03 novembra 2008

Sklamali ste ma. No nie len to


    Milí moji cenzori!

    Pozorujem na sebe – a zrejme si to začali všímať aj iní -, že svoj život udržujem v permanentnej „nasranosti“. Možno sa len inšpirujem výrokom Oscara Wilda: „Mám rád starosti. Je to jediná vec, ktorá nikdy nie je vážna.“ Alebo sa nechcene pridŕžam pratchettovského „na starostiach je zaujímavé to, že človek sa má stále prečo starostiť“. Jednoducho a inak povedané, mám nepretržité nutkanie zdravo sa čertiť nad všakovakými súčasťami života. Keby ma počas dňa niečo nevytočilo, prichodil by mi taký deň prázdny a neúplný.

    Ešteže mal Terry Pratchett pravdu a ja sa mám stále prečo starostiť - aj vďaka Vám, milí moji cenzori.

    Koncom minulého školského roku ste vo svojich pracovniach sami splodili myšlienku univerzitného časopisu. My sme sa jej chytili, investovali voľný čas a mladícke nadšenie. Nika vypracovala fantastický projekt, mnohí prišli so skvelými nápadmi. Celé leto sme viedli vášnivé a dlhé diskusie, plánovali a snívali. V septembri sme ambiciózne vkročili na akademickú pôdu a chceli sme svoje sny zrealizovať. Na redakčnej rade sa stretla takmer polstovka ľudí. Taký potenciál a toľko skvelých ľudí pohromade sa na našej škole len tak nevidí...

    Sľúbili sme si, že samotný časopis bude len jednotiaci prvok redakcie. Viete, nám už nešlo len o tých pár strán mesačne. My sme vytvárali komunitu. Spoločenstvo ľudí, ktoré si malo medzi svojimi členmi vymieňať skúsenosti, malo podporovať jeden druhého a vypĺňať priestor, ktorý samotné vyučovanie len sťažka môže obsiahnuť.

    Dnes môžem bez váhania povedať, že redakcia sa rozhýbala, hladko pracuje a jej ovocie je už takmer hotové. Áno, takmer. Časopis by už bol vytlačený a rozpredaný, keby ste sa nezháčili a nenechali nás v štichu. Zobrali ste nám to jediné, čo sme od Vás potrebovali – peniaze.

    Prečo? Môžete hovoriť, čo len chcete. Obhajovať sa, vyhovárať. Odpoveď je každému jasná. Dostali ste strach! Mysleli ste si, že budeme písať neškodné kecy. Že ak si dovolíme kritizovať, tak len toho, na kom sa všetci zhodneme. Asi ste nás podcenili. My totiž nemienime písať vatu. Nechceme tvoriť - ako spieva Kryl - „potištěné smetí novin bez obsahu, novin bez paměti“.

    Viete, pochopil by som, ak by sme nepoznali správnu mieru. Ak by sme zneužili Vašu dôveru a začali sa správať ako drzí voľní radikáli. Alebo ak by sme boli programovo nastavení na kritiku – len kvôli predajnosti. Ale ničoho podobného sme nedopustili. My sme len povedali, čo sa nám na univerzitách nepáči a ako málo by stačilo k náprave.

    Mrzí ma, že ste nám nečakane vzali sľúbené peniaze, hoci s nami súhlasíte. Áno, súhlasíte s nami, viete, že máme pravdu! Viete, že nezveličujeme a naša kritika je na mieste. Je presná. Spravodlivá. Úprimná. Na rozdiel od Vás...

    Sklamali ste ma. Maximálne! Dennodenne nám vtĺkate do hláv sprosté reči o objektivite, transparentnosti, slušnosti, vysnenej katolíckej žurnalistike. Haníte dnešné noviny za to, že sú poplatné, zaujaté, neslobodné a komerčné. Máte kopu rečí o dôstojnosti, spravodlivosti a pravde. Ale v praxi jeden za druhým zlyhávate. Zo strachu. Z pokrytectva.

    Sklamali ste ma, ale na druhej strane Vás ľutujem. Prišli ste o vnútornú slobodu, ktorej my mladí máme plné priehrštia. Ste otrokmi svojej politiky, svojich funkcií. Stratili ste ideály, chuť bojovať za pravdu. Ľutujem Vás aj preto, že ste kvôli svojmu strachu zničili dôveru Vášho okolia.

    Milí moji cenzori. Popri sklamaní a ľútosti cítim ešte niečo. Paradoxne ide o vďaku. Viete, na prvej redakčnej rade sme všetkým tým mladým ľuďom sľubovali, že chceme, aby náš časopis fungoval presne ako ktorékoľvek iné noviny. Chceli sme simulovať realitu. A práve v tomto smere ste nám výrazne pomohli. My by sme im asi nedokázali vytvoriť hodnovernú simuláciu zrady, bodnutia dýky do chrbta. Veru, len ťažko by sa nám kreovala cenzúra a diktát vydavateľa. Skúsenosť, ktorú ste nám svojim nečakaným úskokom darovali je pre nás o to cennejšia a vťahuje nás ešte bližšie k realite ako všetky Vaše prednášky.

    Ďakujeme Vám. Vaša zbabelosť a zlyhania nás ešte viac ženú dopredu. Zomkli sme sa. Mobilizujeme sily. Áno, budeme sa moriť a drieť, aby sme získali peniaze na tlač, aby sme plnili svoje sny. Mohli ste nás zlikvidovať, ale dokázali ste pravý opak. Čaká nás nemálo roboty, možno budeme u sponzorov žobrať. Ale budeme mať čisté svedomie, čisté ruky. Zostaneme verní svojim ideálom. Na rozdiel od Vás...

    - - - - - -

    Práve ste dočítali Browser, pravidelnú rubriku blogu Bútľavá vŕba, ktorá vychádza každý pondelok.
    Pred týždňom som písal Sorosovom pohľade na finančnú krízu.

    Všetky staršie Browsery nájdete tu.
    Chcete sa stať pravidelným čitateľom tohto blogu?
    Pridajte si ho do svojej RSS čítačky, alebo využite e-mailovú notifikáciu.



      14 komentárov:

      Veronika povedal(a)...

      ďakujem

      Michal povedal(a)...

      ďakujem ti soza, za zakúpenie voza, za krásne chvíle, i pohodu... pero sme vyhrali, i časopis predali...

      Saimon povedal(a)...

      dobré,pravdivé a dobré...

      Anicka povedal(a)...

      Tak toto si trafil! Vsetka cest.

      Hyena povedal(a)...

      A hele. Preco ma to neprekvapuje?

      Iveta povedal(a)...

      tak toto by som niekomu vhodila do schránky, jednoducho to stojí min. za prečítanie

      betkasim povedal(a)...

      Budem vám držať palce z celých síl...a ak treba pôjdem aj agitovať s vami:)

      Anonymný povedal(a)...

      som velmi sklamany z tohto textu...

      wabt povedal(a)...

      v tejto problematike sa absolútne neorientujem, ale zaujala ma poznámka anonyma, dá sa tušiť, z akej strany sa na vec pozerá.. :)

      U Filipa pozorujem dve zaujímavé charakteristiky v článkoch: vtip a kritickosť, ktorá má rôzne formy, často je to irónia.

      Tieto dve základné zložky obvykle mieša obvykle vo vyrovnanom, stráviteľnom pomere.

      V tomto článku, lebo asi ide o (relatívne) vážnu vec, vtip ostal v menšine a kritika vystúpala na maximum (nehodnotím oprávnenosť), ale to mu nevyčítam, je to jeho právo a ja, čitateľ to beriem, alebo nie...

      pokrivcakova povedal(a)...

      No k článku nemám čo dodať - máš pravdu, ich večné oháňanie sa zlýhalo na plnej čiare...Som rada,že chodím do školy s niekym ako ste vy...Vy, čo sa viete biť za svoje slová, myšlienky...Držím palce, aby finančné prostriedky opäť nakopli časopis
      ...Dennodenne nám vtĺkate do hláv sprosté reči ...Tento celý odsek je trefný - škola ma sklamala-pretože to, čo si napísal som si všimla už v prváku...

      Anonymný povedal(a)...

      ...nielen škola sklamala nejakých študentov, ale aj úroveň niektorých študentov sklamala školu...

      Filip Struhárik povedal(a)...

      hm... posledný anonym: toto je skutočne úsmevné. tak nás vymeňte, pre istotu všetkých! ach jaj...

      press povedal(a)...

      no filip, zase ked si pozries zumag.ku.sk, tak sa s tym anonymom da suhlasit. a dokonca v jednom ci viacerych svojich clankoch na zumagu kritizujes uroven studentov aj ty sam.

      Filip Struhárik povedal(a)...

      áno, ale neviem, prečo to tu teraz treba miešať. sú to úplne oddelené záležitosti. tu totiž hovoríme o ľuďoch, ktorí sú snaživí a makajú na sebe - a to aj napriek...

      Zverejnenie komentára

           
          Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators