Nový rok by sme mali všetci začať optimisticky a radostne. Prvý tohtoročný Stĺpček by teda mal byť plný hrejivých slov a povzbudení. Áno, mám sto chutí písať o tom, aký je život krásny – pretože tomu tak skutočne je! Ale moja prešibaná myseľ si samovoľne popustila uzdu, začala filozofovať a v kráse života objavila čosi znepokojujúce. Dokonca deprimujúce! A nemôžem konať inak – jednoducho sa musím s vami podeliť o moje zistenia a útrapy.
Viete, objavil som, že všetci bez výnimky sme v pasci, z ktorej niet úniku! Nie som si istý, ako ju nazvať. Nachádzam jediný vhodný ekvivalent – Pascalova pasca Struhárikovej variácie (nevtieravo som ju po sebe pomenoval, nevadí? :). Pascalova pasca je podľa mojich vedomostí udomácnená najmä vo vede. Vysvetľuje sa tak, že ak niečo objavíme, spoznáme, neznamená to, že aj viacej vieme. Práveže iba zistíme, že sa pred nami objavuje mnoho nových tajomstiev. Takže, čím viacej vecí poznáme, tým viac ich ešte len musíme objaviť. Tomu vravím zdrvujúca pasca. Niet divu, že vedci musia (?) prežívať pocity bezmocnosti. Avšak Struhárikov variant prenáša tento nešvár do bežného života každého (!) smrteľníka!
Všetci máme mnohé záľuby. Neraz medzi ne patrí napríklad hudba, literatúra, umenie a podobne. A presne v týchto sférach pôsobí Struhárikov variant s najväčšou razanciou! Napríklad hudba – keď sme ešte malí, poznáme len niekoľko interpretov. V puberte objavíme žánrovú pestrosť, poniektorí sa ovešajú vybíjanými opaskami a oblečú sa ako postavy z hororového filmu, iní chodia akoby vystrihnutí z módneho katalógu. Potom sa niektorí rozhodnú ísť ďalej, objavujú hudbu, ktorá bola stvorená (dávno) pred ich narodením, spoznávajú nové dimenzie súčasnej hudby, štýly, ktoré sú menšinové, avšak nemenej zaujímavé. S každým novým albumom sa im otvárajú dvere k mnohým iným príbuzným interpretom s podobnou tvorbou. Ja som napríklad iba nakukol do sveta jazzu a klasiky, a neviem, kam mám hlavu skôr otočiť. A podobné je to prakticky v každej inej sfére života!
Keby som každý deň počúval iné CD, prečítal inú knihu, videl iný film, do konca života nemám najmenšiu šancu spoznať všetky krásy a rozmery tohto sveta. No, nie je to desivé? Netúžim sa stať polyhistorom, ale predstava, že za svoj život môžem spoznať len malý zlomok z krásy celého sveta – hoc by som sa akokoľvek snažil, ma zarmucuje. Nikdy neochutnám všetky druhy želatínových cukríkov, nezačujem všetky melódie, aké ľudia zahrali, neprečítam celú krásnu literatúru, neuzriem všetky krajiny sveta, nespoznám všetky dievčatá, ehm, všetkých skvelých ľudí... Som v pasci! Nie je to dostatočný dôvod na trochu smútku a depresie?
Kevin Spacey vo filme Americká krása výstižne poznamenal: „Dnes je prvý deň zvyšku vášho života.“ Vážení, je načase, aby sme sa podľa toho aj správali. Dosť bolo plytvania časom, ktorý nám bol daný! Je čas začať objavovať krásy tohto sveta! Nikdy ich síce neuzrieme všetky, ale snažme sa, aby sme ich okúsili čo najviac! Do toho! Veľa šťastia!
(článok bol publikovaný v Novom Živote Turca 27. 3. 2007)
Viete, objavil som, že všetci bez výnimky sme v pasci, z ktorej niet úniku! Nie som si istý, ako ju nazvať. Nachádzam jediný vhodný ekvivalent – Pascalova pasca Struhárikovej variácie (nevtieravo som ju po sebe pomenoval, nevadí? :). Pascalova pasca je podľa mojich vedomostí udomácnená najmä vo vede. Vysvetľuje sa tak, že ak niečo objavíme, spoznáme, neznamená to, že aj viacej vieme. Práveže iba zistíme, že sa pred nami objavuje mnoho nových tajomstiev. Takže, čím viacej vecí poznáme, tým viac ich ešte len musíme objaviť. Tomu vravím zdrvujúca pasca. Niet divu, že vedci musia (?) prežívať pocity bezmocnosti. Avšak Struhárikov variant prenáša tento nešvár do bežného života každého (!) smrteľníka!
Všetci máme mnohé záľuby. Neraz medzi ne patrí napríklad hudba, literatúra, umenie a podobne. A presne v týchto sférach pôsobí Struhárikov variant s najväčšou razanciou! Napríklad hudba – keď sme ešte malí, poznáme len niekoľko interpretov. V puberte objavíme žánrovú pestrosť, poniektorí sa ovešajú vybíjanými opaskami a oblečú sa ako postavy z hororového filmu, iní chodia akoby vystrihnutí z módneho katalógu. Potom sa niektorí rozhodnú ísť ďalej, objavujú hudbu, ktorá bola stvorená (dávno) pred ich narodením, spoznávajú nové dimenzie súčasnej hudby, štýly, ktoré sú menšinové, avšak nemenej zaujímavé. S každým novým albumom sa im otvárajú dvere k mnohým iným príbuzným interpretom s podobnou tvorbou. Ja som napríklad iba nakukol do sveta jazzu a klasiky, a neviem, kam mám hlavu skôr otočiť. A podobné je to prakticky v každej inej sfére života!
Keby som každý deň počúval iné CD, prečítal inú knihu, videl iný film, do konca života nemám najmenšiu šancu spoznať všetky krásy a rozmery tohto sveta. No, nie je to desivé? Netúžim sa stať polyhistorom, ale predstava, že za svoj život môžem spoznať len malý zlomok z krásy celého sveta – hoc by som sa akokoľvek snažil, ma zarmucuje. Nikdy neochutnám všetky druhy želatínových cukríkov, nezačujem všetky melódie, aké ľudia zahrali, neprečítam celú krásnu literatúru, neuzriem všetky krajiny sveta, nespoznám všetky dievčatá, ehm, všetkých skvelých ľudí... Som v pasci! Nie je to dostatočný dôvod na trochu smútku a depresie?
Kevin Spacey vo filme Americká krása výstižne poznamenal: „Dnes je prvý deň zvyšku vášho života.“ Vážení, je načase, aby sme sa podľa toho aj správali. Dosť bolo plytvania časom, ktorý nám bol daný! Je čas začať objavovať krásy tohto sveta! Nikdy ich síce neuzrieme všetky, ale snažme sa, aby sme ich okúsili čo najviac! Do toho! Veľa šťastia!
(článok bol publikovaný v Novom Živote Turca 27. 3. 2007)
