Mám chuť na trochu lyriky, a vzhľadom na čas tvorby a emočné rozpoloženie, bude produkt zrejme postrádať prvky logiky. Ale nebude to tak prvýkrát... :)
--
Na dnešnú samotu som sa nezvykle tešil. Chcel som, aby to bolo ako minulého roka - len ja, svetlá mesta, mokré chodníky, čerstvý vzduch, ticho, cesta domov... Avšak tento rok to nevyšlo - putoval som v spoločnosti. Škoda, potreboval som samotu, hádam aj preto som teraz tu a vytváram si ilúziu osamotenia.
Veru, potreboval som samotu, tešil som sa na ňu zrána, k obedu, večer, kolo polnoci ešte viac. Znenazdajky, v tých niekoľkých večerných hodinách, ma zaplavila vlna milých starostí.
Ona dnes vzbudila vo mne emócie, pohladila srdce. Svojou samozrejmou dokonalosťou zaujala moje myšlienky, oslovila city. Ďakujem jej, pretože hádam pre niečo takéto sme my, ľudia, stvorení. To sú tie okamihy, kedy sa neustále usmievame - ak aj nie ústami, tak na duchu istotne. Sú to tie okamihy, kedy chcete lietať a vykričať do sveta, že ste sa zbláznili (hoc ľudia to o vás už nepochybne vedia :)
Neviem však ako ďalej. Žiadna možnosť nie je bezchybná. Na jednej strane chcem (?) žiť v istote a spokojnosti ako doposiaľ, na druhej chcem (!) ísť ďalej, risknúť to a veriť, že sa nespálim. Vzal by som odvahu do hrsti a podujal sa k činu, mám však strach z plameňov - ničia svet, šťastie, popáleniny sa hoja dlho a sakramentsky štípu! Som zbabelec? To ale nie je žiadna novinka! Iní konajú okamžite, bez rozmyslu. Ja myslím až príliš - asi kvôli viere, že racio ma privedie k šťastiu ľahšie a hladko...Čo však vie rozum o srdci? A čo vlastne srdce o rozume? Dá sa spoľahnúť len na jedno, alebo je nutná spolupráca? Kto vie...?
(foto: deviantART)