06 mája 2008

Svet literatúry v zrkadle


    Či sa vám to páči, alebo nie, hneď v úvode tohto textu musím vyhlásiť, že knihy boli, sú a budú. Nedokážem sa totiž stotožniť so žiadnym iným uvažovaním o literatúre, a preto toto úvodné konštatovanie vyhlasujem za nemeniteľnú dogmu. Čo považujem za zaujímavé a hodné diskusie je otázka, kde sa dnes literatúra nachádza a kde bude zajtra. To je skutočne téma pre vášnivú diskusiu a zmysluplné uvažovanie.

    Pred tým, ako sa pokúsime lokalizovať dnešnú literatúru, jej úroveň a smerovanie, musíme si najprv ujasniť, čo pod širokým pojmom literatúry rozumieme. Pretože, hoc sa zdá samozrejmé, že hovoríme o knihách, nie každý má rovnaké kritériá pri ich posudzovaní. Čo je literatúra a čo od nej očakávame? Čítame len preto, aby sme sa dozvedeli niečo o sebe a o svete, alebo nám stačí zábava. Je taká kniha, ktorá nás len baví, horšia ako tá, ktorá nám ukazuje nesmierne rozmery, vážnosť a hĺbku sveta? Myslím si, že nie. Berme tentoraz literatúru komplexne, nezabúdajme na knihy, ktoré sa radia k poklesnutým žánrom - ale sú písané pre ľudí a ľudia ich čítajú!

    Celá diskusia o súčasnej úrovni literatúry sa vzťahuje najmä na dve významné oblasti: na filozofiu a ekonomiku. Obe sú vnútorné nekonzistentné, avšak dalo by sa povedať, že sú chápané ako vzájomné protipóly.

    Z filozofického hľadiska totiž o knihách hovoríme ako o nositeľoch myšlienok. Dalo by sa povedať, že od literatúry vyžadujeme, aby plnila úlohu akéhosi zrkadla svetu. Zrkadla, ktoré hodnoverne ukazuje realitu, zvýrazňuje veci dôležité, zreteľne zobrazuje problémy a popri tom všetkom je ešte aj bránou do iných svetov, umožňujúc nám tak únik z každodennej všednosti. Tak ako v realite i v tomto prípade musí pohľad do tohto zrkadla musí rozosmievať.

    Samozrejme, každý z nás vidí „filozofiu literatúry“ trochu inak. Ja si dovolím infiltrovať do tohto textu víziu, zdieľanú troma úplne odlišnými ľuďmi. Nemecký spisovateľ Thomas Mann si myslí, že umenie (a teda i literatúra) má v ľuďoch vyvolávať smiech, „ktorý však nie je pohŕdavým výsmechom, ale veselosťou, ktorá rozpúšťa nenávisť a hlúposť, oslobodzuje a spája.“ (Podľa Manna umenie pohŕda všetkým nízkym, ale jeho úlohou je len utešovať, inú moc nemá, a preto sa ani v histórii nedokázalo vzoprieť vzostupu zla.) Podobný názor má aj slovenský literárny kritik Kornel Földvári, ktorý si myslí, že úlohou literatúry je skôr zabávať ako „manifestovať skalopevné pravdy a didakticky hroziť prstom“. Francúzsky renesančný mysliteľ Michel de Montaigne tiež od literatúry vyžadoval „počestnú zábavu a potešenie“, ale i „poznatky o sebapoznaní a poučenie, ako dobre zomrieť a dobre žiť“.

    V súčasnosti sa však omnoho častejšie zdôrazňuje ekonomické hľadisko literatúry. Autorom a vydavateľom sa vyčíta, že knihy sú podriadené „logike konzumu“. Výnimočnosť literatúry akoby podmývala záplava jednorazovej literatúry, ktorá sa po použití môže zahodiť do koša. Vzniká dojem, že ekonomika brojí proti hodnotám v umení. Na tomto mieste musím energicky namietať voči rétorike hlásajúcej, že dnes prichádza na trh vlna brakovej a úpadkovej tvorby, a to na úkor hodnotných diel. Však napríklad aj na Slovensku vyšiel Ulysses, svetoznáme a rozsiahle dielo Jamesa Joycea, ktoré, ako ironicky poznamenáva Paulo Coelho, „vzbudzuje jednomyseľný obdiv“, za žiadnych okolností sa o ňom nepovie nič zlé, hoci ho zrejme málokto dočítal do konca. To, že dnes vzniká množstvo priemerných kníh, neznamená, že by vznikali na úkor hodnotných diel. Práve čitateľsky nenáročné a komerčne úspešné tituly umožňujú vydavateľom financovať diela, ktoré si na seba nevedia sami zarobiť. Populárna literatúra teda nezadúša tú vysokú, ona ju len vymedzuje.

    Samotnou kapitolou ekonomiky knižného priemyslu je lojalita čitateľov ku knihám. Napriek tomu, že tunajšie ceny kníh sú spomedzi okolitých krajín najnižšie, Slováci dávajú na knihy o polovicu menej ako Česi a Maďari. Paradoxne, ľudia na Slovensku minú na poplatky za mobilný telefón mesačne viac ako za knihy počas celého roka! Táto skutočnosť je najväčším handicapom nášho knižného trhu, ktorá tuzemskému knižnému priemyslu podráža nohy. Na Slovensku nezlepší situáciu znižovanie DPH za knihy, nepomôže ak budeme tlačiť na pokles cien u vydavateľov a distribútorov. Jedinou cestou je prinavrátenie sa ku knihám, ich kupovanie, a tým priblíženie Slovákov k ostatným Európanom. V okolitých štátoch totiž knižný trh vskutku prekvitá – Združene európskych vydavateľov konštatuje výnosy vo výške 22,3 miliardy eur ročne! To je viac ako zisky z európskeho hudobného priemyslu! Na Slovensku je tiež knižný priemysel ziskový, ale väčšinu trhu pokrývajú len tri vydavateľstvá - Ikar, Slovart a Reader’s Digest Výber (s obratom okolo 1,2 až 1,5 miliardy korún). Ak by sa u nás kúpyschopnosť vyrovnala napríklad českej, vydavatelia by sa mohli púšťať i do riskantnejších počinov, a tak rozšíriť paletu ponúkaných titulov. Žiadna iná (po)moc zvonku nedokáže dlhodobo podporovať knižnú produkciu; knižný trh je totiž predovšetkým trhom...

    So železnou pravidelnosťou sa objavuje niekto, kto na verejnosti hystericky kričí, že slovenská kultúra je v kríze. V roku 2005 to boli signatári výzvy Tisíc slov o hodnotách a kultúre, minulý rok jeden z nich, Koloman Kertész Bagala, v čase svojho pádu vyvolal malé šomranie, ktoré pripomenulo, že problémy pretrvávajú. Ľavicoví publicisti preto hlásajú, že „knižný trh potrebuje ochranu“. Ochranu štátu, ak tomu správane rozumieme.

    Spomínam si ešte, ako niekto z kultúrnej obce v roku 2005 vyhlásil, že je zarmucujúce, ak rovnakým percentom zdaňujeme pornografiu i literatúru. Podľa mňa je oveľa smutnejšie, že ešte stále musíme literatúru zvýhodňovať...

    (príspevok bol publikovaný vo vysokoškolskom časopise Zumag, roč. V, číslo 5)


           
          Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators