Bola som šedá myška. Nik ma nepoznal, nik si ma nevšímal. Žila som si svoj skromný, utiahnutý a vlastne úplne tuctový život. Bola som vlastne ako vy – vy, čo si myslíte, že ste zjedli všetku múdrosť sveta. Tvárite sa ctihodne, hoci ktovie, či tváriť sa je ctihodné. Žijete vo svete pretvárky, a nielen, že vám nevadí, sami ju svojím správaním podporujete. Viem, čo hovorím. Už čo-to chápem. Na rozdiel od vás mám otvorené oči a vidím skutočnosť takú, aká je. A to mám iba štrnásť rokov!
Ste prekvapení, že? Dalo sa to čakať. Vy dospelí ste takí priehľadní. Netušíte, čo je normálne, ale radi označujete iných za nenormálnych. Ako aj mňa. Vždy, keď ma na ulici uzriete, ste takí ohromení, že nedokážete skrývať prekvapenie. Niektorí mnou dokonca pohŕdate. Žijete ten svoj uniformný život a nechcete, ba vlastne nedokážete pochopiť tých, čo sa svojím zmýšľaním a zovňajškom od vás odlišujú.
Mladí i starí, všetci svorne tvrdíte, že vám záleží len na človeku, na tom, čo je v ňom. A pritom, pri pohľade na mňa, nemáte záujem zistiť, aká som vo svojom vnútri. Máte predsudky. To, že sa už nejaký čas maľujem a obliekam do čiernej farby, predsa nie je zlé! Obliekam sa tak, ako sa cítim. A bohužiaľ, pri pohľade na tento šedivý svet, rozhodne nemám chuť na iné farby. Viete, kvôli tomu hluku ulíc a hlúpostiam, ktoré z pusy vypúšťate, sa už neodvážim vykročiť z bytu bez slúchadiel na ušiach.
Neustále ma poúčate, čo je správne a čo mám na sebe zmeniť. Myslíte si, že keď mám štrnásť, nemám vlastný rozum. A mne sa niekedy zdá, že rozumiem veciam, o ktorých vy nemáte ani poňatia. Že vidím veci, ktoré vy nepostrehnete. A tak dovoľte, aby som vám aj ja niečo vytkla.
Ľudia, bijete sa do pŕs, keď hlásate, akí ste rozumní, ba dokonca sa vyhlasujete za najinteligentnejšie tvory planéty! No bijete iných do pŕs a do zubov, keď fandíte svojmu tímu v rozhodujúcom zápase sezóny. Ohovárate druhých a pripisujete im chyby, ktoré sú aj vo vás. Nadávate a potom sa čudujete, keď si váš vyberaný slovník osvoja aj malé deti. Prekrúcate fakty, klamete najbližších. Ste škodoradostní a závistliví. Máte plné ústa výčitiek, ale takmer nikdy ich nepoviete do očí. Do očí vypúšťate len cigaretový dym a nevadí vám, že zabíjate seba aj svoje okolie. Otupujete svoje hlavy gýčmi z televízie. Viete, že tie trápne relácie sú úbohé, ale ste prislabí na to, aby ste odišli od obrazovky. Svoj žiaľ topíte v alkohole aj vtedy, keď vôbec nežialite. Ste takí slabí, nedokážete ovplyvniť svoju budúcnosť. Svoje správanie. Stratili ste ideály – a ničíte ich aj mne.
Mohla by som vás na tomto mieste vyzvať, aby ste hneď teraz zmenili svoje životy a aby ste žili lepšie a hodnotnejšie. Ale aj tak ma nepočúvnete. Ani si nepriznáte svoje chyby. Budete naďalej žiť v letargii. Poznám vás. Ste už raz takí - a to ma ničí! Túžim len, aby ste vedeli, že nechcem byť ako vy...
(článok bol publikovaný v týždenníku MY Nový Život Turca, 12. 6. 2007)
Ste prekvapení, že? Dalo sa to čakať. Vy dospelí ste takí priehľadní. Netušíte, čo je normálne, ale radi označujete iných za nenormálnych. Ako aj mňa. Vždy, keď ma na ulici uzriete, ste takí ohromení, že nedokážete skrývať prekvapenie. Niektorí mnou dokonca pohŕdate. Žijete ten svoj uniformný život a nechcete, ba vlastne nedokážete pochopiť tých, čo sa svojím zmýšľaním a zovňajškom od vás odlišujú.
Mladí i starí, všetci svorne tvrdíte, že vám záleží len na človeku, na tom, čo je v ňom. A pritom, pri pohľade na mňa, nemáte záujem zistiť, aká som vo svojom vnútri. Máte predsudky. To, že sa už nejaký čas maľujem a obliekam do čiernej farby, predsa nie je zlé! Obliekam sa tak, ako sa cítim. A bohužiaľ, pri pohľade na tento šedivý svet, rozhodne nemám chuť na iné farby. Viete, kvôli tomu hluku ulíc a hlúpostiam, ktoré z pusy vypúšťate, sa už neodvážim vykročiť z bytu bez slúchadiel na ušiach.
Neustále ma poúčate, čo je správne a čo mám na sebe zmeniť. Myslíte si, že keď mám štrnásť, nemám vlastný rozum. A mne sa niekedy zdá, že rozumiem veciam, o ktorých vy nemáte ani poňatia. Že vidím veci, ktoré vy nepostrehnete. A tak dovoľte, aby som vám aj ja niečo vytkla.
Ľudia, bijete sa do pŕs, keď hlásate, akí ste rozumní, ba dokonca sa vyhlasujete za najinteligentnejšie tvory planéty! No bijete iných do pŕs a do zubov, keď fandíte svojmu tímu v rozhodujúcom zápase sezóny. Ohovárate druhých a pripisujete im chyby, ktoré sú aj vo vás. Nadávate a potom sa čudujete, keď si váš vyberaný slovník osvoja aj malé deti. Prekrúcate fakty, klamete najbližších. Ste škodoradostní a závistliví. Máte plné ústa výčitiek, ale takmer nikdy ich nepoviete do očí. Do očí vypúšťate len cigaretový dym a nevadí vám, že zabíjate seba aj svoje okolie. Otupujete svoje hlavy gýčmi z televízie. Viete, že tie trápne relácie sú úbohé, ale ste prislabí na to, aby ste odišli od obrazovky. Svoj žiaľ topíte v alkohole aj vtedy, keď vôbec nežialite. Ste takí slabí, nedokážete ovplyvniť svoju budúcnosť. Svoje správanie. Stratili ste ideály – a ničíte ich aj mne.
Mohla by som vás na tomto mieste vyzvať, aby ste hneď teraz zmenili svoje životy a aby ste žili lepšie a hodnotnejšie. Ale aj tak ma nepočúvnete. Ani si nepriznáte svoje chyby. Budete naďalej žiť v letargii. Poznám vás. Ste už raz takí - a to ma ničí! Túžim len, aby ste vedeli, že nechcem byť ako vy...
(článok bol publikovaný v týždenníku MY Nový Život Turca, 12. 6. 2007)