19 januára 2008

Zabíjajú... čas


    Keď som ich dnes cestou z mesta videl, spomenul som si na staré stredoškolské časy. Stáli pri "chľaststánku", ako kedysi aj moji spolužiaci, počítali drobné a viedli intelektuálne reči o tom, aké víno v plastovej fľaši je najlepšie. Nevedeli sa zhodnúť, do ktorého zainvestujú, aby ním následne povzniesli svojho ducha do spirituálneho stavu. Možno vám to tak nepríde, ale išlo skutočne o vážne dišputy. Veď v stávke bol vývoj piatkového večera, na ktorý netrpezlivo čakali už od sobotného rána.

    Hoc sa mňa tie ich patálie bytostne nikdy nedotýkali, viem, aké to majú ťažké. Nie je tomu tak dávno, čo som i ja, chorobný abstinent, takto trávil čas pri mojich rovesníkoch. Vlastne, netrávil... ale zabíjal... (Niektorí moji rovesníci z toho dodnes nevyrástli. Nerobia to dokonca ani nonšalantnejšie ako kedysi. Nedospeli?)

    Dnes, keď som sa na nich zadíval, prišli mi komickí. Zase. Tvárili sa ako páni tvorstva - ten ich frajerský postoj, dokonalý imidž (neuveriteľne veľká skupina chalanov má dnes prefarbené vlasy. Inšpirujúc sa slovami Milana Lasicu, dovolím si tvrdiť, že sa farbia preto, aby vyzerali cool, avšak vyzerajú len prefarbení...), precízne vyberaný slovník, gestá zdôrazňujúce ich mužnosť, dievčina pod pazuchou - nie však ako rovnocenný a milovaný partner, ale ako ozdoba, či dokonca len prívesok (zdanlivo pekný a jagavý, ale v skutočnosti smutne prázdny, bezduchý a gýčový).


    Po chvíli si všimli, že ich pozorujem a zagánili na mňa, ako keby som im vynadal do korunovaných hlupákov.

    A pritom som si to o nich len myslel...

           
          Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators