01 apríla 2008

Osviežujúci príbeh krutej Cugumi


    Už je to niekoľko týždňov, čo som v kníhkupectve objavil novelu Dovidenia, Cugumi od japonskej spisovateľky Banany Jošimoto. To meno mi bolo (napodiv známe, vedel som, že som ho už niekde zachytil). Zarazila ma však nízka cena knižky a trochu ma od kúpy odrádzal i obal – u vydavateľstva Ikar som totiž zvyknutý na tvrdú väzbu a pútavejšie prevedenie obálky. Aj preto som nechal Bananinu knižku v polici a rozhodol som sa, že si o nej prečítam v recenziách - a možno sa po ňu raz vrátim.

    Asi nikoho neprekvapím, ak prezradím, že som si neskôr Cugumi predsa len kúpil a už aj prečítal...

    Príbeh sa odohráva na japonskom polostrove, kam chodia oddychovať obyvatelia z vnútrozemia. Toto prostredie vytvára vynikajúce kulisy – čas tam plynie pomalšie, človek sa môže viac venovať svojim blízkym i sebe samému, absencia akéhokoľvek chaosu a zhonu vytvára príjemnú atmosféru, ktorá osvieži a upokojí i samotného čitateľa. V malom mestečku, ktoré nie je ničím výnimočné, vyrastá a dospieva Cugumi, chorľavé a krehké dievča. Navzdory prognózam a vďaka svojej nesmiernej vnútornej energii nevzdáva svoj urputný boj o život a vyrastá v inteligentnú krásavicu. Avšak keďže žije v neustálom pomyslení na smrť, uzatvára sa pred ľuďmi a nevpúšťa ich do svojho vnútra. Chráni sa nepriepustnou vrstvou arogancie, je „zlomyseľná, krutá, papuľnatá, sebecká, rozmaznaná a k tomu ešte neuveriteľne ľstivá.“ Trápi svoje okolie, ale postupne čitateľ zisťuje, že omnoho viac trpí ona sama. Lomcuje ňou vnútorný nepokoj a k tomu je svojím okolím nepochopená. Nik nevie, čo si myslí, čo cíti, nikto jej nerozumie. Iba Mária, rozprávačka príbehu, ktorá vyrastá so svojou mamou v penzióne u Cuguminých rodičov.

    Mária je protikladom k Cugumi, je láskavá a ľudská, vychutnáva si každý okamih, každé nadýchnutie, každý pohľad na nekonečný oceán. Nemožno však tvrdiť, že by jej šťastie pramenilo z bezproblémového života. Veď jej matka ťažko pracuje v penzióne, s otcom býva iba počas víkendov, kedy sa vracia z Tokia, kde pracuje a čaká na rozvod s prvou manželkou. Spomienky na detstvo sú preto viazané práve na chvíle, keď na autobusovej zástavke čakávala na otcov príchod, a na pondelkové rána, kedy odkladala precitnutie zo snov, len aby oddialila pocit, že jej otec opäť odišiel.

    Priateľstvo dievčat vzniká nečakane vo chvíli, keď Cugumi krutým žartom ublíži Márii. Na prekvapenie celej rodiny však svoj čin oľutuje a ospravedlní sa, čo u nej nie je zvykom. Pomaly tak vzniká medzi hrdinkami silné puto, avšak nejde o sentimentálny vzťah plný dôverností a láskavostí. Cugumi len opatrne odhaľuje svoje myšlienky a pocity, len sťažka ukazuje, že je vnútri vlastne krásna i citlivá.

    Juraj Kušnierik vo svojej recenzii na Bananinu novelu napísal, že ide o veľkú literatúru ako sa patrí, pričom vyzdvihol čistotu štýlu. Áno, text je skutočne, ako uvádza Kušnierik, priezračný a jemný, je v ňom neprekážajúca naivita a fascinujúca jemnosť, ale napriek tomu musím nesúhlasiť s jeho chválou prekladu. Dialógy totiž pôsobia neprirodzene a ťažko si môže človek predstaviť, že sa takým spôsobom ľudia rozprávajú. Ak Japonci skutočne hovoria v tak krátkych vetách, sucho a neraz len informačne, pri preklade sa mal štýl prepracovať a priblížiť čitateľovi. Atmosféra textu je síce pohlcujúca, ale pri čítaní sa nemôžete zbaviť pocitu, že krívate na jednu nohu. Dialógy sú totiž Achillovou pätou, ktorá síce dielo nezabíja, ale trochu omína.

    Banana Jošimoto je v súčasnosti obľúbená, uznávaná a oceňovaná spisovateľka. Dovidenia, Cugumi napísala ešte ako 25-ročná, ale už vtedy prejavila cit pre jemné vyjadrovanie. Pri čítaní tejto knihe človek jednoducho musí spomaliť a v pokoji nasávať jej sladkú jednoduchosť. Pritom uzrie aj čaro japonskej kultúry a prírody. A to nie je na škodu.

    Banana Jošimoto: Dovidenia, Cugumi. Bratislava: Ikar, 2005.

    (Príspevok bol publikovaný na Postoy.sk)



           
          Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators