorého už roky opadá omietka, nás pristaví starší pán. Neupravený, špinavý, oblečený v štýle retro - topánky kúpené ešte vo východnom Nemecku, menčestráky z čias normalizácie, kabát, ktorý pamätal, čo sme my ani nezažili. Obyčajný žobrák.
- Dobrý deň, - prehovoril chrapľavým hlasom. Chladným ako ľadovec a rovnako farebným. - Nemáte pár drobných, mládenci?Zastali sme, hoc ja som mal sto chutí pokračovať ďalej v nezmenenom tempe. Môj spoločník sa však rozhodol pustiť do rozhovoru. Konal pohotovo.
- Dobrý deň, vedúci! Ako sa máme?
- Bolo aj lepšie, chlapče!
- Môžem sa vás niečo opýtať?
- Hm...
- Myslíte si, že je pravdivý výrok, čas sú peniaze?
Žobrák bol zjavne prekvapený takouto otázkou. Ja som bol na tom rovnako. Aspoň niečo sme mali v tej chvíli spoločné.
Tak mocne sa zamyslel, až som z neho ucítil vôňu lacného vína.
- No... Hádam hej, - nesmelo žobrák odpovedal. - Vraví sa to. Aj moja mamka tak hovorievala. Isto na tom niečo bude.
- Tak vidíte! Práve som vám venoval tridsať sekúnd. To vám musí stačiť! Viac vám nedám.
Otočil sa, drgol do mňa a šli sme ďalej akoby sa nič nestalo. Krutosť okamihu mi však v pamäti ostala.
(snímka: profimedia.cz)