Hm, že úvod...
Život je už raz taký. Rodíme sa ako jedinečné osobnosti. Každý je iný, výnimočný. Jedni naháňajú motýle po lúkach, iní preskakujú potoky, ďalší paktujú s pastelkami a tvoria najlepšie umelecké diala svojho života. Sme slobodní, neovplyvňovaní konzumom, tínedžerskými časopismi, kamarátmi. Našu autonómiu ale naruší vykročenie z rodinného kruhu a vstup do masovej spoločnosti. Vbehneme do škôl – niekto radostne, iní s plačom -, učíme sa písať naše prvé čiary, dozvedáme sa, že „Mama má Emu“, a že „Milá Ela má malé sane“ a čo je horšie, začne na nás pôsobiť dav. Dav a hormóny. Meníme sa na nespoznanie. A zrazu, znenazdajky, nás pohltí vek, kedy máme všetko „v paži“ a sme neohrozenými pubertiakmi. Pohlavne dospievame, rozumovo akoby ani nie. Viem o čom hovorím, mám to za sebou :-). (Už?)
Sme povoľní všakovakým mániám a bláznovstvám. Nebudem sa rozširovať a omamných látkach a narkotikách. Nebudem ani hovoriť o vzťahoch medzi chlapcami a dievčatami :-). Pozrime sa radšej na to, akí sme ochotní združovať sa v oblasti estetických (pa)hodnôt, len preto, aby sme držali krok s okolím, s trendmi...
Poďme sa pozrieť na sféru (pop)hudby!
Za mojich dávnych čias, keď som vymetal podlahu základnej školy v krásnych azúrových papučkách, bolo pre všetkých spoločenskou povinnosťou poznať skupiny ako Spice Girls a Backstreet Boys. Nosili sme ich na tričkách, mikinách, Ježiško nám nosil ich kazety. Naši následníci „frčali“ na Luneticu N’Singu a Five. Ich zvalcovala Britney a Rickey Martin. Potom pricupkal Eminem s motorovou pílou a (ne)dávno nám zápaly stredného ucha spôsobili junáci z O-Zone. Dnes nás tríznia gangsta čierni hiphoperi z amerického ghetta a pubertálni Tokio Hoteláci. A konečne som tam, kde som sa chcel doplaziť od začiatku tohto traktátu. Ak máte teda chuť ponoriť sa hlbšie do balastu od nemeckých Tokiákov, čítajte ďalej!
Shangai Motel
Začnime malou introdukciou, pre prípad, že by niekto ešte nepočul o tomto nemeckom orkáne. Kapela v minulom roku rozpútala Tokio-mániu, podobne ako to bolo kedysi s Pokémonmi, na ktorých sa členovia kapely až podozrivo podobajú. Nemecký hudobný producent Peter Hoffmann vypustil z Pokéballu štyroch mladíkov – dvojičky Billa (preslávený svojím zženštilým výzorom), Toma, a ich kamarátov Gustáva a Georgia z nemeckého Magdeburgu, a za pomoci trápnych tínedžerských časopisov vytvoril nové superhviezdy, ktorým na koncertoch odpadávajú stovky zmagorených (!) fanúšičiek.
Rýchlakvasky majú za sebou tri úspešné single, nedávno bola celosvetová premiéra už štvrtého v poradí a čochvíľa vydajú aj nový album. Urobia tak veľký krok v ústrety k rozpadu kapely, ako to už v prípade podobných senzácií býva zvykom. A ja sa tomu len teším, pretože mi pekne a dlho pília nervy.
Prvýkrát som ich videl už dávno. Už ani nepamätám, kedy to presne bolo. Započúval som sa do ich hudby, ktorá sa začala prebíjať nemeckou hitparádou, nasal som trochu melódie, ohrnul nos a potešil sa, že sú iba regionálnym úletom. Malou úchylkou Nemcov, ktorých dlhodobo považujem za kultúrnych molochov a trýzničov estetiky, ktorí sú dobrí len v pojedaní gumených medvedíkov, v jódlovaní a popíjaní piva. (Nechcem hádzať všetkých do jedného vreca, ale čo si mám počať?!)
Ale čo čert nechcel a my s ním, Tokio Hotel prostredníctvom všadesiahlého Bravíčka dotiahlo svoje kvílenie aj bližšie k stredu Európy. Mne by to mohlo byť úprimne jedno, keby moja sestra nepatrila k veľkým fanúšikom a nezneuctila našu spoločnú izbu plagátmi týchto vyumelkovaných xichtov.
Fenomén
V čom je podstata úspechu Tokiákov? Nie, nie! Kvalitnou hudobnou produkciou to rozhodne nie je! Dokonca ani ich výnimočnosťou či originalitou. Ide iba o marketing. Výborne vyštylizovaní sú frontmani – súrodenecká dvojica Bill (modelka jak vyšitá) a Tom (vraj lámač ženských sŕdc). V ich tieni postáva Gustáv a Georg (šedé nevýrazné myšky, ktoré sú iba príveskom coolových bračekov). Imidžovo sú všetci zmesou mnohých žánrov od punku, cez rock, pop, až po hip-hop. Všetci hrajú tvrdých chlapíkov, ale srdcia fanúšikov si získavajú svojou skromnosťou a jemnosťou. V súkromí sú vraj nesmierne krehkí a nežní. Každá pubertálna pipka zákonite musí skočiť na takýchto gerojov.
Bravíčko a podobné časopisy sú ich hlásnou trúbou, stali sa námetom na dve (!) knihy (ešte si o nich povieme) a dokonca sa k ním hlása množstvo fun blogov. (Blogom sa naopak príliš venovať nebudem, pretože ich autori prejavili svoju úroveň po zverejnení moje ankety, kde som Tokio hviezdičky označil za usmrkancov (doposiaľ v presvedčení, že oprávnene). Však posúďte sami a pozrite sa, ako na moju anketu reagovali – 1, 2, 3, 4. Nemám pre nich jediného pekného slova, a načo ich budem urážať? Však z hádam raz vyrastú a dospejú. Deti...)
Antikniha
Vo svojom živote som sa stretol s množstvom ohavností a nechutností, ale knihy o kapele Tokio Hotel patria určite medzi vrcholné diela nevkusu a úpadku. Nie, nemôžem dokonca tento brak ani označovať za „knihu“, pretože je to urážka písaného slova, potupa literatúry a zneuctenie kníhtlače! Niet v prekrásnom slovenskom jazyku slova, ktorým by som mohol tento nevkusný zdrap papiera označiť. Je to tak odporné dielo, že by som ho nedovolil vytlačiť ani na použitý toaletný papier!
Pamätníci si možno spomínajú na knihu o kapele Kelly Family. Bola odporná (kniha aj kapela samotná :-), ale tento nádor je hnusnejší. Knihy o Robovi Miklovi, Tomášovi Bezdedovi, Norike Mojsejovej či o Kusajovi sú hádam lepšie! (Nemôžem sa za toto tvrdenie zaručiť, keďže si cením svoje zdravie až príliš na to, aby som sa do týchto exkrementov začítal. Je však dosť možné, že kniha Tokio Hotel vo mne zachová nezmazateľné stopy a hádam aj žalúdočné vredy. Jemnejšie nátury by sa dokonca po prelistovaní mohli aj pomočievať v spánku. Vyhlasujem teda preventívnu karanténu!)
Kniha sa na obálke hrdo pýši nápismi, že je necenzurovaná a od neznámeho autora. No, reklama ako bič! Hoci, ak mám povedať pravdu, ani ja by som sa pod takýto hnilobný blud nepodpísal. Čudujem sa vydavateľstvu Infopress a spracovateľom rukopisu neznámeho autora Lucii Kollárovej a Karolovi Kollárovi. U mňa sú za svoju neschopnosť na čiernej listine. Neviem, čo sú to zač, ale asi museli byť strašne bití životom, keď vypustili na svet takúto obludnosť.
Obe knihy majú okolo sto strán neprinášajúcich absolútne nič. Z obsahu môžem vypichnúť rozhovory, pikošky, texty piesni, reportáže (?) z koncertov, slovníky použitých pojmov. Znie to celkom bohato a pre niekoho dokonca zaujímavo, ale je to des a hrôza! Úroveň rozhovorov je taká nízka, že ich hádam robili žiaci základnej školy ľudovej z Mongolska. Otázky sú dementnejšie ako samotné odpovede nedonosených hviezdičiek. Ak niekomu za takéto rozhovory platia, je to smiešne a potupné.
Musel by som zaprieť v sebe všetko ego a nadopovať sa konskou dávkou halucinogénnych látok, aby som sa dokázal stotožniť aspoň s jednou vetou v „knihe“, antiknihe.
Názorný príklad numero uno – opis frontmana (de)Billa
„Pôsobí ako bytosť z iného sveta. Ako zázračná víla. S bielou, skoro priesvitnou pleťou, obrovskými mandľovými očami a jemnými črtami tváre vyzerá Bill ako rozprávkový škriatok. (...) Kvôli svojmu výnimočnému zovňajšku si Bill v živote veľa vytrpel. Decká na škole mu ubližovali, vysmievali sa mu. Ale on bol silný... (...) A aj inak je Bill skôr chlap, než ako vravia zlé jazyky – baba. Keď si musí odgrgnúť, tak to jednoducho urobí.“ (In: Tokio Hotel – Druhá kniha, 2006, str. 38 - 39)
Veru, Bill pôsobí ako bytosť z iného sveta, ale je to iba tým, že jeho hlava vyzerá akoby do nej udrel blesk. Jeho obrovské mandľové oči sú zmaľované tak dôkladne, že už ani na škriatka sa nepodobá. Chudáčik, jeho jedinečnosť a výnimočnosť mu prinášali dlhé roky trápenie, ale on je nesmierne silná osobnosť a nenechal sa zlomiť. To je nehorázne patetické! Strašné, robia z toho pubertiaka mučeníka, glorifikujú toho niktoša! Bill je chlapec, o tom nepochybujem. Dokonca sa stotožňujem aj s tým, že je heterosexuál, ale ako dôkaz má slúžiť, že si dokáže odgrgnúť? Vážení, ja som vám vravel, že tá kniha je hrozitánsky nemožná.
Hudobná produkcia
Kniha ďalej ponúka ďalšiu lož. „...oni pre svoju hudbu a posolstvá pesničiek skutočne žijú. Hovoria svojej generácii z duše a neboja sa spievať o temných, nepríjemných veciach ako ubíjajúca láska, rozchod rodičov, umieranie. Nesiahajú po frázach ale pracujú s inteligentnými textami, ktoré spájajú s moderným, miestami až mystickým rockovým zvukom.“ (In: Tokio Hotel, 2006, str. 7)
Takýto propagandistický, neobjektívny text s obrovskou dávkou nepresností a klamstiev sa len tak hocikde nevidí. Oni žijú pre posolstvá svojich pesničiek? A ja že pre peniaze a baby. Neboja sa spievať o temných veciach? A prečo by sa mali báť? Robí to z nich hrdinov? Používajú mystický rockový zvuk? Nevšimol som si a dovolím si vyhlásiť, že v ich tvorbe nikto nič podobné nenájde! Nesiahajú po frázach? Ale vážení! A že pracujú s inteligentnými textami? Tak to už je až príliš. Počkajte, trošku sa vydýcham, pretože ma pochytil záchvat smiechu... Uf... Dobre, takže ukážme si časť textu jednej z pesničiek, nech nám udre do očí ten ich ospevovaný intelekt!
Mne to ako dôkaz stačí...
K ich originalite a poetickému duchu ešte málinko: názov ich kapely je skutočne prozaický a má neuveriteľnú hĺbku. Viete, tie decká maju radi Tokio ako živé a pulzujúce mesto, a Hotel sa v ich názve nachádza preto, že kapela je neustále na cestách a slovo má vyjadrovať fakt, že často spávajú v hoteloch. No, nie je to lahodné spojenie? Čo viac ešte potrebujete, aby som vám dokázal, akí sú plochí a obmedzení.
Ak by som postupoval podobne, tak by som si mohol eventuálne založiť kapelku Leto tresky, Segedínsky spánok, Dievčenský basketbal alebo Simpsonovská próza.
Odborná kritika...
... sa ich tvorbe veľmi nevenuje. Recenzie renomovaných hudobných publicistov akoby neexistovali, ale niet sa prečo čudovať. Profesionáli s veľkým rozhľadom predsa o takýchto marketingových pajácov nezakopnú ani v najhoršom sne. Na internete je teda len množstvo recenzií od samotných predajcov, amatérov a štvrtotriednych novinárov. Ich estetické cítenie je podobné ako majú aj ovce na Kaukaze. Hodnota ich písaničiek je smiešna.
Ako dôkaz možno doložiť, že v začiatkoch pôsobenia Tokio Hotela sa ich tvorba „novinármi“ charakterizovala ako punk. Takúto klasifikáciu bol schopný spraviť skutočne len nejaký obmedzenec. Potom sa začala dvíhať vlna kritiky, Tokiáci zjemnili a začali hlásať, že sú punkrockový ako napríklad Green Day. Dnes sú vraj rockovou kapelou prirovnávanou ku Kornu. Mne to však nedá a musím namietať - sú poprockový, pričom sú viac pop ako rockový. Podstsatne viac! Sú nástupcami praobyčajných chlapčenských skupín, aké sa na trhu striedajú so železnou pravidelnosťou.
Záverom...
Tokio Hotel nie je najhoršou kapelou minulého roka (hoci, možno aj áno... :-), ale mašinériu, ktorú na trhu rozbehli, by bolo vhodné odstaviť. Chlapci neprinášajú žiadne umenie! Ich texty sú tuctové a vraj väčšinou sú dielom samotného Billa (čo ich ale nemôže ospravedlňovať). Tematicky sú zaujímavé, hoci priveľmi melancholické. Sú k tomu aj nudné, frázovité, gýčové, plné balastu a brakových myšlienok. Ich hudobné prevedenie je priemerné, v niektorých pasážach dokonca podpriemerné. Ich imidž svojský i provokatívny. Pôsobia skutočne fotogenicky. Avšak neprinášajú nič svetoborné a nie sú to takí krásavci, za akých sa považujú. Nepôsobia ako homogénny celok, ale ako dvaja šéfikovia ťahajúci za sebou dve olovené guľky (Georg, Gustav).
Vzhľadom k faktu, že sú z Nemecka, odkiaľ vychádza len občas niečo unikátne (napr. Rammstein) sú znesiteľní. Avšak tie ich vypatlané xichtíky, vyumelkované charaktery a minimálne umelecké nadanie sú výrazné.
Kniha, ktorá ich slávu sprevádza, je, ako som už spomenul, hanbou literatúry. Absolútne nezvládnuté a odfláknuté dielo, plné odpadkov a prázdnych slov.
Najhorší na celom fenoméne Tokio Hotel sú však samotní fanúšikovia. Kŕčovito sa pridŕžajú svojich idolov, glorifikujú ich, robia z nich dokonca martýrov. Vytvárajú akési ghetto, nepripúšťajúce iné názory, izolujú sa a fanatizujú sa. Sú vzťahovační a ten, kto nie je s nimi, je nepochybne proti nim – teda ako ich volajú oni, je Anti.
Budujú pevnú komunitu, silnú informačnú sieť a ukájajú sa tým, že vedia najnepodstatnejšie detaily o svojich hviezdičkách. Napodobňujú ich, obliekajú sa ako oni, maľujú sa tak. Myslia si, že nasadli na žrebca, ktorý to ďaleko dotiahne, ale pritom sa vlečú na oslíkovi.
Ich zaslepenosť je smutná, a to že majú nasadené klapky na očiach z nich robí podivínov a konzumných obmedzencov.
(snímky: martinus.sk, deviantART.com, tokiohotel.de)
Život je už raz taký. Rodíme sa ako jedinečné osobnosti. Každý je iný, výnimočný. Jedni naháňajú motýle po lúkach, iní preskakujú potoky, ďalší paktujú s pastelkami a tvoria najlepšie umelecké diala svojho života. Sme slobodní, neovplyvňovaní konzumom, tínedžerskými časopismi, kamarátmi. Našu autonómiu ale naruší vykročenie z rodinného kruhu a vstup do masovej spoločnosti. Vbehneme do škôl – niekto radostne, iní s plačom -, učíme sa písať naše prvé čiary, dozvedáme sa, že „Mama má Emu“, a že „Milá Ela má malé sane“ a čo je horšie, začne na nás pôsobiť dav. Dav a hormóny. Meníme sa na nespoznanie. A zrazu, znenazdajky, nás pohltí vek, kedy máme všetko „v paži“ a sme neohrozenými pubertiakmi. Pohlavne dospievame, rozumovo akoby ani nie. Viem o čom hovorím, mám to za sebou :-). (Už?)
Sme povoľní všakovakým mániám a bláznovstvám. Nebudem sa rozširovať a omamných látkach a narkotikách. Nebudem ani hovoriť o vzťahoch medzi chlapcami a dievčatami :-). Pozrime sa radšej na to, akí sme ochotní združovať sa v oblasti estetických (pa)hodnôt, len preto, aby sme držali krok s okolím, s trendmi...
Poďme sa pozrieť na sféru (pop)hudby!
Za mojich dávnych čias, keď som vymetal podlahu základnej školy v krásnych azúrových papučkách, bolo pre všetkých spoločenskou povinnosťou poznať skupiny ako Spice Girls a Backstreet Boys. Nosili sme ich na tričkách, mikinách, Ježiško nám nosil ich kazety. Naši následníci „frčali“ na Luneticu N’Singu a Five. Ich zvalcovala Britney a Rickey Martin. Potom pricupkal Eminem s motorovou pílou a (ne)dávno nám zápaly stredného ucha spôsobili junáci z O-Zone. Dnes nás tríznia gangsta čierni hiphoperi z amerického ghetta a pubertálni Tokio Hoteláci. A konečne som tam, kde som sa chcel doplaziť od začiatku tohto traktátu. Ak máte teda chuť ponoriť sa hlbšie do balastu od nemeckých Tokiákov, čítajte ďalej!Shangai Motel
Začnime malou introdukciou, pre prípad, že by niekto ešte nepočul o tomto nemeckom orkáne. Kapela v minulom roku rozpútala Tokio-mániu, podobne ako to bolo kedysi s Pokémonmi, na ktorých sa členovia kapely až podozrivo podobajú. Nemecký hudobný producent Peter Hoffmann vypustil z Pokéballu štyroch mladíkov – dvojičky Billa (preslávený svojím zženštilým výzorom), Toma, a ich kamarátov Gustáva a Georgia z nemeckého Magdeburgu, a za pomoci trápnych tínedžerských časopisov vytvoril nové superhviezdy, ktorým na koncertoch odpadávajú stovky zmagorených (!) fanúšičiek.
Rýchlakvasky majú za sebou tri úspešné single, nedávno bola celosvetová premiéra už štvrtého v poradí a čochvíľa vydajú aj nový album. Urobia tak veľký krok v ústrety k rozpadu kapely, ako to už v prípade podobných senzácií býva zvykom. A ja sa tomu len teším, pretože mi pekne a dlho pília nervy.Prvýkrát som ich videl už dávno. Už ani nepamätám, kedy to presne bolo. Započúval som sa do ich hudby, ktorá sa začala prebíjať nemeckou hitparádou, nasal som trochu melódie, ohrnul nos a potešil sa, že sú iba regionálnym úletom. Malou úchylkou Nemcov, ktorých dlhodobo považujem za kultúrnych molochov a trýzničov estetiky, ktorí sú dobrí len v pojedaní gumených medvedíkov, v jódlovaní a popíjaní piva. (Nechcem hádzať všetkých do jedného vreca, ale čo si mám počať?!)
Ale čo čert nechcel a my s ním, Tokio Hotel prostredníctvom všadesiahlého Bravíčka dotiahlo svoje kvílenie aj bližšie k stredu Európy. Mne by to mohlo byť úprimne jedno, keby moja sestra nepatrila k veľkým fanúšikom a nezneuctila našu spoločnú izbu plagátmi týchto vyumelkovaných xichtov.
Fenomén
V čom je podstata úspechu Tokiákov? Nie, nie! Kvalitnou hudobnou produkciou to rozhodne nie je! Dokonca ani ich výnimočnosťou či originalitou. Ide iba o marketing. Výborne vyštylizovaní sú frontmani – súrodenecká dvojica Bill (modelka jak vyšitá) a Tom (vraj lámač ženských sŕdc). V ich tieni postáva Gustáv a Georg (šedé nevýrazné myšky, ktoré sú iba príveskom coolových bračekov). Imidžovo sú všetci zmesou mnohých žánrov od punku, cez rock, pop, až po hip-hop. Všetci hrajú tvrdých chlapíkov, ale srdcia fanúšikov si získavajú svojou skromnosťou a jemnosťou. V súkromí sú vraj nesmierne krehkí a nežní. Každá pubertálna pipka zákonite musí skočiť na takýchto gerojov.
Bravíčko a podobné časopisy sú ich hlásnou trúbou, stali sa námetom na dve (!) knihy (ešte si o nich povieme) a dokonca sa k ním hlása množstvo fun blogov. (Blogom sa naopak príliš venovať nebudem, pretože ich autori prejavili svoju úroveň po zverejnení moje ankety, kde som Tokio hviezdičky označil za usmrkancov (doposiaľ v presvedčení, že oprávnene). Však posúďte sami a pozrite sa, ako na moju anketu reagovali – 1, 2, 3, 4. Nemám pre nich jediného pekného slova, a načo ich budem urážať? Však z hádam raz vyrastú a dospejú. Deti...)
Antikniha Vo svojom živote som sa stretol s množstvom ohavností a nechutností, ale knihy o kapele Tokio Hotel patria určite medzi vrcholné diela nevkusu a úpadku. Nie, nemôžem dokonca tento brak ani označovať za „knihu“, pretože je to urážka písaného slova, potupa literatúry a zneuctenie kníhtlače! Niet v prekrásnom slovenskom jazyku slova, ktorým by som mohol tento nevkusný zdrap papiera označiť. Je to tak odporné dielo, že by som ho nedovolil vytlačiť ani na použitý toaletný papier!
Pamätníci si možno spomínajú na knihu o kapele Kelly Family. Bola odporná (kniha aj kapela samotná :-), ale tento nádor je hnusnejší. Knihy o Robovi Miklovi, Tomášovi Bezdedovi, Norike Mojsejovej či o Kusajovi sú hádam lepšie! (Nemôžem sa za toto tvrdenie zaručiť, keďže si cením svoje zdravie až príliš na to, aby som sa do týchto exkrementov začítal. Je však dosť možné, že kniha Tokio Hotel vo mne zachová nezmazateľné stopy a hádam aj žalúdočné vredy. Jemnejšie nátury by sa dokonca po prelistovaní mohli aj pomočievať v spánku. Vyhlasujem teda preventívnu karanténu!)
Kniha sa na obálke hrdo pýši nápismi, že je necenzurovaná a od neznámeho autora. No, reklama ako bič! Hoci, ak mám povedať pravdu, ani ja by som sa pod takýto hnilobný blud nepodpísal. Čudujem sa vydavateľstvu Infopress a spracovateľom rukopisu neznámeho autora Lucii Kollárovej a Karolovi Kollárovi. U mňa sú za svoju neschopnosť na čiernej listine. Neviem, čo sú to zač, ale asi museli byť strašne bití životom, keď vypustili na svet takúto obludnosť.
Obe knihy majú okolo sto strán neprinášajúcich absolútne nič. Z obsahu môžem vypichnúť rozhovory, pikošky, texty piesni, reportáže (?) z koncertov, slovníky použitých pojmov. Znie to celkom bohato a pre niekoho dokonca zaujímavo, ale je to des a hrôza! Úroveň rozhovorov je taká nízka, že ich hádam robili žiaci základnej školy ľudovej z Mongolska. Otázky sú dementnejšie ako samotné odpovede nedonosených hviezdičiek. Ak niekomu za takéto rozhovory platia, je to smiešne a potupné.
Musel by som zaprieť v sebe všetko ego a nadopovať sa konskou dávkou halucinogénnych látok, aby som sa dokázal stotožniť aspoň s jednou vetou v „knihe“, antiknihe.
Názorný príklad numero uno – opis frontmana (de)Billa
„Pôsobí ako bytosť z iného sveta. Ako zázračná víla. S bielou, skoro priesvitnou pleťou, obrovskými mandľovými očami a jemnými črtami tváre vyzerá Bill ako rozprávkový škriatok. (...) Kvôli svojmu výnimočnému zovňajšku si Bill v živote veľa vytrpel. Decká na škole mu ubližovali, vysmievali sa mu. Ale on bol silný... (...) A aj inak je Bill skôr chlap, než ako vravia zlé jazyky – baba. Keď si musí odgrgnúť, tak to jednoducho urobí.“ (In: Tokio Hotel – Druhá kniha, 2006, str. 38 - 39)
Veru, Bill pôsobí ako bytosť z iného sveta, ale je to iba tým, že jeho hlava vyzerá akoby do nej udrel blesk. Jeho obrovské mandľové oči sú zmaľované tak dôkladne, že už ani na škriatka sa nepodobá. Chudáčik, jeho jedinečnosť a výnimočnosť mu prinášali dlhé roky trápenie, ale on je nesmierne silná osobnosť a nenechal sa zlomiť. To je nehorázne patetické! Strašné, robia z toho pubertiaka mučeníka, glorifikujú toho niktoša! Bill je chlapec, o tom nepochybujem. Dokonca sa stotožňujem aj s tým, že je heterosexuál, ale ako dôkaz má slúžiť, že si dokáže odgrgnúť? Vážení, ja som vám vravel, že tá kniha je hrozitánsky nemožná.Hudobná produkcia
Kniha ďalej ponúka ďalšiu lož. „...oni pre svoju hudbu a posolstvá pesničiek skutočne žijú. Hovoria svojej generácii z duše a neboja sa spievať o temných, nepríjemných veciach ako ubíjajúca láska, rozchod rodičov, umieranie. Nesiahajú po frázach ale pracujú s inteligentnými textami, ktoré spájajú s moderným, miestami až mystickým rockovým zvukom.“ (In: Tokio Hotel, 2006, str. 7)
Takýto propagandistický, neobjektívny text s obrovskou dávkou nepresností a klamstiev sa len tak hocikde nevidí. Oni žijú pre posolstvá svojich pesničiek? A ja že pre peniaze a baby. Neboja sa spievať o temných veciach? A prečo by sa mali báť? Robí to z nich hrdinov? Používajú mystický rockový zvuk? Nevšimol som si a dovolím si vyhlásiť, že v ich tvorbe nikto nič podobné nenájde! Nesiahajú po frázach? Ale vážení! A že pracujú s inteligentnými textami? Tak to už je až príliš. Počkajte, trošku sa vydýcham, pretože ma pochytil záchvat smiechu... Uf... Dobre, takže ukážme si časť textu jednej z pesničiek, nech nám udre do očí ten ich ospevovaný intelekt!
Rette Mich (Zachráň ma)
Po prvýkrát úplne sami
v naše skrýši
Ešte vidím na stene naše mená
a vzápätí ich zotieram
Zdôveril by som sa ti so všetkým
Tak prečo si zdrhla?
Vráť sa späť
a vezmi ma so sebou...
Poď a zachráň ma
inak vnútorne zhorím zaživa
Poď a zachráň ma
bez teba to nezvládnem
(In: Tokio Hotel, 2006, str. 78)
Po prvýkrát úplne sami
v naše skrýši
Ešte vidím na stene naše mená
a vzápätí ich zotieram
Zdôveril by som sa ti so všetkým
Tak prečo si zdrhla?
Vráť sa späť
a vezmi ma so sebou...
Poď a zachráň ma
inak vnútorne zhorím zaživa
Poď a zachráň ma
bez teba to nezvládnem
(In: Tokio Hotel, 2006, str. 78)
Mne to ako dôkaz stačí...
K ich originalite a poetickému duchu ešte málinko: názov ich kapely je skutočne prozaický a má neuveriteľnú hĺbku. Viete, tie decká maju radi Tokio ako živé a pulzujúce mesto, a Hotel sa v ich názve nachádza preto, že kapela je neustále na cestách a slovo má vyjadrovať fakt, že často spávajú v hoteloch. No, nie je to lahodné spojenie? Čo viac ešte potrebujete, aby som vám dokázal, akí sú plochí a obmedzení.
Ak by som postupoval podobne, tak by som si mohol eventuálne založiť kapelku Leto tresky, Segedínsky spánok, Dievčenský basketbal alebo Simpsonovská próza.
Odborná kritika...
... sa ich tvorbe veľmi nevenuje. Recenzie renomovaných hudobných publicistov akoby neexistovali, ale niet sa prečo čudovať. Profesionáli s veľkým rozhľadom predsa o takýchto marketingových pajácov nezakopnú ani v najhoršom sne. Na internete je teda len množstvo recenzií od samotných predajcov, amatérov a štvrtotriednych novinárov. Ich estetické cítenie je podobné ako majú aj ovce na Kaukaze. Hodnota ich písaničiek je smiešna.
Ako dôkaz možno doložiť, že v začiatkoch pôsobenia Tokio Hotela sa ich tvorba „novinármi“ charakterizovala ako punk. Takúto klasifikáciu bol schopný spraviť skutočne len nejaký obmedzenec. Potom sa začala dvíhať vlna kritiky, Tokiáci zjemnili a začali hlásať, že sú punkrockový ako napríklad Green Day. Dnes sú vraj rockovou kapelou prirovnávanou ku Kornu. Mne to však nedá a musím namietať - sú poprockový, pričom sú viac pop ako rockový. Podstsatne viac! Sú nástupcami praobyčajných chlapčenských skupín, aké sa na trhu striedajú so železnou pravidelnosťou.
Záverom...Tokio Hotel nie je najhoršou kapelou minulého roka (hoci, možno aj áno... :-), ale mašinériu, ktorú na trhu rozbehli, by bolo vhodné odstaviť. Chlapci neprinášajú žiadne umenie! Ich texty sú tuctové a vraj väčšinou sú dielom samotného Billa (čo ich ale nemôže ospravedlňovať). Tematicky sú zaujímavé, hoci priveľmi melancholické. Sú k tomu aj nudné, frázovité, gýčové, plné balastu a brakových myšlienok. Ich hudobné prevedenie je priemerné, v niektorých pasážach dokonca podpriemerné. Ich imidž svojský i provokatívny. Pôsobia skutočne fotogenicky. Avšak neprinášajú nič svetoborné a nie sú to takí krásavci, za akých sa považujú. Nepôsobia ako homogénny celok, ale ako dvaja šéfikovia ťahajúci za sebou dve olovené guľky (Georg, Gustav).
Vzhľadom k faktu, že sú z Nemecka, odkiaľ vychádza len občas niečo unikátne (napr. Rammstein) sú znesiteľní. Avšak tie ich vypatlané xichtíky, vyumelkované charaktery a minimálne umelecké nadanie sú výrazné.
Kniha, ktorá ich slávu sprevádza, je, ako som už spomenul, hanbou literatúry. Absolútne nezvládnuté a odfláknuté dielo, plné odpadkov a prázdnych slov.
Najhorší na celom fenoméne Tokio Hotel sú však samotní fanúšikovia. Kŕčovito sa pridŕžajú svojich idolov, glorifikujú ich, robia z nich dokonca martýrov. Vytvárajú akési ghetto, nepripúšťajúce iné názory, izolujú sa a fanatizujú sa. Sú vzťahovační a ten, kto nie je s nimi, je nepochybne proti nim – teda ako ich volajú oni, je Anti.
Budujú pevnú komunitu, silnú informačnú sieť a ukájajú sa tým, že vedia najnepodstatnejšie detaily o svojich hviezdičkách. Napodobňujú ich, obliekajú sa ako oni, maľujú sa tak. Myslia si, že nasadli na žrebca, ktorý to ďaleko dotiahne, ale pritom sa vlečú na oslíkovi.
Ich zaslepenosť je smutná, a to že majú nasadené klapky na očiach z nich robí podivínov a konzumných obmedzencov.
(snímky: martinus.sk, deviantART.com, tokiohotel.de)
