08 septembra 2008

Horkosť z prázdnych rečí


    Tak som sa po vzrušujúcom lete vrátil na akademickú pôdu. Tá má podľa zákona vo mne rozvíjať „harmonickú osobnosť, vedomosti, múdrosť, dobro a tvorivosť“. Znie mi to úsmevne, hoci ešte nezačal akademický rok a nesedel som na povinných (a nič nehovoriacich) prednáškach. Aj tak sa ale neviem zbaviť horkosti v ústach. Horkosti, ktorá priamo súvisí s akademikmi a ich veľkolepým budovaním ilúzií o tom, že prázdnymi rečami možno zmeniť svet.

    Zúčastnil som sa medzinárodného kongresu s bohatou históriou a silnou tradíciou. Táto vedecká konferencia sa snažila nájsť odpoveď na otázku, či sú médiá pre rodinu ohrozením alebo prínosom. Úprimne si ale myslím, že ctihodní hostia z celého sveta neurobili ani malilinký krôčik bližšie k pravde. Nik nikoho nepočúval, všetci sa len prišli vykecať.

    Je to aj chybou organizátorov, ktorí mohli vytvoriť väčší priestor pre diskusiu. Pretože hoci je príjemné sedieť na prednáške inteligentných, vzdelaných a celosvetovo uznávaných odborníkov, nič to účastníkom kongresu nedá, ak jednotlivé prednášky nebudú podrobené „pripomienkovému konaniu“. Veď aj veľké kapacity sa môžu mýliť, aj ich slová môžu byť nepresné a zavádzajúce a ak nemožno na nedostatky poukázať...

    K pravde sme sa na kongrese nepriblížili, lebo všetci pozvaní iba odprezentovali to, čo vedia, čo skúmajú. Na diskusiu bol vytvorený len minimálny priestor. Myslím, že kvôli kope monológov netreba organizovať kongresy. Stojí to nemalé peniaze a čas. Stačilo by vydať zborník, kde kapacity uverejnia svoje traktáty a výsledok bude ten istý. Načo sa majú stretávať, keď spolu nekomunikujú?

    No, jeden dôvod prečo sa takto uchyľovať k nezmyselným stretnutiam poznám – účasť na medzinárodných konferenciách je kritériom na získanie titulov docent a profesor.

    Ako som už spomenul a budem to opakovať stále – na kongrese sme sa k pravde a lepšiemu poznaniu veľmi nepriblížili. Ale aspoň sme si vymyli hlavy nespochybniteľnými tvrdeniami, o ktorých vlastne ani nemožno diskutovať. Sú to predsa nemenné dogmy a postúpiť ich kritickej reflexii je neslušné, liberálne, krátkozraké, populistické atď.

    Však ako by niekto mohol namietať voči tvrdeniu, že počítačové hry vzbudzujú u detí sklony k násiliu? Netreba diskutovať o tom, aký vplyv má televízia a nové médiá. Všetci to vieme, cítime, zažívame. Bagatelizovať tento problém nemôžme.

    Kto dnes schvaľuje antikoncepciu? Nik, samozrejme! Všetci predsa vieme, že je kruté zabíjať spermie nárazom do gumovej steny v rýchlosti viac ako 45 km/h!

    Kto by ešte dnes nazýval embryo embryom, plod plodom, keď všetci vieme, že ide o bezbranné dieťa – a to už sekundu po oplodnení (ak nie skôr). Ľudia, je to nevinné dieťa! Nenechajte sa klamať eufemizmami v médiách!

    Kto by spochybnil, že na nenarodených DEŤOCH páchame genocídu? Že sme svedkami a aktérmi niečo porovnateľného ako boli zločiny komunizmu a nacizmu? Polovica z nás ma ruky od krvi a mala by byť exkomunikovaná!

    Vážení, mám horkosť v ústach. Tri dni som počúval a mám pocit, že som nič hodnotné nepočul. Že som bol na stretnutí ľudí z jedného tábora a vyslanci toho druhého naň neboli pripustení. Nech žije akademická sloboda!

    - - - - - -

    Ak sa vám text páčil, môžete ho podporiť na vybrali.sme.sk. Ďakujem.

    Práve ste dočítali Browser, pravidelnú rubriku blogu Bútľavá vŕba, ktorá vychádza každý pondelok. Ostatný Browser si môžete prečítať tu. Archív všetkých Browserov nájdete tu.

    Chcete sa stať pravidelným čitateľom Browsera?

    Pridajte si nás do svojej RSS čítačky, alebo využite e-mailovú notifikáciu.



           
          Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators