21 októbra 2007

O kultúre a kultúrnosti


    Dnes sme svedkami toho, ako brakoví a gýčoví ľudia bránia kultúru pretože nemôžu zarábať. Takmer v pravidelných intervaloch sa objavujú, aby verejnosti zvestovali, že slovenská kultúra je v kríze, že upadá. Kritizujú miestne celebrity, odpudivých politikov, neschopné speváčky, nepozerateľné televízie a nudné filmy. Seba považujú za jedinečných umelcov, no sú skôr kritikmi. Neschopnými kritikmi! Pre nich totiž bude kultúra zdravá až vtedy, keď si oni zaplnia peňaženky.

    Na rozdiel od nich sa profesor Ladislav Hanus nevenoval kultúre len prvoplánovo a povrchne. Dokazuje to štúdia Rozprava o kultúrnosti (1943), s ktorou sa tento významný slovenský teológ a kňaz predstavil ako filozof a pedagóg kultúry. Hanus sa kultúre venoval celý život, čo dokazujú aj jeho neskoršie štúdie a knihy. Systematickým spôsobom zhrnul celú problematiku už v Rozprave, kde využíval svoj rozhľad, analytické myslenie a už vybudovanú vlastnú filozofiu fenoménu kultúry.

    Za kľúčovú myšlienku Rozpravy o kultúrnosti považujem vytýčenie a odlíšenie dvoch základných pojmov – kultúru a kultúrnosť. Kultúrou Hanus označoval ľudskú prácu a jej výsledky. Pod kultúrou rozumel „neosobný a objektívny výsledok ľudskej činnosti, ktorá pretrváva svojho tvorcu a svedčí o jeho výške“. Naproti tomu kultúrnosť je „osobná vlastnosť človeka“. Podľa Hanusa kultúrnosť „sa stáva bytostným spôsobom človeka. Stáva sa mu vnútornou normou zmýšľania, životného stanoviska, konania, rozhodovania sa“. „Kultúrnosť je vnútorný proces, ktorý vychodí z jadra človeka a dvíha rovnomerne jeho postať.“

    Po nevyhnutnom odlíšení kultúry a kultúrnosti Hanus v nasledujúcich esejach rozvádza svoju teóriu. Predstavuje zákony a dôvody kultúrnosti, jej tvar a zjav. Pripomína, že kultúrnosť „nie je prírodná danosť, čo padne do lona bez pričinenia“, ale že sa dá dosiahnuť len snaživosťou a býva úmerná vynaloženej námahe. Uvádza, že v kultúrnosti má významnú funkciu umelecký vkus, „akýsi šiesty zmysel duše, čo ešte pred úsudkom tápe dopredu, omakáva veci, objavuje k nim svoj vzťah alebo odpor, prenikne pod povrch, pod zdanie a poznáva hodnotu alebo nehodnotu“. Hanus tvrdí, že kultúrnosť sa začína poznávaním. Avšak nie len konštatovaním jestvovania vecí, ale aj zaujímaním stanoviska. To všetko predpokladá u človeka aj istý stupeň prirodzenej inteligencie a odlúčenie sa od nezodpovednej masy. Hanus však aj upozorňuje, že „vlastné stanovisko neznamená originalitu za každú cenu. (...) Kultúrnosť nevedie k čudáctvu, ale k zdravej a statočnej otvorenosti“. Od kultúrneho človeka sa len očakáva, že nebude stádovým tvorom, ale začne byť osobou.

    „Mať nejaké stanovisko však nie je ešte neomylným kritériom kultúrnosti, bo stanoviská sú rozličné ako ľudia.“ Stanoviská sú neraz „úzke, jednostranné, pokrivené, zadubené, fanatické a s kultúrnosťou nemajú nič spoločného“. Preto Hanus požaduje u každého osobného postoja podstatnú vlastnosť, a tou je šírka, čiže akceptovanie vecí aj za horizontom vlastného pochopu.

    Hanus chápe kultúru metafyzicky. Obhajuje vnútornú silu živej osoby a jej ducha, stavia sa do opozície voči Tainovej teórii, že človek je produktom svojho prostredia. Moc ducha je totiž podľa Hanusa silnejšia ako formujúci tlak prostredia. V Rozprave o kultúrnosti je načrtnutá aj kritika obmedzeného človeka, ktorý čupí vo svojom malom svete. Hanus pranieruje aj nízkych ľudí, ktorí konajú len pre najbližší cieľ, zreteľný úžitok a osobnú výhodu. Vo svojej teórii sa Hanus dotýka aj prírody, ľudských vzťahov, náboženstva či politiky.

    Je zrejmé, že Ladislav Hanus sa na kultúru pozeral inak, ako je tomu dnes v spoločnosti. V súčasnosti totiž trpíme komplexom nekultúrnosti, pretože nenatáčame desiatky filmov ročne, pretože nepodporujeme začínajúcich umelcov tak, ako by si oni želali - teda tak, aby mohli žiť pohodlne, neraz dokonca bohémsky. Hanus sa nikde v Rozprave o kultúrnosti nerozpisuje o peniazoch, budovách, technike... Kultúru vnímal cez človeka. Cez jeho ducha, jeho život. Nie materialisticky a povrchne. Neobmedzoval sa na písanie o umelcoch, ale hovoril o nás – o tom, akí sme a akí by sme mali byť. Kládol dôraz na idey, osobnosti a hodnoty. Jeho koncepcie, hoci vznikli počas druhej svetovej vojny, sú živé a platné dodnes. Nadčasovosť jeho myslenia nás utvrdzuje v tom, že Hanus nie je len svedkom 20. storočia, ale aj symbolom slovenskej kultúrnosti.

      4 komentárov:

      wabt povedal(a)...

      ďakujem ti za to, že som kultúrny človek podľa Hanusa... Konečne to viem a je mi fajn.

      Vážne, bol to asi múdry človek... Takých nás je veľa, len nie každý to vie tak fundovane opísať... :) koniec koncov, nie všetci sme teoretici, väčšinou žijeme len tak, prakticky ako život plynie.

      Teraz už úplne vážne - to čo hovorí (cez teba) Hanus, je jeho pravda (a zdá sa že objektívny výsledok jeho pozorovania a myslenia), zdá sa to byť všetko logické.. ale existujú na túto tému aj iné teórie, ktoré môžu mať tiež svoj kus pravdy... život je totiž zložitejší ako jedna, hociktorá komplexná teória o živote (kultúre, kultúrnosti apod.) :) život je - diskusia ...

      Inak si to napísal pekne, prehľadne, prístupnou formou aj pre nevzdelanca ako... ja

      :)

      filoss povedal(a)...

      vetou: "život je - diskusia" si celý text strčil do... :)
      (kde na tie hlboké pravdz chodíš? čo si vzštudoval, čo čítaš, kde pracuješ? :)

      wabt povedal(a)...

      Najprv dopovedz, kde som ho strčil...... :)

      filoss povedal(a)...

      hm... keďže neviem ako odpovedať (lebo pri písaní predchádzajúceho komentára som nepremyslel veci do dôsledkov) budem sa tváriť tajomne a uchovám si kompletné znenie pre seba... :)

      ...teda, chcel som pochváliť tvoju reakciu, ale keďže som reagoval neskoro v noci, unavený, časovo obmedzený, vypálilo to inak... každopádne ďakujem... nechajme to tak... ;)

      Zverejnenie komentára

           
          Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators