10 novembra 2008

Kráčam v stopách ľudí, ktorí sa narodili ako Slováci a zomreli ako židia


    „Myslieť si, že vo svete dominuje dobro, je nezmysel. V každom z nás bojuje tak dobro, ako aj zlo. Niektorí z nás si ten boj vedia vybojovať, niektorí nie, a tí sú nebezpeční pre všetkých ostatných. Ja nebudem čakať, kým mi niekto siahne na moju dôstojnosť, existenciu, vieru, deti, vnukov.“

    Fedor Gál sa narodil sa v roku 1945 v koncentračnom tábore Terezín. Dnes v jeho rodnom dome bývajú ľudia, ktorí ani netušia, že tam kedysi boli uväznené ženy s deťmi.

    „Som človek, ktorý nevie, čo je to mať otca, babičku, či dedka,“ povedal o sebe Gál v Sudorovom rozhovore. Mama mu „vsugerovala predstavu heroického otca, ktorý ju prišiel zachrániť, keď sa za vojny ukrývala niekde v lesoch. Potom prišli Nemci, otec sa dostal do koncentráku a tam ho zastrelili - tak vyzerala moja dlhoročná predstava o tom, čo sa stalo,“ pokračuje v rozprávaní. Pravdu sa dozvedel až po takmer päťdesiatich rokoch. Na matkinom pohrebe.

    Pochod smrti

    Prvého februára 1945 dostal Anton Kaindl, veliteľ koncentračného tábora Sachsenhausen, priamo od Himmlera rozkaz, aby bol tábor zlikvidovaný. Jeho realizácia začala už nasledujúcu noc, kedy zastrelili 150 väzňov. Do konca marca zastrelili 5 tisíc, ostávalo ešte asi 45 tisíc. Tí mali byť naložení na lode, odvezení do Baltského alebo Severného mora a tam potopení. Tisícky ľudí boli nútení na tristokilometrový pochod na miesto ich nalodenia. Cestou umierali od hladu. Tí, ktorí nevládali kráčať, boli zastrelení. Otec Fedora Gála, Vojtech, patril medzi nich. Zabila ho guľka nacistického vraha pár hodín pred koncom vojny. Iba preto, že bol žid.

    „Trasu pochodu smrti, na ktorej zomrel môj otec, som musel prejsť osobne,“ píše Gál, ktorý viac ako rok kráčal po stopách svojho otca. „Bral som to ako pietu, ako niečo, čo musím urobiť.“

    V Sachsenhausene neboli len židia, ale aj nemeckí antifašisti, komunisti, kresťania,... Otváralo sa mnoho príbehov. Na začiatku bola potreba prejsť vlastnými nohami pochod smrti a nájsť miesto, kde je pochovaný Vojtech Gál. „Na konci vznikol úplne iný typ výpovede. A oveľa silnejší,“ povedal v rozhovore Fedor Gál. „Už som vedel, že to nemôže byť len môj príbeh, ale príbeh komunity, spoločnosti, štátu, epochy.“

    Krátka dlhá cesta

    Gál si zavolal priateľov, „ktorí sú pracovitejší, systematickejší, s iným pohľadom na svet“ ako on. Martin Hanzlíček (režisér, dramaturg, scenárista), Eugen Gindl (novinár, spoluautor textov), Juraj Kalina (odborný poradca), Miro Švolík (fotograf), Richard Krivda (kameraman), Marinán Varga (hudba), Milan Nedvěd (webdesign), Jiří Pětvaldský (technické riešenie aplikácie), Daniel Rexa (PR a marketing).

    Celú partiu „tvorili autonómni sólisti“, ktorí spolu pripravili „projektisko ako hovado“ – Krátku dlhú cestu.

    Projekt má niekoľko výstupov – film, fotografie, publikácie, DVD, internetovú aplikáciu, výstavy, hudobné a vzdelávacie projekty... Zmyslom je ukázať na osude Vojtecha Gála osudy tisícok iných ľudí, ktorí nemali nič spoločné – „jedine to, že zdieľali v koncentráku spoločné prične, hajzle a dozorcov, ktorí ich strieľali ako muchy“. Cieľom je pomenovanie a vzoprenie sa zlu.

    To všetko prichádza v týchto týždňoch a naplno sa zrealizuje budúci rok. To všetko prichádza v čase, kedy počúvame nezmysly o tom, že slovenský štát bol najlepšie riešenie. V čase, kedy v katolíckej cirkvi stoja na významných postoch ľudia, ktorí považujú Tisa za osobu hodnú svätorečenia. V čase, kedy v politike pôsobia ľudia vydávajúci oslavné básne na prvého slovenského prezidenta.

    Už nikdy viac

    Historik Ivan Kamenec, ktorý sa tiež objavuje na videách ku projektu, „našiel zápis slovenského úradníka, ktorý sa úplne vážne pýtal, či by nemali byť žlté pásky aj na židovských kočíkoch s deťmi, keď už ich nosia aj samotní židia. Aby vraj bolo jasné, že tam leží malý žid. Že také niečo vôbec napadne úradníka! Našiel aj zápis od iného úradníka, ktorý sa pýtal, či treba preclievať batožinu židov, ktorí smerovali do koncentrákov. Preclievať batožinu tých, ktorí šli na smrť!“

    „Nerozumiem takmer ničomu, s čím sa stretávam, a predsa o tejto ceste hovorím píšem, produkujem film,“ priznáva Gál. Ani jeho priatelia, ktorí sa do projektu pustili, „nerozumejú, ale ani na sekundu ich nenapadlo, že kráčajú cestou bez cieľa a zmyslu“.

    Fedor Gál tvrdí, že neprináša pravdu, umenie, intelektuálsku diskusiu, pochopenie, riešenie problému... Chce „drsnú výpoveď, osobnú, bez ašpirácie na súhlas, toleranciu“. „Cieľom nie je, aby sa antisemita zmenil na milovníka židov, aby sa fanatický nacionalista zmenil na občana, ale aby normálni ľudia našli silu postaviť sa voči zlu a inšpirovali tak ďalších.“ Gál totiž ukazuje „svedectvo o tom, čo sa môže stať, keď sa človek pasívne prizerá aj vtedy, keď treba konať“.

    Nevysvetľuje, nepoúča. „Čo už je tu na chápanie, porozumenie a poučenie? Jediné - mojim deťom a vnúčatám sa to nesmie stať.“


    Veľká časť tohto textu už bola napísaná. Iba som opakoval slová, ktoré Fedor Gál v posledných mesiacoch vyslovil, napísal. Ďakujem mu za ne. Viac na www.kratkadlouhacesta.cz.

    - - - - - -

    Zroje:

    SUDOR, K.: Fedor Gál: Holokaust sa nemôže zopakovať? Blbosť.

    Blog Fedora Gála, www.kratkadlouhacesta.cz.

    - - - - - -

    Ak sa vám príspevok páčil, upozornite naň aj iných, a to hlasovaním na vybrali.sme.sk.

    - - - - - -

    Práve ste dočítali Browser, pravidelnú rubriku blogu Bútľavá vŕba, ktorá vychádza každý pondelok.

    Pred týždňom som písal o mojom veľkom sklamaní.

    Všetky staršie Browsery nájdete tu.

    Chcete sa stať pravidelným čitateľom tohto blogu?

    Pridajte si ho do svojej RSS čítačky, alebo využite e-mailovú notifikáciu.



      0 komentárov:

      Zverejnenie komentára

           
          Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators