10 mája 2007

Karol Sudor: "Tie najlepšie rozhovory snáď iba prídu"



    O akom povolaní si sníval, keď si bol malý?

    Nesníval som o žiadnom. Možno o tom, že budem muzikant. Od ôsmej triedy základnej školy som hrával po svadbách, zábavách a plesoch v zábavovej kapele, ale spoznanie môjho hlasu v mikrofóne a gitarový „talent“ mi po čase ukázali, že „tudy cesta nepovede“. Ale bola to zaujímavá skúsenosť, od štrnástich som zarábal. (smiech)

    Čo si vyštudoval?

    Vlastne nič. Zvládol som iba gymnázium. Neskôr som síce študoval dve vysoké školy, ale ani jednu som nedokončil. Jednu pre lenivosť, druhú preto, lebo som na niekoľko mesiacov zakotvil na onkológii ako pacient. Stalo sa mi to na začiatku piateho ročníka, a po ňom mi ostali tituly úprimne ukradnuté. Nikdy som nimi nežil a na školy som šiel iba preto, aby som sa vyhol vojne, kým si nevybavím modrú knižku. Paradoxne – priniesla mi ju až tá onkológia. (smiech) Školy však boli dobrou skúsenosťou, spoznal som tam množstvo zlatých ľudí. Dnes sa na mne mnohí známi zabávajú, že mám 8 rokov vysokej školy, ale žiadny titul. (smiech)

    Podľa toho mála informácií, čo je o tebe na internete, si pracoval v automobilovom priemysle. Prečo si odtiaľ odišiel?

    Áno, pracoval som v dvoch automobilkách – v oblasti bezpečnosti práce, neskôr ako vedúci personálneho oddelenia, ale po rokoch som zistil, že tam síce solídne zarobím, ale akosi zakrpatievam. To nebola chyba tých firiem, mnohí by tú prácu brali všetkými desiatimi, mňa to však bavilo čím ďalej, tým menej. Liezlo mi na nervy chodenie do práce s tým, že cvikám kartu a trávim tam minimálne osem hodín bez ohľadu na to, že som ju mal spravenú skôr. Chcel som voľnosť – pracovať iba vtedy, keď sa mi chce a na tom, čo mi vnútorne niečo dá. Tak som s tým sekol a vybral si prácu, ktorá ma baví. Či sa tým uživím, uvidíme. (smiech) Zatiaľ neľutujem. Svoje terajšie panovanie nad vlastným časom považujem za jeden z najlepších bonusov, ktorý som od života dostal.

    Ako si sa dostal k blogom? Čo ťa na nich zaujalo, prečo si začal aj ty blogovať?

    Ani neviem, to sa nedá vysvetliť. Čítaval som blogy na SME.sk a povedal si, že to skúsim. Chcel som svoje názory konfrontovať s čitateľmi a SME to umožňovalo, i keď v mojom prípade nešlo o klasické blogovanie v zmysle písania si nejakého denníčka. To ma nebavilo, písal som politické komentáre, neskôr som pridal rozhovory. Občianska žurnalistika je fantastická v tom, že vás nikto neobmedzuje v tom, čo chcete písať a môžte sa venovať aj témam, na ktoré profící nemajú čas a chuť.

    Aký bol hlavný dôvod vytvorenia Sudorovín? Ako si sa spoznal s Hyenom a kedy si s ním začal spolupracovať?

    Mnohí blogeri časom dospejú do štádia, že im je ukradnutá čítanosť, ktorú im prináša vysoko čítaný portál SME.sk. Tam totiž autora čítajú aj tí, ktorým je nejaký Sudor ako taký ukradnutý, chodia tam iba preto, lebo to visí na titulke. Chcel som miesto, kde budú chodiť iba tí, ktorých moje a Martinine články naozaj zaujímajú. Tak som to s pomocou Hyenu, ktorý už čosi podobné prevádzkoval, rozbehol. A ako som sa s ním spoznal? Napísal som mu mail. Zriadenie stránky zvládol bezo mňa, ja som mu iba diktoval, aké chcem farby, rubriky a podobne, tvorbe stránok totiž nerozumiem ani „ň“. Doteraz sme sa však za celé tie mesiace videli iba raz, aj to v čase, keď už tie stránky dávno bežali. Urobil to zdarma, dlžím mu teda nejaké to pivo.

    Na blogu SME som však ostal, i keď už píšem zriedkavo. Je to výborný portál, dali mi šancu i čítanosť, vďaka nim som teraz členom redakcie SME.sk.

    Okolo Mareka H. Eliáša sa strhla svojho času kauza plagiátorstva na FF KU v Ružomberku. Ako s odstupom času vnímaš fakt, že takmer absolventi Katedry žurnalistiky vykrádali články z internetu?

    Plagiátorstvo v písaní vždy bolo a aj bude, našťastie sú tu projekty ako SPW, a tam sa väčšina profesionálnych prešľapov v branži odhalí. Ak to totiž robia profíci, respektíve budúci novinári, je to smiešne. Dotyčná, ktorú odhalil Hyena, totiž neukradla iba jeden, ale množstvo článkov. Mimochodom – na tom blogu FF KU je plagiátorov oveľa viac, stačí ich pozornejšie čítať. K tomu sa pridružujú študenti, ktorí písať nevedia, v článkoch si vymýšľajú fakty a sú natoľko leniví, že si ich neoveria ani len cez Google. Minule som jednu druháčku u vás upozornil, že spor o advokátke ako agentke polície nebol medzi Slovenskou advokátskou kanceláriou, ale komorou a dotyčná advokátka sa nevolá Nemešová, ale Mešencová. Dievčina si to síce promptne opravila, poďakovala, ale šlo zjavne o tému, ktorej nerozumela a písala iba preto, lebo musí. Neovládala základné fakty a písať vtedy článok, nemá logiku. Nie každý musí vedieť písať, umením je však nerobiť to, ak na to nemám. Ja som tiež hlúpy z matematiky, tak sa jej nevenujem rovnako, ako nespievam v kapele, keďže sa počujem. V čase internetu sa plagiátorstvo príliš nevyplatí, na strane druhej je prístup k obrovskému množstvu „kradnutiahodných“ materiálov natoľko jednoduchý, že niektorí podľahnú.

    Koľko času venuješ čítaniu blogov? Čo si o nich myslíš? Ktoré sú tvoje najobľúbenejšie?

    Dnes už čítam menej, ale keďže mám voľnú pracovnú dobu, opäť to začína rásť. Obľúbených blogov mám desiatky, je ťažké ich menovať – uvedené sú buď na mojom blogu, alebo na mojej stránke. K nim patria i mnohí ďalší, ktorých som lenivý tam zapísať. V RSS čítačke mám cca 80 blogerov, tých čítam stabilne, ale námatkovo prebehnem aj ostatných. Ak ma zaujmú, dostanú sa do RSS. Mám tam aj mnoho ľudí, s ktorých názormi nesúhlasím, ale sú proste dobrí.

    Aká bude podľa teba budúcnosť blogovania?

    To fakt netuším. Ja som rád, že tá možnosť existuje a mnohí blogeri dnes dosahujú úroveň profíkov.

    Čo sa v tvojom živote zmenilo, odkedy si novinárom? Mal si v minulosti nejaké skúsenosti so žurnalistikou?

    Nie, nemal. Pribudli mi však voľnosť v pracovnej náplni a radosť z práce.

    Mnoho novinárov tvrdí, že štúdium žurnalistiky je zbytočné. Čo si o tom myslíš ty?

    Netrúfam si to posúdiť, pretože som ju neštudoval. V Trnave však na žurnalistike učí aj Hana Pravdová, ktorá sa - okrem iného - preslávila aj slávnym televíznym rozhovorom s Mečiarom, v ktorom nám sľúbil, že „idem od vás“ a „neublížil som“. Ak tam učia takíto „profesionáli“, nemôže to viesť k ničomu dobrému. Novinár, podkladajúci sa politikom, je horší ako triedny nepriateľ. Poznám však dobrých novinárov, ktorí žurnalistiku vyštudovali, ako i takých, ktorí to za sebou nemajú, generalizovať sa teda nedá. Na novinárčinu však treba oveľa viac, ako samotné štúdium odboru na škole. To však platí v každej branži.

    V súčasnosti píšeš rozhovory pre SME. Ako vznikla táto spolupráca?

    Jednoducho - koncom minulého roka mi zavolal šéf SME online a ponúkol mi možnosť publikovania rozhovorov nie na blogu, ale priamo na SME.sk. Jednak ma to potešilo, jednak mi za to, čo som dovtedy robil zadarmo ako hobby na blogu, začali platiť. Nebol dôvod odmietnuť. (smiech)

    Škála respondentov v tvojich rozhovoroch je skutočne široká a pestrá. Ako pristupuješ k výberu "spovedaných"? Máš v tomto smere slobodu, alebo sa rozhoduješ aj na základe požiadaviek SME-čka?

    Pôvodne som chcel robiť výhradne rozhovory s politikmi, môj šéf v SME Tomáš Bella však navrhol rozšíriť to o ďalšie oblasti. A bol to dobrý nápad. SME mi v tomto poskytuje absolútnu slobodu, nikdy mi nezakázalo niekoho, kto by im nesedel, ani neprikazovalo, koho musím „urobiť“. Ak sa niečo také stalo, tak iba preto, že nie som jediný, kto tie rozhovory v SME robí a musíme sa vzájomne koordinovať, aby jednu a tú istú osobu neoslovili traja redaktori naraz. Takáto prča sa nám už totiž podarila.

    Ako sa pripravuješ na rozhovory? (Ak to nie je tajné, tak poraď :)

    To je ťažko vysvetliť, pretože zväčša ešte minútu pred začiatkom rozhovoru ani netuším, čo sa budem pýtať. So sebou si nosím iba otázky, ktoré poslali samotní čitatelia, aby som na ne nezabudol. V tomto sú tie rozhovory iné – väčšinu otázok odvíjam od toho, čo dotyčný hovorí. Nechcem totiž, aby to vyznelo ako väčšina rozhovorov v médiách, snažím sa reagovať na vypovedané a vyhmatnúť najmä to, čo ešte čitatelia nevedia. To však platí iba u politikov a hudobníkov, ide totiž oblasti, ktoré dlhé roky sledujem. Ak však idem za historikom alebo vedcom, logicky si musím tému naštudovať. Na to je dobrý internet a databáza článkov všetkých médií, ku ktorým mám ako člen redakcie prístup. Sú však aj iní novinári, ktorých rozhovory stoja za prečítanie – napríklad Tina Čorná. Sú iné ako moje, nekonfrontačné, ale vynikajúce.

    Ktorý z rozhovorov ťa doslova privádzal do šialenstva? Pretože keď ja som čítal to, čo povedal Jarjabek alebo Polák, tak som takmer penil od zúrivosti :)

    Vyznie to čudne, ale žiadny. Ani Jarjabek, ani Cuper, dokonca ani Jožo Ráž. Ide totiž o ľudí, o ktorých názoroch viem dosť na to, aby ma príliš neprekvapili. Zúrivý viem byť iba vtedy, keď mám pocit, že sa rozhovor príliš nevydaril a že som sa nespýtal to, či ono, resp. som z dotyčného nevytiahol to, čo som chcel. Občas sa pri rozhovore zabávam, ale to je normálne, možno sa aj oni zabávajú na mne. (smiech) Často sa stáva, že dotyčný vyslovene klame a ja mu to nevyvraciam. Čitatelia totiž nie sú hlúpi a pochopia aj bez mojich protiotázok. Tomáš Bella mi povedal základné pravidlo pre rozhovory – čitateľa nezaujíma tvoj názor, ale názor toho, koho spovedáš. Napriek tomu mám rád najmä konfrontačné rozhovory, kde môžem dotyčnému oponovať. A preto dávam priestor nielen tým, ktorí sú – obrazne povedané - na mojom brehu rieky, ale i tým, ktorí sú názorovo úplne inde. Bez plurality názorov sa totiž človek nijako neobohacuje. Sú však ľudia, s ktorými by som rozhovor nikdy nerobil, tam patrí trebárs Mečiar. Nevedel by som byť pri ňom objektívny.

    Dalo by sa o nejakom rozhovore povedať, že je pre teba nezabudnuteľný? Niečím výnimočný?

    Všetky sú výnimočné, pretože sú neopakovateľné. Fascinuje ma vnikať do názorov ľudí, získavať nové informácie. Pre mňa je rovnako nezabudnuteľný rozhovor tak s deväťdesiatročnou pani z Banskej Bystrice, šéfkou útulku pre psov, šéfom projektu na pomoc onkologickým pacientom, ako aj s Rážom, Urbánim, Lipšicom, Vášáryovou, Krausom, či komunistom Ondriašom. Mňa to obohacuje. Vnútorne nerozlišujem, kto z nich je mediálne známy a kto nie. Slávni ľudia sa pri osobnom stretnutí správajú zväčša inak, ako ich poznáme z médií. Nechcem čitateľom prinášať informácie, čo jedáva Urbáni na raňajky, aký má nábytok v obývačke, akého psa venčí Karol Polák, aké nohavice nosí Jožo Ráž, či koľko frajeriek mal Andy Kraus. Mňa zaujímajú motivácia a vysvetlenie toho, prečo konajú tak, ako konajú.

    Dnes je moderné vydať knižne svoje publicistické počiny. Nechcel by si aj ty niekedy vydať knižne svoje rozhovory? Mnohým by si urobil radosť... :)

    Knihy by sa nemali vydávať preto, lebo to autor chce a môže sa nimi pochváliť kamarátom, ale preto, lebo je v nich obsah, ktorý niečo čitateľovi dá. Z kníh má človek múdrieť, nie osprostievať. Do štádia vydania knihy musí človek dospieť svojou prácou a ja som iba na začiatku. Vydať moje rozhovory v tomto štádiu, by som považoval za zločin na čitateľoch so stopercentnou stratou pre vydavateľa. (smiech) Tie najlepšie rozhovory snáď iba prídu.

    (Rozhovor nie je redakčne upravovaný ani krátený. Jeho krátená verzia bola publikovaná vo fakultnom časopise Zumag (č. 6, apríl 2007) a následne na blogu Zumag)



      2 komentárov:

      Hyena povedal(a)...

      *Yay* O nas bez nas, esteze som to nahodou nasiel. Teda, chlapci, takto ohovarat a ani mi to nedat vediet? :-P
      Ked budem velky, budu robit rozhovory aj so mnou! ;-)

      mikchal povedal(a)...

      Karol,
      drzim Ti palce a prajem Ti z celeho srdca vela stastia. Ak vydas rozhovory knizne, minimalne dva vytlacky urcite predas (sebe a mne :-).

      Zverejnenie komentára

           
          Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators