08 októbra 2007

Ešteže máme potraty


    Ad: Andrej Okomín: Kvapka vitriolu, Slovo 38/2007

    Na drsné vyjadrovanie a nekonvenčné názory v rubrike Kvapka vitriolu, ktorá vychádza v spoločensko-politickom týždenníku Slovo, som si už zvykol. Avšak myslím si, že Andrej Okomín vo svojom článku zo Slova č. 38 nepredniesol len svoje pochybné názory, ale zašiel do neprípustných absurdít a predostrel zavrhnutiahodné myšlienky.

    Hneď v úvode označil gumenou atrapou nepochybne autentické zábery ľudského plodu z bilboardov kampane Právo na život. Odvolával sa pritom na mediálnu manipuláciu. Túto konšpiráciu by som mu ešte odpustil, ale...

    Autor vo svojom článku spochybňuje právo na život. Tvrdí, že sa nenarodil z vlastnej vôle a keby bol vedel, ako to na svete vyzerá, rozhodne by sa sem „nehrabal“. Autor upiera právo na život nenarodenému dieťaťu, a to snáď najtriviálnejším argumentom, aký som v súvislosti s kampaňou Právo na život zachytil. Vraj, „ako možno prišiť právo na život tvorovi, ktorý ešte nemá vlastnú vôľu, nerozmýšľa, čiže si nevie ani vybrať medzi jedným a druhým právom na to alebo na ono“. Pán Okomín sa tak svojou tézou nevedomky priblížil k teórii austrálskeho filozofa Petera Singera, ktorý zastáva názor, že ľudská bytosť sa stáva osobou až vtedy, keď si dokáže uvedomovať sama seba.

    Avšak Singerova teória hovorí aj o tom, že ani novorodenci, rovnako ako ľudské plody, nie sú osoby, lebo nie sú schopné vidieť seba samých, nie sú racionálne, seba si uvedomujúce bytosti s túžbou žiť. Singer si preto myslí, že život novorodenca má menšiu hodnotu ako život prasaťa, psa alebo šimpanza! Taktiež tvrdí, že plod v neskorších štádiách tehotenstva môže byť viac vyvinutý ako predčasne narodené dieťa. Dôsledkom Singerovej teórie je záver, že zabitie novorodenca je morálne prípustné a do určitého bodu by malo byť legálne, rovnako ako je legálny aj potrat (viac viď. Patrik Daniška: Potrat je zabitie človeka. In: Impulz, č. 1/2007). Myslím si, že záver uznávaného a populárneho profesora bioetiky jasne naznačuje, kam by mohol svet zájsť, ak by sme vynášali súdy tak horlivo, ako to urobil vo svojom článku Andrej Okomín.

    Kvapka vitriolu avšak najviac poburuje vo svojej druhej polovici, kde sa autor zamýšľa nad tým, aký by bol život na Slovensku, keby na ňom žilo o milión ľudí viac (keďže bilboardy pripomínajú, že od roku 1957 bolo na Slovensku usmrtených 1 370 000 detí). Neveril som vlastným očiam, keď som čítal, že už aj dnes je na Slovensku všetko (rozumej hypermarkety, internáty, vysoké školy, úrady, nemocnice...) preplnené. Autor článku sa pýta: „Čo by sme teda robili, keby na Slovensku žilo o milión ľudí viac?“

    Ak správne rozumiem, tak autor naznačuje, že ten milión nenarodených detí aj tak nepotrebujeme, lebo už teraz nás je dosť?! Takýto názor naháňa strach. Som pobúrený, že takáto zvrátená myšlienka bola vôbec publikovaná v týždenníku Slovo a hádam ani nebudem príliš preháňať, ak tézu Andreja Okomína ešte rozšírim. A síce, ak nás je už teraz dosť, Bohu vďaka za všetky tie vojny a prírodné katastrofy. Predstava, že by v našej histórii napríklad nebola Druhá svetová vojna a nezahynulo by počas nej zhruba 60 miliónov ľudí, by nás mala napĺňať nepokojom. Veď si len predstavte, že by v Poľsku po roku 1945 žilo o tri milióny Židov viac...

    Autor sa v závere svojho článku vyjadril, že má strach z mladých, neraz aj vysokoškolsky vzdelaných Slovákov, ktorí sa stavajú na obranu kampane Právo na život. Naše názory označil ako zjednodušené, fanatické, fašistické, hormonálne nevybalansované, upotené a udychčané. Človek, ktorý nazve hendikepovaných „poloľuďmi“ a ktorý, ako sa nepriamo vyjadril, radšej by ich pred narodením zabil, ako by sa o nich mal starať a zabezpečovať im bezbariérový a plnohodnotný život, by nemal iných nazývať fanatikmi a fašistami. Mal by buď svoje myšlienky uviesť na pravú mieru, alebo sa všetkým ospravedlniť.

    (článok bol publikovaný na Postoy.sk a na Zumagu)

           
          Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators