Prvá kniha na svete písaná formou SMS

Vo fínskom vydavateľstve Tammi vyšiel román Posledné správy (Viimeiset Viestit) spisovateľa Hannu Luntiala, ktorého dej pozostáva výlučne z SMS správ. Kniha má 332 strán a je v nej okolo tisíc chronologicky zoradených krátkych správ, ktoré sú plné rôznych skratiek a gramatických chýb, aké sa bežne vyskytujú v SMS-kách.

Príbeh rozpráva o riaditeľovi informačnej spoločnosti, ktorý opustil svoju prácu a rodinu bez udania dôvodu. Vydá sa na cesty po Európe a Indii, posiela správy svojej manželke, synovi, priateľom, a dostáva od nich odpovede. Postupne si čitateľ uvedomuje, že hrdina pred niečím uteká a niečo skrýva. Neodhaľuje svoje plány nikomu, ale v konečnom dôsledku hovorí o tom, čo práve robí. Je však príliš zbabelý, aby to dokázal povedať ľuďom priamo do očí. Správy mu preto uľahčujú komunikáciu.

"Myslím si, že v konečnom dôsledku môžu textové správy prezradiť o človeku oveľa viac než by ste si na začiatku mysleli," tvrdí autor Hannu Luntiala.

Kniha je beletriou, založená na fiktívnych skutočnostiach. Avšak predsa sa v nej objavuje obraz z autorovho života. "Pred 25 rokmi som cestoval na Srí Lanku. Sedel som v autobuse, ktorý stál pred železničnou stanicou a všimol som si mladého muža. Bol slepý, chodil popred stanicu a žobral. Mal v ruke plechovku a triasol s ňou. (...) Potom vošiel do stanice, vrátil sa von a v rukách mal noviny. Keď si sadol a noviny otvoril, videl som, že boli plné varenej ryže. A on ju lačne jedol. To zmenilo môj život. Uvedomil som si, že pre nás, ktorí prichádzame zo Západu, je veľmi ľahké prežívať každý deň. Ale ten mladý človek by zomrel, keby nedostal peniaze. Vtedy som sa rozhodol, že ten príbeh rozpoviem toľkým ľuďom, koľkým len budem môcť. A teraz som svoj sľub splnil, lebo som tento moment opísal v mojom románe."

"Rozprávanie príbehu som chcel začať niekoľkými SMS-kami, ktoré hlavný hrdina poslal priateľom a dostal niekoľko odpovedí. Potom som začal rozmýšľať, že napíšem celú knihu použitím krátkych správ," spomína autor v rozhovore pre internetový portál Write now is good. "Tento nápad som dostal zhruba pred piatimi rokmi. A strašne som sa bál, že niekto iný zamýšľa to isté. Keď som rukopis poslal vydavateľovi, oznámil mi, že sa k nemu vyjadria do dvoch mesiacov. Avšak už po dvoch týždňoch som sa dozvedel, že mi knihu vydajú. O tomto rozhodnutí ma informovali prostredníctvom SMS-ky. Majú zmysel pre humor..."

V zahraničných recenziách knihy a aj v samotných vyjadreniach Hannu Luntiala sa často spomína, že čitateľ musí čítať knihu aj medzi riadkami a sám si musí vypĺňať priestor medzi jednotlivými krátkymi správami. Správy v tejto knihe sú ako okná – môžete vidieť časť krajiny, ale rozhodne nie celú. Vidíte len po horizont a musíte si ešte aj domýšľať, čo sa skrýva za okennými rámami.

Luntiala si myslí, "že literatúra je v globále dosť konzervatívna. Knihy sa píšu rovnakým spôsobom všade na svete už celé desaťročia. A ak niekto urobí niečo nové, ľudia sa o to zaujímajú." Zrejme najmä kvôli novátorskému spôsobu písania je kniha komerčne veľmi úspešná. Plánuje sa jej vydanie v Estónsku, Nemecku a Rusku. O vydanie sa zaujímajú aj iné krajiny, ale ešte nie sú podpísané zmluvy. (Nedopátral som sa nikde, či sa pripravuje aj český alebo slovenský preklad.) Autor však dúfa, že sa jeho kniha dočká aj anglického, španielskeho a francúzskeho vydania.

Väčšina reakcií na knihu je pozitívna. Niektorí čitatelia autora síce kritizujú a doslova ho nenávidia, ale väčšia časť ho obľubuje a chváli. Niektorí dokonca očakávajú, že sa kniha stane predlohou na film. Donedávna neznámy autor už dokonca dostal aj nejaké ponuky od filmárov.

Avšak aj napriek tomu, že originálny spôsob písania autorovi priniesol úspech a slávu, v budúcnosti už neplánuje písať SMS-kové romány. "Myslím si, že toto bola prvá kniha na svete písaná formou krátkych správ. A pre mňa bude asi aj posledná. Existuje totiž ešte mnoho iných spôsobov ako písať."

Ak mal SMS-kový román niekde vzniknúť, tak skutočne je Fínsko jednou z najvhodnejších lokalít. "U málovravných Fínov, ktorí radostne vítajú všetky výdobytky mobilnej komunikácie, sa stretlo vynájdenie SMS správ s obrovským ohlasom. S obľubou ich využívajú ako nástroj komunikácie dokonca i v rozhovoroch o tých najsúkromnejších záležitostiach. Príkladom v tomto smere je nesporne sám premiér Matti Vanhanen, ktorý sa nedávno postaral o palcové titulky v bulvárnej tlači, keď sa rozišiel so svojou priateľkou prostredníctvom SMS-ky," píše sa na stránka sme.sk.


Hannu Luntiala už v mladom veku čítal veľa poézie a skúšal ju aj písať. Avšak vydavatelia o jeho básne nemali záujem. To ho sklamalo a odradilo od písania skoro na dvadsať rokov. V roku 1998 našiel svoje staré texty, opravil ich a v roku 1999 vyhral najväčšiu fínsku poetickú súťaž zriaďovanú fínskym kultúrnym fondom. Odvtedy mu jeho krátke príbehy a básne vychádzali v mnohých antológiách. Je víťazom najväčšej fínskej poviedkarskej súťaže z roku 2002. Tieto úspechy ho podporili, aby opäť poslal niektoré svoje rukopisy vydavateľom. Tentoraz uspel. Jeho prvou knihou bola zbierka poviedok Hommes (Tammi, 2006), román Posledné správy je v poradí jeho druhou publikáciou.

O náročnej ceste k úspechu teda Hannu Luntiala niečo vie. V rozhovore pre internetový portál Write now is good radí aj mladým, začínajúcim autorom: "Snažte sa nájsť svoj vlastný hlas, svoju vlastnú reč. Skúšajte získavať spätnú väzbu od svojich priateľov a od nejakých autorov. Zúčastňujete sa literárnych súťaží. Svoje práce pošlite do vydavateľstva až vtedy, keď s textom urobíte všetko, čo sa dá. A nikdy sa nevzdávajte! Mne trvalo tridsať rokov, kým som sa stal akceptovaným. Boli to nekonečné pokusy preraziť. Preto opakujem: Nikdy sa nevzdávajte!"


(článok bol písaný pre blog Zumag)

Zdroj:
Prvý SMS-kový román. In: Knižná revue, č. 4, 14. 2. 2007
Interview with Hannu Luntiala. In: Write now is good, 15. 5. 2007
Interview with Hannu Luntiala. In: National Public Radio, 21. 3. 2007
Finnish Novel Written Entirely in SMS. In: Gear Live, 24. 1. 2007
Vo Fínsku vyšiel SMS-kový román. In: knihy.sme.sk, 24. 1. 2007

Čítať ďalej »

O kultúre a kultúrnosti

Dnes sme svedkami toho, ako brakoví a gýčoví ľudia bránia kultúru pretože nemôžu zarábať. Takmer v pravidelných intervaloch sa objavujú, aby verejnosti zvestovali, že slovenská kultúra je v kríze, že upadá. Kritizujú miestne celebrity, odpudivých politikov, neschopné speváčky, nepozerateľné televízie a nudné filmy. Seba považujú za jedinečných umelcov, no sú skôr kritikmi. Neschopnými kritikmi! Pre nich totiž bude kultúra zdravá až vtedy, keď si oni zaplnia peňaženky.

Na rozdiel od nich sa profesor Ladislav Hanus nevenoval kultúre len prvoplánovo a povrchne. Dokazuje to štúdia Rozprava o kultúrnosti (1943), s ktorou sa tento významný slovenský teológ a kňaz predstavil ako filozof a pedagóg kultúry. Hanus sa kultúre venoval celý život, čo dokazujú aj jeho neskoršie štúdie a knihy. Systematickým spôsobom zhrnul celú problematiku už v Rozprave, kde využíval svoj rozhľad, analytické myslenie a už vybudovanú vlastnú filozofiu fenoménu kultúry.

Za kľúčovú myšlienku Rozpravy o kultúrnosti považujem vytýčenie a odlíšenie dvoch základných pojmov – kultúru a kultúrnosť. Kultúrou Hanus označoval ľudskú prácu a jej výsledky. Pod kultúrou rozumel „neosobný a objektívny výsledok ľudskej činnosti, ktorá pretrváva svojho tvorcu a svedčí o jeho výške“. Naproti tomu kultúrnosť je „osobná vlastnosť človeka“. Podľa Hanusa kultúrnosť „sa stáva bytostným spôsobom človeka. Stáva sa mu vnútornou normou zmýšľania, životného stanoviska, konania, rozhodovania sa“. „Kultúrnosť je vnútorný proces, ktorý vychodí z jadra človeka a dvíha rovnomerne jeho postať.“

Po nevyhnutnom odlíšení kultúry a kultúrnosti Hanus v nasledujúcich esejach rozvádza svoju teóriu. Predstavuje zákony a dôvody kultúrnosti, jej tvar a zjav. Pripomína, že kultúrnosť „nie je prírodná danosť, čo padne do lona bez pričinenia“, ale že sa dá dosiahnuť len snaživosťou a býva úmerná vynaloženej námahe. Uvádza, že v kultúrnosti má významnú funkciu umelecký vkus, „akýsi šiesty zmysel duše, čo ešte pred úsudkom tápe dopredu, omakáva veci, objavuje k nim svoj vzťah alebo odpor, prenikne pod povrch, pod zdanie a poznáva hodnotu alebo nehodnotu“. Hanus tvrdí, že kultúrnosť sa začína poznávaním. Avšak nie len konštatovaním jestvovania vecí, ale aj zaujímaním stanoviska. To všetko predpokladá u človeka aj istý stupeň prirodzenej inteligencie a odlúčenie sa od nezodpovednej masy. Hanus však aj upozorňuje, že „vlastné stanovisko neznamená originalitu za každú cenu. (...) Kultúrnosť nevedie k čudáctvu, ale k zdravej a statočnej otvorenosti“. Od kultúrneho človeka sa len očakáva, že nebude stádovým tvorom, ale začne byť osobou.

„Mať nejaké stanovisko však nie je ešte neomylným kritériom kultúrnosti, bo stanoviská sú rozličné ako ľudia.“ Stanoviská sú neraz „úzke, jednostranné, pokrivené, zadubené, fanatické a s kultúrnosťou nemajú nič spoločného“. Preto Hanus požaduje u každého osobného postoja podstatnú vlastnosť, a tou je šírka, čiže akceptovanie vecí aj za horizontom vlastného pochopu.

Hanus chápe kultúru metafyzicky. Obhajuje vnútornú silu živej osoby a jej ducha, stavia sa do opozície voči Tainovej teórii, že človek je produktom svojho prostredia. Moc ducha je totiž podľa Hanusa silnejšia ako formujúci tlak prostredia. V Rozprave o kultúrnosti je načrtnutá aj kritika obmedzeného človeka, ktorý čupí vo svojom malom svete. Hanus pranieruje aj nízkych ľudí, ktorí konajú len pre najbližší cieľ, zreteľný úžitok a osobnú výhodu. Vo svojej teórii sa Hanus dotýka aj prírody, ľudských vzťahov, náboženstva či politiky.

Je zrejmé, že Ladislav Hanus sa na kultúru pozeral inak, ako je tomu dnes v spoločnosti. V súčasnosti totiž trpíme komplexom nekultúrnosti, pretože nenatáčame desiatky filmov ročne, pretože nepodporujeme začínajúcich umelcov tak, ako by si oni želali - teda tak, aby mohli žiť pohodlne, neraz dokonca bohémsky. Hanus sa nikde v Rozprave o kultúrnosti nerozpisuje o peniazoch, budovách, technike... Kultúru vnímal cez človeka. Cez jeho ducha, jeho život. Nie materialisticky a povrchne. Neobmedzoval sa na písanie o umelcoch, ale hovoril o nás – o tom, akí sme a akí by sme mali byť. Kládol dôraz na idey, osobnosti a hodnoty. Jeho koncepcie, hoci vznikli počas druhej svetovej vojny, sú živé a platné dodnes. Nadčasovosť jeho myslenia nás utvrdzuje v tom, že Hanus nie je len svedkom 20. storočia, ale aj symbolom slovenskej kultúrnosti.

Čítať ďalej »

Rozhodli ste no. 5: Najčastejšie čítate...

Vážení a milí čitatelia,

dovoľte, aby som na tomto mieste vyhodnotil anketu, ktorá na tomto blogu prebiehala od 27. marca. Zaujímalo nás, ako, kde, čo a... ČÍTATE.

Obrovským prekvapením je, že iba 12,77 % hlasujúcich tvrdí, že číta nápojový lístok. Dúfal som, že týmto textom verejnosť venuje väčšiu pozornosť. Vysvetlením môže byť, že väčšinu nápojových lístkov poznáte naspamäť...

Až 14,89 percenta hlasujúcich sa odpovedi snažilo vyhnúť. Domnievam sa, že títo ľudia čítaniu neholdujú a obmedzujú ho ako sa len dá...

Bolestným zistením pre mňa je, že až pätina hlasujúcich (19,15 %) číta dievčenské časopisy. Ach, tak to radšej nečítať vôbec... :)

Prekvapením je, že až 23,4 percenta hlasujúcich číta nahlas.

Najviac hlasov (29,79 %) získala možnosť, že čítate na záchode... Túto možnosť som favorizoval a teší ma, že tento hodnoverný sociologický prieskum moje domnienky potvrdil.

Do ankety bolo započítaných 141 hlasov. Všetkým hlasujúcim ďakujem a vyzývam ich, aby dali svoj hlas aj v aktuálne prebiehajúcej ankete. Thankssss...

Čítať ďalej »

Ešteže máme potraty

Ad: Andrej Okomín: Kvapka vitriolu, Slovo 38/2007

Na drsné vyjadrovanie a nekonvenčné názory v rubrike Kvapka vitriolu, ktorá vychádza v spoločensko-politickom týždenníku Slovo, som si už zvykol. Avšak myslím si, že Andrej Okomín vo svojom článku zo Slova č. 38 nepredniesol len svoje pochybné názory, ale zašiel do neprípustných absurdít a predostrel zavrhnutiahodné myšlienky.

Hneď v úvode označil gumenou atrapou nepochybne autentické zábery ľudského plodu z bilboardov kampane Právo na život. Odvolával sa pritom na mediálnu manipuláciu. Túto konšpiráciu by som mu ešte odpustil, ale...

Autor vo svojom článku spochybňuje právo na život. Tvrdí, že sa nenarodil z vlastnej vôle a keby bol vedel, ako to na svete vyzerá, rozhodne by sa sem „nehrabal“. Autor upiera právo na život nenarodenému dieťaťu, a to snáď najtriviálnejším argumentom, aký som v súvislosti s kampaňou Právo na život zachytil. Vraj, „ako možno prišiť právo na život tvorovi, ktorý ešte nemá vlastnú vôľu, nerozmýšľa, čiže si nevie ani vybrať medzi jedným a druhým právom na to alebo na ono“. Pán Okomín sa tak svojou tézou nevedomky priblížil k teórii austrálskeho filozofa Petera Singera, ktorý zastáva názor, že ľudská bytosť sa stáva osobou až vtedy, keď si dokáže uvedomovať sama seba.

Avšak Singerova teória hovorí aj o tom, že ani novorodenci, rovnako ako ľudské plody, nie sú osoby, lebo nie sú schopné vidieť seba samých, nie sú racionálne, seba si uvedomujúce bytosti s túžbou žiť. Singer si preto myslí, že život novorodenca má menšiu hodnotu ako život prasaťa, psa alebo šimpanza! Taktiež tvrdí, že plod v neskorších štádiách tehotenstva môže byť viac vyvinutý ako predčasne narodené dieťa. Dôsledkom Singerovej teórie je záver, že zabitie novorodenca je morálne prípustné a do určitého bodu by malo byť legálne, rovnako ako je legálny aj potrat (viac viď. Patrik Daniška: Potrat je zabitie človeka. In: Impulz, č. 1/2007). Myslím si, že záver uznávaného a populárneho profesora bioetiky jasne naznačuje, kam by mohol svet zájsť, ak by sme vynášali súdy tak horlivo, ako to urobil vo svojom článku Andrej Okomín.

Kvapka vitriolu avšak najviac poburuje vo svojej druhej polovici, kde sa autor zamýšľa nad tým, aký by bol život na Slovensku, keby na ňom žilo o milión ľudí viac (keďže bilboardy pripomínajú, že od roku 1957 bolo na Slovensku usmrtených 1 370 000 detí). Neveril som vlastným očiam, keď som čítal, že už aj dnes je na Slovensku všetko (rozumej hypermarkety, internáty, vysoké školy, úrady, nemocnice...) preplnené. Autor článku sa pýta: „Čo by sme teda robili, keby na Slovensku žilo o milión ľudí viac?“

Ak správne rozumiem, tak autor naznačuje, že ten milión nenarodených detí aj tak nepotrebujeme, lebo už teraz nás je dosť?! Takýto názor naháňa strach. Som pobúrený, že takáto zvrátená myšlienka bola vôbec publikovaná v týždenníku Slovo a hádam ani nebudem príliš preháňať, ak tézu Andreja Okomína ešte rozšírim. A síce, ak nás je už teraz dosť, Bohu vďaka za všetky tie vojny a prírodné katastrofy. Predstava, že by v našej histórii napríklad nebola Druhá svetová vojna a nezahynulo by počas nej zhruba 60 miliónov ľudí, by nás mala napĺňať nepokojom. Veď si len predstavte, že by v Poľsku po roku 1945 žilo o tri milióny Židov viac...

Autor sa v závere svojho článku vyjadril, že má strach z mladých, neraz aj vysokoškolsky vzdelaných Slovákov, ktorí sa stavajú na obranu kampane Právo na život. Naše názory označil ako zjednodušené, fanatické, fašistické, hormonálne nevybalansované, upotené a udychčané. Človek, ktorý nazve hendikepovaných „poloľuďmi“ a ktorý, ako sa nepriamo vyjadril, radšej by ich pred narodením zabil, ako by sa o nich mal starať a zabezpečovať im bezbariérový a plnohodnotný život, by nemal iných nazývať fanatikmi a fašistami. Mal by buď svoje myšlienky uviesť na pravú mieru, alebo sa všetkým ospravedlniť.

(článok bol publikovaný na Postoy.sk a na Zumagu)

Čítať ďalej »