Otehotneli 16-ročné dievčatá zámerne?

Mesto Gloucester v americkom štáte Massachusetts sa v posledných dňoch preslávilo po celom svete. Na miestnej strednej škole totiž vypukol škandál o zámernom otehotnení tunajších študentiek.

Kým v minulých rokoch na škole otehotneli ročne zhruba tri až štyri dievčatá, v tomto roku je evidovaných už 17 prípadov. Časopis Time k tomu priniesol znepokojujúcu správu o študentkách, ktoré údajne uzavreli dohodu, že budú mať dieťa v rovnakom školskom roku. Väčšina z nich pritom nedovŕšila 16 rokov života.

Dievčatá otehotneli so svojimi spolužiakmi, medzi otcami sú aj miestni mladíci a pravdepodobne aj jeden 24-ročný bezdomovec. Podľa zákonov štátu Massachusets je pritom zakázané mať pohlavný styk s osobou mladšou ako 16 rokov. Miestne úrady preto zvažujú, či vzniesť obvinenie zo znásilnenia.

Prípad vyvolal vlnu záujmu. Správca školy Christopher Farmer priznáva, že bol kontaktovaný mnohými americkými médiami, ale aj novinármi z Brazílie, Británie, Francúzska a Talianska. U nás správu zverejnili napríklad denník SME, portál Pravda.sk a TA3.com.

Miestne noviny Gloucester Daily Times však niektoré informácie vyvracajú. Christopher Farmer pre ne totiž povedal, že nikdy nepočul „o dohode medzi študentkami, kým o tom nenapísal časopis Time. Všetko čo vieme je, že malá skupina dievčat nebola sklamaná, keď zistila, že čaká dieťa. Nepočul som o spoločnej snahe otehotnieť.“

Matka jednej študentky ďalej dodáva, že od svojej dcéry vie o dohode medzi študentkami. Avšak túto dohodu urobili až potom, ako zistili, že sú tehotné, a jej jediným dôvodom je, aby si pomáhali pri výchove a spoločne dokončili školu.

Kiež by (aspoň) miestne noviny prinášali pravdivé informácie...

(zdroje: SME, Pravda, TA 3, Time, Gloucester Daily Times, WBZ TV, Boston Herald)

Čítať ďalej »

Možno veriť číslam a štatistike?

Nikomu na svete sa doposiaľ nepodarilo spočítať, koľko živočíšnych druhov žije na Zemi. Je to pochopiteľné - však z médií sa neustále dozvedáme o nových tvoroch, ktorých vedci objavili. Ak nepoznáme množstvo existujúcich druhov, ako dokážu ochranári každoročne vypočítať, koľko percent živočíchov v uplynulom roku vymrelo?

Tento príklad som si vypožičal z príspevku sociologičky Zuzany Szatmáry, ktorý pred časom publikovala v denníku Pravda. Avšak nie je nijak ojedinelý, dajú sa nájsť desiatky podobných príkladov. Napríklad médiami preletela informácia, že až desať percent internetových stránok je nebezpečných. Tomuto číslu pritom nemožno absolútne dôverovať, pretože je len výsledkom odhadu. Zainteresovaní totiž vedia, že väčšinu internetových stránok nepoznáme. Ak teda nepoznáme počet existujúcich stránok, ani ich obsah, ako vieme, koľko z nich je nebezpečných? Tieto a im podobné príklady nás nútia k zamysleniu, ako vnímame čísla v médiách, ako ich novinári vo svojich príspevkoch interpretujú a aké závery z nich vyvodzujú.

Stephan Ruß-Mohl a Hana Bakičová knihe Žurnalistika – Komplexní průvodve praktickou žurnalistikou (Grada Publishing, 2005) uvádzajú zaujímavú skutočnosť: niektorí šéfradaktori v Nemecku si vyberali svojich redaktorov aj podľa ich známky z matematiky na maturitnom vysvedčení. Takáto selekcia mala hneď dve výhody: u redaktorov sa dala očakávať schopnosť jasnejšieho úsudku a na pohovoroch sa rýchlejšie vytriedila veľká časť uchádzačov o zamestnanie. Matematika totiž – ako autori knihy uvádzajú aj na početných príkladoch – nie je najsilnejšou stránkou novinárov.

Tento fakt potvrdzuje aj mediálny analytik a prevádzkovateľ projektu Slovak Press Watch Gabriel Šípoš. Vo svojej Výročnej správe o stave médií za rok 2006 totiž uvádza, že „samotné narábanie so štatistikami je veľkou slabinou novinárov“. Upozorňuje, že novinári neskúmajú metódy realizovania výskumov, dezinterpretujú údaje, počítajú priemery čísel, ktoré nemajú z pohľadu skúmania rovnakú váhu. Robia časté chyby pri spracovávaní prieskumov verejnej mienky, keď ignorujú štatistické odchýlky, voľne interpretujú úzko zamerané otázky a priveľmi dôverujú výpovednej hodnote prieskumov.

Novinári používajú čísla radi. Rôzne štatistiky pritom neraz slúžia ako kľúčové argumenty na podporu stanovísk a názorov. Čitatelia by k nim práve preto mali pristupovať veľmi opatrne, kriticky a nedôverčivo. Možno by mal mať každý konzument vždy na pamäti známy výrok anglického politika 19. storočia Benjamina Disraeliho, ktorý hovorí o troch druhoch lží: „lož, odsúdeniahodná lož a štatistika“. O štatistike výstižne hovorí aj taliansky spisovateľ Umberto Eco v knihe Babyonský rozhovor (Kalligram, 2003): „Štatistika je veda, podľa ktorej ak jeden človek zje denne dve kurčatá a druhý ani jedno, každý z nich zje denne jedno kurča“. O štatistike zrejme platí to, čo sa o nej hovorí, teda že je to presný súčet nepresných čísel.

Gabriel Šípoš vo Výročnej správe o stave médií za rok 2007 uvádza, že pochybenia novinárov sú spôsobené aj vyvodzovaním nesprávnych a nepodložených záverov z predkladaných čísel. Ako vo svojej knihe uvádzajú Stephan Ruß-Mohl a Hana Bakičová, štatistiky nepoukazujú na príčinné súvislosti, hoci sú neraz tak čítané kvôli snahe takéto súvislosti nájsť. Preto môže neraz dôjsť k nepresným a zavádzajúcim interpretáciám. Pre ilustráciu možno uviesť vtipnú myšlienku nemeckého novinára Wolfa Schneidera, ktorý sa pýta: neznížil sa v posledných rokoch počet pôrodov? A nepoklesol aj počet bocianov? Môžeme z týchto skutočností teda usudzovať, že je to predsa len tak, že nám deti nosia práve bociany?

Môžeme? Môžeme určiť percento živočíchov, ktoré v minulom roku vymreli? Môžeme vyčísliť počet nebezpečných internetových stránok? Môžeme veriť číslam?

(príspevok bol publikovaný vo vysokoškolskom časopise Zumag, roč. V, číslo 6)

Čítať ďalej »

Alkohol, prostitútky, lobizmus, pedofília... alebo náčrt náčrtu dejín žurnalistiky :)

Na počiatku bolo slovo – a potom svet, človek, koleso, teória relativity a oddelená strava. Približne v tomto poradí. A samozrejme, nesmieme zabudnúť na víno, vďaka ktorému dnes poznáme závislosť na alkohole, ale aj noviny. Veru, je to tak.

Bolo to už dávno, čo mnísi ručne prepisovali knihy. Historické dokumenty (tiež neraz písané mníchmi) potvrdzujú, že táto činnosť mala na nich neblahé účinky: látky, ktoré sa uvoľňovali pri vyparovaní voskových sviec spôsobovali migrény, neustále krčenie sa nad písomnosti mníchom privodilo skoliózu (ako prvým ľuďom vôbec), stres z uzávierok sprevádzaný nepravidelnou a nevyváženou stravou vyvolával žalúdočné vredy. Mnísi trpeli a ich povolanie sa tešilo stále menšej obľube, hoci dopyt po ich knižnej produkcii rástol. Avšak vďaka Gutenbergovi a jeho vynálezu kníhtlače, sa slávne mníšske rády odbremenili, zahasili sviece a po výdatnom obede sa venovali už len svojím záhradkám, kde popri zelenine začali pestovať aj chmeľ a konope.

Gutenberg, vlastným menom Johannes Gensfleisch, bol vyučený za zlatníka a pracoval zrejme ako majster na voľnej nohe – kolujú dokonca chýry, že bol podomovým opravárom dáždnikov. Jeho remeslo ho raz zaviedlo až do Porýnia, kde sa v jednej malebnej dedinke zúčastnil vinobrania. Nepriame dôkazy naznačujú, že sa tam Johann opil, dosiahol spirituálny stav a pri pohľade na vinohradníkov, ktorí lisovali hrozno na jednoramennom lise, mu v hlave zahaluzilo až tak, že objavil kníhtlač. Po návrate domov vytiahol spod postele debnu olovených písmen, ktoré z kratochvíle vyrábal pár rokov predtým. Písmená naukladal do formy, natrel tlačiarenskou farbou (dodnes sa však presne nevie, kto tlačiarenskú farbu vynašiel už pred vynálezom kníhtlače. Erich von Däniken by možno napísal, že nám ju priviezli mimozemské potvory), a pomocou jednoramenného lisu, ktorý z Porýnia bez dovolenia vzal, vytlačil prvé strany. Pár mesiacov nato vyhral súťaž vo verejnom obstarávaní na tlač Biblie.

Nová technika sa rýchlo rozšírila po celej Európe, vinohradníkom začali častejšie miznúť lisy a na pozadí týchto udalostí vznikli prvé letákové noviny, neskôr periodická tlač.

Na tomto mieste by sme mohli skončiť a nezaťažovať čitateľa podrobnosťami, ktoré v dobe tyranie času aj tak nik do konca nečíta. Avšak to by sme sa dopustili veľkej krivdy voči tým, ktorí túžia zvedieť o histórii viac. A preto budeme pokračovať vo výpočte – nie menej zaujímavých - pikošiek z dejín žurnalistiky, aby sme náročným a verným čitateľom nezostali nič dlžní.

Kníhtlač na slovenskom území sa používala sprvoti na tlač kalendárov. Tie sa v uvedomelých domácnostiach tešili veľkej obľube, keďže v nich bolo prehľadne znázornené, kedy treba ísť na panské, kedy platiť dane a inkaso či dokonca, kedy si kúpiť kalendár na ďalší rok...

Periodická tlač však v tom čase nemala toľko priaznivcov. O jej spopularizovanie sa usiloval napríklad polyhistor Matej Bel, ktorý bol ovplyvnený kresťanským učením pietizmu. To sa zasadzovalo za myšlienku čítania novín na školách. Dnes je však takáto myšlienka zavrhnutiahodná, keďže – ako všetci veľmi dobre vieme – novinári a médiá sú obyčajné prostitútky a vpustiť ich do škôl by bolo zvrhlé. Preto Úrad vlády SR pripravuje svoje vlastné objektívne a pravduhľadajúce periodikum, ktoré budú povinne čítať všetci žiaci druhého stupňa základných škôl, aby z nich vyrástli správne vyformovaní a hodnotovo podkutí ľudia.

Vráťme sa však do minulosti, do konca osemnásteho storočia. Vtedy totiž na slovenskom území začalo vychádzať prvé periodikum v slovenčine - Presspůrské noviny, prvá kultúrna revue - Staré noviny literního umění, ale aj najstaršie periodikum v maďarčine - Magyár Hírmondó. K nemu možno dodať, že jeho názov bol odvodený z japončiny. Hírmondó je totiž špeciálna samurajská bojová technika, kedysi používaná najmä na zabíjanie čínskych prasiat. Z japončiny boli odvodené názvy aj iných maďarských periodík – napr. Hírnok či Hirádó, no nechcite vedieť, čo v tie slová origináli znamenali...

V 19. storočí sa vo sfére slovenskej žurnalistiky objavujú prvé lobistické skupiny a tlačové koncerny. Najvýznamnejším z nich bol Krúžok ornitológov z Krompách, ktorý svoju agendu prezentoval vo významných literárnych periodikách Sokol a Orol, vplyv však mal aj v prílohe Štúrových Slovenských národných novinách, kde sa ich tlačovým orgánom stala dvojtýždenná príloha Orol tatranský.

Slovenská žurnalistika v tomto období spoznala aj prvé erotické periodikum Priateľ dietok, ktoré bolo mierne pedofilne orientované. Medzi čitateľmi (bez rozdielu veku) sa tešilo veľkej obľube a zachovalo sa až do druhej svetovej vojny.

V dvadsiatom storočí spolu so vznikom Československej republiky bola umožnená aj sloboda tlače zaručená ústavou. To umožnilo postupné vytvorenie širokej škály tlače. Vzhľadom na obmedzený priestor (a čitateľovu trpezlivosť) nebudeme robiť výpočet všetkých významných periodík; spomenieme si len humoristické časopisy. Boli totiž výnimočné v tom, že ich názvy im redaktori dali po svojich milovaných manželkách – napr. Osa, Kosa, Koza, Šibenica či Kysucká trúba.

Na tomto mieste náš krátky exkurz do histórie žurnalistiky predsa len ukončíme, keďže sme tej troche čitateľov poskytli dostatok cenných informácií a mätúcich dezinformácií, fabulácií a fikcií. Verím, že nikto z vás, vážení čitatelia, ktorí ste sa prehrýzli až na koniec článku, už istotne nevie, kde je pravda a kde sme popustili uzdu fantázii. Verte neverte.

Ak však stále pociťujete erotickú túžbu po poznaní, pokojne si prečítajte nášho fenomenálneho sprievodcu po Grécku, ktorý bol publikovaný aj v The New York Times (hľa, ďalšia fikcia, ej bisťu!).

(Článok vznikol, aby som aspoň raz využil nesmierne nepraktické vedomosti načerpané počas príprav na skúšky. Venované pamiatke všetkým, ktorí prežili či čakajú na tortúry na skúškach z dejín žurnalistiky. Písané pre blog Zumag)

Čítať ďalej »