06 marca 2008

Tlačový zákon


    Počas posledných týždňov som sa neraz vo svojich textoch venoval návrhu nového tlačového zákona a považujem za dôležité zavesiť ich aj sem, keďže táto téma sa týka všetkých...

    -------------------------------------

    Medzinárodný seminár o návrhu tlačového zákona


    Nataša Slavíková, generálna riaditeľka Sekcie médií, audiovízie a autorského práva Ministerstva kultúry SR včera vyhlásila, že „profesionálnym novinárom návrh tlačového zákona nemôže prekážať“. Podľa jej názoru by vraj „akákoľvek zmena mohla tlačový zákon narušiť“.

    Slavíková vystúpila v rámci medzinárodného odborného seminára Dôsledky nového tlačového zákona na prácu novinárov a na život slovenskej spoločnosti, ktorý zorganizovala Katedra žurnalistiky Filozofickej fakulty KU v Ružomberku, a prezentovala názor, že na Slovensku je nevyhnutné zaviesť novú legislatívu pre tlačové agentúry a printové médiá. Stará právna norma totiž funguje už od roku 1966 a aj napriek deviatim novelizáciám, nespĺňa všetky požiadavky dneška.

    Na seminári vystúpil aj poslanec Národne rady SR, člen výboru pre kultúru a média Ján Podmanický (SMER-SD), ktorý hneď v úvode svojho diskusného príspevku zdôraznil svoje osobné presvedčenie, že tlačový zákon a Lisabonská zmluva budú prijaté. Mikuláš Bugár, predseda právnej komisie Predstavenstva Slovenského syndikátu novinárov sa vyjadril, že návrh tlačového zákona sa nepochopiteľne „nezaoberá novinárskou činnosťou, akoby sa ani netýkal novinárov“. Podotkol tiež, že „nemožno porovnávať platný zákon s jeho súčasným návrhom“. Novinárov a neziskové organizácie zastupoval Peter Kunder, mediálny analytik Aliancie Fair-Play. Podľa neho by zákon, na ktorý demokratické Slovensko čaká osemnásť rokov „mohol by mať lepšie paragrafové znenie“. Dôvodová správa totiž vyzerá dobre a v zásade sa s ňou stotožňuje, ale samotné znenie zákona je podľa jeho názoru nevyhovujúce.

    Právne podmienky médií v Poľsku priblížil mimoriadny profesor na Katolíckej univerzite v Lubline Tadeusz Zasępa. Náčrt zmien v právnom prostredí českej žurnalistiky predstavil doktor Václav Moravec, známy predovšetkým ako moderátor hlavnej politickej diskusnej relácie Českej televízie Otázky Václava Moravce. Ten pripomenul, že v našom regióne „sloboda slova a jej výdobytok je veľmi krehká kvetinka“ a vojna medzi premiérom Ficom a médiami sa podobá tomu, čo zažívali Česi za vlády Miloša Zemana.

    Seminár pokračoval krátkou diskusiou, ktorá jasne ukázala, že novinárske združenia, novinári, neštátne organizácie i študenti žurnalistiky súčasné znenie návrhu zákona považujú za nevyhovujúce.

    (článok bol publikovaný na blogu Zumag)

    -------------------------------------

    Zvláštna dialektika obhajcov návrhu tlačového zákona

    V návrhu tlačového zákona, ktorý bol parlamentom posunutý do druhého čítania, vyznieva veľmi nejednoznačne znenie paragrafu 6 (odsek 1, bod A): „Periodická tlač a agentúrne spravodajstvo nesmú obsahovať informácie, ktorými sa propaguje vojna alebo sa opisuje kruté alebo inak neľudské konanie spôsobom, ktorý je ich zľahčovaním, ospravedlňovaním alebo schvaľovaním“. Štylizácia tohto ustanovenia je totiž nešťastná – nevedno, či sa zakazuje zľahčovanie, ospravedlňovanie a schvaľovanie len krutého a neľudského konania, alebo aj vojny. Pritom toto ustanovenie, verejnosťou ale i odborníkmi prehliadané, môže mať zásadný vplyv na slobodnú publicistiku.

    Ak sa totiž zakazuje schvaľovanie, zľahčovanie a ospravedlňovanie vojny, v prípade prijatie takéhoto znenia zákona, by od začiatku jeho účinnosti nemohol nik napísať, že, napríklad, súhlasí s Bushovou administratívou a vojnu v Iraku či v Afganistane považuje za správnu, legitímnu, nevyhnutnú a podobne. Paradoxne, ak by to napísal na internete, nič by mu nehrozilo, avšak prípadné zverejnenie takéhoto názoru v printe by bolo trestné.

    Navyše, podľa návrhu zákona (§ 12) by za takéto porušenie zákona udelilo autorovi pokutu samotné ministerstvo kultúry, a to až vo výške 200 tisíc korún. Poslanec Národnej rady SR Ján Podmanický (SMER-SD) pripustil, že by takáto pokuta mohla byť udelená i v spomínanom prípade schvaľovania vojny, hoci vyjadril presvedčenie, že návrh zákona sa v parlamente pri druhom čítaní ešte upraví. Nemyslí si však, že je nesprávne, aby niektoré pokuty mohlo vydavateľom udeľovať samotné ministerstvo kultúry. Pri obhajobe pritom argumentoval účelovo a paradoxne si i protirečil.

    Podmanický totiž uviedol, že takmer podobný predpis platí na Slovensku i dnes, a to v tlačovom zákone z roku 1966 (§ 9b), ktorý dokonca umožňuje udeliť pokutu až vo výške dvoch miliónov. Pripomína pritom, že tento inštitút nebol doposiaľ využitý a vraj sa preto niet prečo obávať. Avšak takáto obhajoba by skutočne nemala verejnosť uspokojiť – veď čo nebolo, sa môže v budúcnosti veľmi ľahko uskutočniť!

    Druhý dôvod, prečo by pokuty malo vyberať ministerstvo, hoci ide o predstaviteľa exekutívy, je, že podľa Podmanického nemožno všetky právne rozhodnutia nechávať na pleciach súdov, a tak ich zbytočne zaťažovať. Zaujímavé. Ak ministerstvo udeľuje pokuty, nik tú možnosť nevyužíva a logicky (???) ani v budúcnosti nevyužije, ak by o prípadoch rozhodovali súdy, boli by zahltené.

    Zvláštna dialektika...

    (článok bol publikovaný na blogu Zumag)

    -------------------------------------

    Nedostatky návrhu tlačového zákona

    Od vzniku samostatnej Slovenskej republiky sme sa dočkali prvého vládneho návrhu zákona o periodickej tlači, ktorý má ambíciu nahradiť jeho zastaraného predchodcu z roku 1966. Hoci šance na jeho prijatie (v pôvodnom znení) sú mizivé, musím hneď v úvode pochváliť ministra kultúry Mareka Maďariča, že pri predkladaní zákona do parlamentu odviedol – svojim spôsobom - kus dobrej práce.

    Návrh tlačového zákona totiž vytrhol opozíciu z letargie, zmobilizoval ju a umožnil, aby sa na parlamentnej pôde diskutovalo nielen o cenách pozemkov pod Slavkovom, ale aj o vecných a odborných otázkach - hoci, pripúšťam, nie vždy úplne racionálne. Nutné je však poznamenať, že emotívnu podobu diskusie, ako to zdôraznil vo svojom komentári Eduard Chmelár, si zavinila vláda sama, keďže predstavovanie zákona sa chvíľami ponášalo na „vyhlasovanie výnimočného stavu“.

    K predloženému návrhu sa kriticky postavili novinári aj významné zahraničné inštitúcie. Dezorientovane pôsobil len Slovenský syndikát novinárov, ktorý zo začiatku hodnotil zákon pozitívne, neskôr však svoj postoj zmenil a vyhlásil, že zákon ohrozuje slobodu prejavu.

    Neprijateľnosť tlačového zákona sa odvodzuje najmä od práva na odpoveď (§ 8), ktoré je koncipované tak široko, že umožňuje odpovedať na tvrdenia bez ohľadu na skutočnosť, či novinári uverejnili pravdivé alebo nepravdivé informácie. Predkladatelia a obhajcovia súčasného znenia argumentujú, že odpoveďou vytvárajú možnosť bežnému občanovi získať informácie aj od druhej strany, a tým podporiť objektívne informovanie. Vyvstáva však otázka, či objektívnosť zabezpečíme práve tým, že umožníme uverejniť aj prípadné nepravdivé a pravdu skresľujúce odpovede.

    Zákon naviac uvádza zvláštne ustanovenie, ktoré neumožňuje vydavateľovi k odpovedi „uverejniť žiadny súvisiaci text obsahujúci hodnotiaci úsudok“, čo dáva odpovedajúcemu právo posledného slova. Taktiež zákon nevylučuje možnosť, že k jednému príspevku môže byť uverejnená oprava aj odpoveď zároveň.

    Popri práve na odpoveď je sporný aj šiesty paragraf, ktorý uvádza povinnosti vydavateľa. Medzi nimi je napríklad zákaz propagovať a schvaľovať vojnu, čo síce môže pôsobiť správne, ale v praxi toto ustanovenie môže obmedziť slobodu prejavu. Po jeho prijatí totiž nemožno, napríklad, schvaľovať vojnu v Iraku. V paragrafe č. 6 sa tiež uvádza, že tlač nesmie obsahovať informácie, ktorými sa podnecuje nenávisť na základe „politického alebo iného zmýšľania“. Nejednoznačná formulácia tohto bodu vyvoláva obavy, že môže byť v budúcnosti ľahko zneužívaný rôznymi politickými a názorovými skupinami. Za oba tieto prečiny pritom zákon umožňuje udeliť pokutu až vo výške 200 tisíc korún, ktorú by navyše malo udeľovať samo ministerstvo kultúry. Tento fakt vkladá do rúk ministra kultúry právomoc neprimerane zasahovať do slobody tlače. Preto považujem za nevyhnutné, aby prešla do rúk súdov.

    Už tento krátky náčrt nedostatkov tlačového zákona predznamenáva, že jeho súčasná verzia je neprijateľná a musí byť pozmenená alebo od začiatku prepracovaná. Faktom síce je, že občianska spoločnosť v súčasnosti nepotrebuje len garanciu slobody tlače, ale vyžaduje aj dôraznú požiadavku na zodpovedné informovanie. Tú môže zabezpečiť sprísnenie práva na opravu a zavedenie práva na odpoveď – avšak nie v znení, ktoré bolo vládou predložené do parlamentu.

    (článok bol publikovaný v študentskom časopise Zumag)



      0 komentárov:

      Zverejnenie komentára

           
          Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators