Mám chuť na trochu lyriky, a vzhľadom na čas tvorby a emočné rozpoloženie, bude produkt zrejme postrádať prvky logiky. Ale nebude to tak prvýkrát... :)
--
Na dnešnú samotu som sa nezvykle tešil. Chcel som, aby to bolo ako minulého roka - len ja, svetlá mesta, mokré chodníky, čerstvý vzduch, ticho, cesta domov... Avšak tento rok to nevyšlo - putoval som v spoločnosti. Škoda, potreboval som samotu, hádam aj preto som teraz tu a vytváram si ilúziu osamotenia.
Veru, potreboval som samotu, tešil som sa na ňu zrána, k obedu, večer, kolo polnoci ešte viac. Znenazdajky, v tých niekoľkých večerných hodinách, ma zaplavila vlna milých starostí.
Ona dnes vzbudila vo mne emócie, pohladila srdce. Svojou samozrejmou dokonalosťou zaujala moje myšlienky, oslovila city. Ďakujem jej, pretože hádam pre niečo takéto sme my, ľudia, stvorení. To sú tie okamihy, kedy sa neustále usmievame - ak aj nie ústami, tak na duchu istotne. Sú to tie okamihy, kedy chcete lietať a vykričať do sveta, že ste sa zbláznili (hoc ľudia to o vás už nepochybne vedia :)

Čo však vie rozum o srdci? A čo vlastne srdce o rozume? Dá sa spoľahnúť len na jedno, alebo je nutná spolupráca? Kto vie...?
(foto: deviantART)