Tento príspevok vyvolal po zverejnení na Postoy.sk čitateľský záujem, tak ho predkladám do pozornosti aj vám.
Katolícke noviny sú ako ľadovec v polárnych vodách. Podstatná časť je akoby skrytá, objaviteľná len v schránkach predplatiteľov, predávaná v kostoloch. Spod hladiny vytŕča len kúsok, ktorý občas uzrieme v hypermarketoch či výkladoch novinových stánkov. Tento viditeľný kúsok pritom úplne podlieha mase pod vodou - tej, ktorá ho usmerňuje, tej, ktorej sa prispôsobuje. A presne tak ako ľadovec, aj Katolícke noviny vyvolávajú dojem nedotknuteľného monolitu, ktorý nebojácne vzdoruje rozbúreným vodám, a tak vytvára alternatívu voči rozľahlému mrazivému oceánu.
Inak povedané, Katolícke noviny sú jediným relevantným kresťanským týždenníkom na Slovensku, ktorý sa od konkurencie jasne a rázne vymedzuje. Avšak vyvstáva otázka, akú daň musí za takéto vedúce postavenie redakcia platiť, čoho sa musí zriecť a čo, naopak, nesmie opomenúť? Stručný náčrt odpovedí na tieto otázky možno vyčítať z príspevku Mariána Gavendu, ktorý bol publikovaný v roku 2005 v zborníku s názvom Plnia kresťanské médiá v slovenskej spoločnosti svoju úlohu?
Gavenda hneď v prvých riadkoch svojho diskusného príspevku pripúšťa, že Katolícke noviny sú akoby archaické a „mierne zanaftalínované“. Avšak vyzdvihuje fakt, že od svojho nástupu na miesto šéfredaktora sa vyhýbal získaniu etikety určitého politického zaradenia, apartajnosti a to i za cenu zjavnej sterility. Nechcel totiž pripustiť, aby noviny rozdeľovali už aj tak stranícky rozdelených a rozhádaných veriacich. Túto líniu možno hodnotiť pozitívne, keďže noviny sa nestali nástrojom žiadnej politickej strany. Avšak podobne laxný a bezfarebný prístup k cirkevnej hierarchii už nemožno absolútne schvaľovať. Gavenda síce tvrdí, že voči biskupskému zboru nie sú servilní, avšak sám pripúšťa, že by „mohli viesť širší dialóg“.
Nemožno Katolíckym novinám zazlievať, že sa profilujú ako hlas Cirkvi. Aj táto úloha má totiž svoje opodstatnenie a svoj zmysel. Možno je správne, že v novinách nechcú „otvárať nejaké ožehavé otázky“ a vyvolávať kampane, a to dokonca ani za cenu možného zvýšenia čítanosti. Avšak s nevôľou prijímam, že túto svoju politiku zahmlievajú a odpútavajú od nej pozornosť vytváraním ilúzie objektivity a nestrannosti. V tejto súvislosti mi na um prichodí anekdota Tomáša Janovica, ktorú by som pre tento prípad trochu upravil – a síce, že v redakcii Katolíckych novín farizejsky zatĺkajú, že zatĺkajú.
S trpkými pocitmi som čítal slová Mariána Gavendu, ktoré boli plné paranoického strachu a obhajovali až absurdnú opatrnosť redakcie pri nastoľovaní tém. Gavenda uvádza, že najväčším problémom distribúcie novín sú samotní kňazi. Tí sú vraj kvôli jednému kritickému článku schopní „odhlásiť noviny pre celú dedinu“. Priznáva, že ak, napríklad, dostane príspevok, ktorý sa kriticky stavia voči kázaniu kňazov, zvažuje, či článok uverejní. Obhajuje sa tým, že asi nie je správne vytvárať u kňazov zámienky, aby prestali odoberať noviny pre 500 či 1000 ľudí vo farnostiach. Inými slovami, Gavenda vo svojom diskusnom príspevku (okrem iného) priznal, že filtruje obsah novín len preto, aby sa prispôsobili čitateľskej základni a jej „podmienkam hry“. Áno, v každom periodiku prispôsobujú obsah novín svojím čitateľom, inzerentom či vydavateľom. Preto s ohľadom na dnešnú mediálnu politiku, ktorá funguje vo všetkých iných, aj nekatolíckych periodikách, by bolo nespravodlivé Gavendu kárať. Avšak nemôžem tolerovať jeho rétoriku, v ktorej seba a „svoje“ noviny štylizuje do pozície univerzálneho majiteľa pravdy. Pravdy, ktorú síce pozná, ale pre kruté sprisahanie tohto sveta nemôže publikovať.
Gavenda ďalej odhaľuje zákulisie Katolíckych novín, v ktorých pracujú najmä mladí a pichľaví redaktori. Priznáva, že nie vždy pustí do vydania všetky ich texty. Opäť pripomína, že sa nebojí pravdy, ale pýta sa, „čo tá pravda vyvolá“. Oháňa sa pritom tézou, že každá „informácia prináša svoje dôsledky a dôsledky sú veľmi dôležité“. Áno, je to nepopierateľná pravda. Ale aké dôsledky bude mať to, že pravdu skrývame, filtrujeme a selektujeme?
Možno je to naivné, ale vždy som mal pocit, že pravda sa rodí v slobodnej diskusii. Netvrdím, že je krajšia, žiarivejšia a výraznejšia než všetky nepravdy vôkol nej, ale je možné ju tam objaviť. Stačí, ak je človek pozorný a vnímavý. Avšak Katolícke noviny akoby nechceli viesť dialóg so svetom. Bližšia im je kázeň, moralizovanie a kritika z ich slonovinovej veže. Zdanlivo sa ale ani nesnažia byť pružnejší a odvážnejší v nastoľovaní tém. Netúžia sa zbaviť nálepky sterilnosti a neplodnosti. Chcú byť len „pravidelným duchovným pokrmom pre presvedčených a praktizujúcich veriacich“. Chcú ostať neochvejným stálym monolitom, nepochopeným a osamelým ľadovcom, z ktorého len kúsok vytŕča z hlbín mrazivého oceána.
Katolícke noviny sú ako ľadovec v polárnych vodách. Podstatná časť je akoby skrytá, objaviteľná len v schránkach predplatiteľov, predávaná v kostoloch. Spod hladiny vytŕča len kúsok, ktorý občas uzrieme v hypermarketoch či výkladoch novinových stánkov. Tento viditeľný kúsok pritom úplne podlieha mase pod vodou - tej, ktorá ho usmerňuje, tej, ktorej sa prispôsobuje. A presne tak ako ľadovec, aj Katolícke noviny vyvolávajú dojem nedotknuteľného monolitu, ktorý nebojácne vzdoruje rozbúreným vodám, a tak vytvára alternatívu voči rozľahlému mrazivému oceánu.
Inak povedané, Katolícke noviny sú jediným relevantným kresťanským týždenníkom na Slovensku, ktorý sa od konkurencie jasne a rázne vymedzuje. Avšak vyvstáva otázka, akú daň musí za takéto vedúce postavenie redakcia platiť, čoho sa musí zriecť a čo, naopak, nesmie opomenúť? Stručný náčrt odpovedí na tieto otázky možno vyčítať z príspevku Mariána Gavendu, ktorý bol publikovaný v roku 2005 v zborníku s názvom Plnia kresťanské médiá v slovenskej spoločnosti svoju úlohu?
Gavenda hneď v prvých riadkoch svojho diskusného príspevku pripúšťa, že Katolícke noviny sú akoby archaické a „mierne zanaftalínované“. Avšak vyzdvihuje fakt, že od svojho nástupu na miesto šéfredaktora sa vyhýbal získaniu etikety určitého politického zaradenia, apartajnosti a to i za cenu zjavnej sterility. Nechcel totiž pripustiť, aby noviny rozdeľovali už aj tak stranícky rozdelených a rozhádaných veriacich. Túto líniu možno hodnotiť pozitívne, keďže noviny sa nestali nástrojom žiadnej politickej strany. Avšak podobne laxný a bezfarebný prístup k cirkevnej hierarchii už nemožno absolútne schvaľovať. Gavenda síce tvrdí, že voči biskupskému zboru nie sú servilní, avšak sám pripúšťa, že by „mohli viesť širší dialóg“.
Nemožno Katolíckym novinám zazlievať, že sa profilujú ako hlas Cirkvi. Aj táto úloha má totiž svoje opodstatnenie a svoj zmysel. Možno je správne, že v novinách nechcú „otvárať nejaké ožehavé otázky“ a vyvolávať kampane, a to dokonca ani za cenu možného zvýšenia čítanosti. Avšak s nevôľou prijímam, že túto svoju politiku zahmlievajú a odpútavajú od nej pozornosť vytváraním ilúzie objektivity a nestrannosti. V tejto súvislosti mi na um prichodí anekdota Tomáša Janovica, ktorú by som pre tento prípad trochu upravil – a síce, že v redakcii Katolíckych novín farizejsky zatĺkajú, že zatĺkajú.
S trpkými pocitmi som čítal slová Mariána Gavendu, ktoré boli plné paranoického strachu a obhajovali až absurdnú opatrnosť redakcie pri nastoľovaní tém. Gavenda uvádza, že najväčším problémom distribúcie novín sú samotní kňazi. Tí sú vraj kvôli jednému kritickému článku schopní „odhlásiť noviny pre celú dedinu“. Priznáva, že ak, napríklad, dostane príspevok, ktorý sa kriticky stavia voči kázaniu kňazov, zvažuje, či článok uverejní. Obhajuje sa tým, že asi nie je správne vytvárať u kňazov zámienky, aby prestali odoberať noviny pre 500 či 1000 ľudí vo farnostiach. Inými slovami, Gavenda vo svojom diskusnom príspevku (okrem iného) priznal, že filtruje obsah novín len preto, aby sa prispôsobili čitateľskej základni a jej „podmienkam hry“. Áno, v každom periodiku prispôsobujú obsah novín svojím čitateľom, inzerentom či vydavateľom. Preto s ohľadom na dnešnú mediálnu politiku, ktorá funguje vo všetkých iných, aj nekatolíckych periodikách, by bolo nespravodlivé Gavendu kárať. Avšak nemôžem tolerovať jeho rétoriku, v ktorej seba a „svoje“ noviny štylizuje do pozície univerzálneho majiteľa pravdy. Pravdy, ktorú síce pozná, ale pre kruté sprisahanie tohto sveta nemôže publikovať.
Gavenda ďalej odhaľuje zákulisie Katolíckych novín, v ktorých pracujú najmä mladí a pichľaví redaktori. Priznáva, že nie vždy pustí do vydania všetky ich texty. Opäť pripomína, že sa nebojí pravdy, ale pýta sa, „čo tá pravda vyvolá“. Oháňa sa pritom tézou, že každá „informácia prináša svoje dôsledky a dôsledky sú veľmi dôležité“. Áno, je to nepopierateľná pravda. Ale aké dôsledky bude mať to, že pravdu skrývame, filtrujeme a selektujeme?
Možno je to naivné, ale vždy som mal pocit, že pravda sa rodí v slobodnej diskusii. Netvrdím, že je krajšia, žiarivejšia a výraznejšia než všetky nepravdy vôkol nej, ale je možné ju tam objaviť. Stačí, ak je človek pozorný a vnímavý. Avšak Katolícke noviny akoby nechceli viesť dialóg so svetom. Bližšia im je kázeň, moralizovanie a kritika z ich slonovinovej veže. Zdanlivo sa ale ani nesnažia byť pružnejší a odvážnejší v nastoľovaní tém. Netúžia sa zbaviť nálepky sterilnosti a neplodnosti. Chcú byť len „pravidelným duchovným pokrmom pre presvedčených a praktizujúcich veriacich“. Chcú ostať neochvejným stálym monolitom, nepochopeným a osamelým ľadovcom, z ktorého len kúsok vytŕča z hlbín mrazivého oceána.
