Tutková chce ohroziť právnu stabilitu Slovenska

Nevideli ste niekto servítky? Nie?! Sakra, tak teraz si ich nebudem dávať pred ústa. Nevadí...?

Ľudia, čo tam po tom, aké slová si ja vezmem do huby? Všetko je jedno! Už minule som vám vravel, že je zvrhlé a nechutné zabíjať spermie nárazom do gumenej steny, keď si plachtia (vzduchom?) v rýchlosti 45 km/h! A vy furt nič! Žijete si svoje životy a nechcete pochopiť, že dnešný svet pácha genocídu na nenarodených deťoch!

Ste slepí?! Tak sa pozrite!

No čo, gumkáči moji? Obracia sa vám žalúdok? Nech! Všetci do jedného máte ruky od krvi a nemáte Pilátovu možnosť umyť si ich! Nútite osamelú ženu vyrábať podobné kampane a nedožičíte jej, aby si založila rodinu, o ktorej stále kváka. Však ona nechce šokovať svet, obracať vaše žalúdky. Jej to vôbec nerobí dobre.

Tie obrázky sú zvrhlé a ani ona sa na ne nechce pozerať. To, že nimi má otapetovanú celú izbu a dokonca používa aj toaleťák s podobnými motívmi predsa nič neznamená. Ona je vyštudované chúďa v krutom a bezcitnom svete. Chce nám len ukázať pravdu. Chce, aby sme sa zamysleli. A podobné kampane predsa fungujú, nie?

Janka tiež vraví, že...

„... dnešná legislatíva a medzinárodné konvencie v rozvinutom svete upierajú právnu ochranu dieťaťu počas celej doby prenatálneho vývoja, pretože spoločnosť nevidí hodnotu v ľudskom živote. Faktom je, že rôznym segmentom spoločnosti vyhovuje, že dieťa pred narodením právnu ochranu nemá...“

Janka bez akýchkoľvek pochýb vie, kedy začína ľudský život...

„... a preto sa musíme ako spoločnosť rozhodnúť, v akom bode vývoja ľudského života prisúdime tomuto človeku práva osoby, z ktorých najzákladnejšie je právo nebyť zabitý.“

Áno, nemýlite sa ak sa domnievate, že spôsobilosť na práva by mal mať aj zhluk buniek, a to už zhruba 0,6 sekundy po počatí. Ak nie ešte skôr. Janka má však klapky na očiach – inak povedané, chce zaviesť do slovenského práva monstróznu koninu.

V Ústave Slovenskej republiky sa totiž v článku 14 píše, že „každý ma spôsobilosť na práva“. Pod slovom „každý“ sa myslí osoba, ktorá sa narodila. Ak by sme za osobu považovali aj nenarodené dieťa (teda presne to, čo žiada Janka), urobilo by to v slovenskom práve fenomenálny galimatiáš. Niečo také by nedokázali zosnovať ani vrcholné právnické špičky na Pravnickej fakulte UK (napr.: 1 a 2).

Ak by sme totiž priznali nenarodenému dieťaťu spôsobilosť na práva, nemohli by sme mu uznať len právo na život, ale aj iné základné ľudské práva: nesmel by byť svojvoľne zatknutý (tehotnú mamičku preto nemožno zavrieť), mohol by si slobodne zvoliť bydlisko, mal by právo vlastniť majetok a dediť (to by bolo švandy, keby dedili aj nenarodení, nemyslíte?) a tak ďalej. Dôsledky tuposti, ktorú Janka chce zapísať do análov slovenského práva, by zaručili viac zábavy ako silvestrovské estrády.

A preto, Janka, na kolenách ťa prosím. Ušetri nás – obyčajných vrahov spermií podporovaných farmaceutickými spoločnosťami, ktoré do nás pchajú všakovaké antikoncepcie – ušetri nás od svojich pubertálnych výkrikov a tie svoje sado-maso plagátiky si niekam strč. (A odpusť mi ten slovník. Ale snažím sa aspoň slovami priblížiť na úroveň ktorú si dosiahla, keď si sa začala ukájať zverejňovaním obludných nechutností. Niečo podobné, myslím, robila Paris Hilton, keď svetu ukazovala videá zo svojej spálne...)

Janka, nepreháňaj to. Pred rokom som sa ťa aj pri pive zastal, hoci si začala trošku tvrdo. Ak chceš zakázať potraty, nech sa páči, pracuj na tom. Ale opakujem, tieto kampane nikam nevedú. Skonči s tým populisticko-militaristickým extrémizmom vrhajúcim zlé svetlo na ľudí, ktorí chcú podobné zmeny ako ty. Prestaň plašiť, nevytáčaj nás a pristúp konečne k serióznej a zmierlivej (!) diskusii. Jedine tak môžeš niečo dosiahnuť.

A prosím, nesnaž sa o priznanie práv ľudským plodom. Taká koncentrovaná a intenzívna hlúposť ma vytáča. Pokús sa vidieť veci v širších súvislostiach a skús zachovať to, že Slovensko je (podľa prvého článku našej Ústavy) právnym štátom. Ľudskou osobnosťou môže byť len narodený človek a nepokúšaj sa o atentát na slovenskú legislatívu.

Poznámka pre korektnosť:

To, že priznanie ľudských práv nenarodenému dieťaťu môže v slovenskom právnom systéme urobiť totálny bordel, som neobjavil ja, ale dozvedel som sa to od múdrych ľudí z tretieho sektora (ešte v čase, keď Janka-štátnička nehovorila o týchto bombastických reformách slovenského práva). V súčasnosti na nich svojimi smradľavými bombami útočí premiér Fico. Obviňuje ich z klamstiev (chce dokonca ospravedlnenie, sob jeden!) a tvrdí, že sú platení americkým finančníkom, ktorý je proti súčasnej vláde (to je jasné, keby nebol proti nej, staval by sochy veľkého náčelníka Fica za maďarsko-americké prachy v mestách na južnom Slovensku). Ale nebudem sa rozčuľovať, veď ja som tiež len poplatný novinár ako všetci ostatní.

Nečítajte ma! Klamem. Kradnem. A som vrah účastný na novodobej genocíde.

Poznámka na záver:

Ospravedlňujem sa všetkým čitateľom, že som bol nediplomatický a nedržal som sa korektných termínov (citujúc odbornú literatúru by som mal miesto slova podvodník povedať osoba eticky dezorientovaná, o tlstom by som mal hovoriť ako o gravitačne odlišnom, o nízkom ako o osobe smerujúcej hore, o homosexuáloch ako o inak milujúcich a o neschopných ako o odlišne schopných).

Avšak kvôli kecom pána premiéra a slečny Tutkovej strácam servítky spred úst. Mrzí ma to (ahaho, zas klame, pisálek jeden!). Už sa to nebude opakovať (teda, ak nebudem písať o škole :).

- - - - - -

Práve ste dočítali Browser, pravidelnú rubriku blogu Bútľavá vŕba, ktorá vychádza každý pondelok. Ostatný Browser si môžete prečítať tu. Archív všetkých Browserov nájdete tu.

Chcete sa stať pravidelným čitateľom Browsera?

Pridajte si nás do svojej RSS čítačky, alebo využite e-mailovú notifikáciu.

Čítať ďalej »

Na Západe nemôžu ženy slobodne zostarnúť

Tento pondelok by som chcel zasvätiť ženám. (A nebude to práve pripomienkou niektorého z Platónových citátov.) Nečiním tak preto, aby som si ich uctil a poďakoval im za to, že robia náš svet lepším a že dávajú nášmu životu zmysel. K takémuto patetizmu (aj keď založenom na skutočnosti) sa zatiaľ nemienim uchyľovať, hoci to chladné počasie ma môže primäť ku kadečomu.

Leto sa pominulo a nastúpila arktická jeseň. Nech si hovorí kto chce čo chce o neopakovateľnej atmosfére daždivých jesenných večerov, prvým májovým dňom sa nemôžu rovnať. Aj keď jeseň má svoje čaro, mocné kúzlo minisukní a tričôčiek s priepastným výstrihom sa vytratilo. Nechcem tento blog ťahať do sfér bohapustého fišizmu, ale o zahaľovaní ženských kriviek by sme si mali čo-to povedať. Dozrel čas a na nete sa objavil výborný text Američanky Naomi Wolfovej.

Tá sa nezaoberá prízemnosťami ako moja chlipná duša, ale pýta sa, či sa ľudia na Západe nemýlia, ak interpretujú zahaľovanie moslimiek ako represiu žien a potlačovanie ich sexuality. Zistila, že:

„... že přístup muslimů ke vzhledu žen a sexualitě nevychází z represe, ale ze silného smyslu pro rozdíl mezi veřejným a soukromým, pro to, co náleží Bohu a co náleží vlastnímu manželovi. Nejde o to, že by islám potlačoval sexualitu, nýbrž že ztělesňuje silně vyvinutý smysl pro její vhodné směřování – ke sňatku, k vazbám, jež zachovávají rodinný život, a poutu, které vytváří domov.“

Wolfová tvrdí, že mnohé moslimky sa necítia zotročované šatkou.

„Právě naopak, cítily se osvobozené od dotěrného, nízce sexualizujícího západního zírání, proměňujícího ženu ve zboží.“

Wolfová si myslí, že...

„... když manžel nevidí svou ženu (ani jiné ženy) celý den polonahou – lze pocítit obrovskou sílu a vášeň, jakmile žena v posvátnosti domova šátek nebo čádor sejme. (...) Mezi zdravými mladými muži na Západě, kteří vyrostou na pornografii a sexuálních výjevech na každém rohu ulice, se epidemicky šíří snížené libido, takže si lze snadno představit moc, kterou si sexualita zachovává v umírněnější kultuře.“

Vo svojom texte Wolfová nechce zavrhovať množstvo žien v moslimskom svete, ktoré zahaľovanie považujú za spôsob ovládania žien, ale tiež uvádza veľkolepú pravdu, že v západnej kultúre nemôžu ženy slobodne zostarnúť.

Niet čo dodať...

Čítať ďalej »

Neviditeľná ruka trhu je ochrnutá

Celý deň márne hľadám na stenách univerzity oznam o tom, že tento týždeň nepríde žiaden vyučujúci na svoju prednášku. Kto vie, prečo taký oznam nikde nevisí, keď všetci akademici dovolenkujú (?) a neprišli si celebrovať svoje hodiny.

Nie, neprekvapuje ma to. Ani ma to neštve. Na takéto móresy som si dávno zvykol. Len som si potreboval hneď v úvode do niečoho rypnúť. Kolo mňa sú totiž samé hnusoty, ktoré sa mi protivia. Sorry, ale nebudem konkrétnejší.

V sebaobrane sa zatváram do svojho sveta a otváram si svoj RSS reader. A konečne som prečítal esej amerického ekonóma Josepha Stiglitza, nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu za rok 2001, ktorý sa snaží - hoci to nie je jednoduché - rozuzliť klbko problémov v americkom finančnom systéme a nájsť jadro problému: 

„...v podstate ide o to, že najnovším vynálezom v svete financií bola štruktúra platieb, ktorá nebola dostatočne transparentná a prinášala obrovské zisky. Boli to súkromné odmeny, ktoré neboli primerané ich spoločenskému osohu. Chybné informácie (ktoré boli dôsledkom nedostatočnej transparentnosti) viedli k chybnej konkurencii, čo vysvetľuje, že v tejto situácii neplatilo obvyklé pravidlo, že konkurencia znižuje zisk na nulu. Mali sme si všimnúť, že niečo nie je v poriadku, keď jedna banka za druhou rok čo rok zarábala také množstvá peňazí. A mali sme si všimnúť, že niečo nie je v poriadku s našou ekonomikou, keď milióny Američanov dlhovali kreditným kartám a bankám miliardy dolárov v poplatkoch za ‚oneskorené platby‘, ‚penále‘ a rôzne iné poplatky.“ 

„Inými slovami, keby pracovníci vo finančnom sektore boli rozdeľovali kapitál a riziko spôsobom, ktorý by bol motorom pre celé hospodárstvo, mohli si zabezpečiť nádherný zisk. To im však nestačilo, a tak vytvorili systém prémií, ktorý podporoval hazardérstvo. Vedeli, že keď vyhrajú, získajú podiel na zisku. Ak prehrajú, dôsledky ponesú investori. Bolo to, akoby sa celé finančníctvo premenilo na jedno obrovské kasíno so zmanipulovaným systémom, ktorý zaručoval obrovské zisky prevádzkovateľovi kasína, ale na úkor hráčov.“ 

Stiglitz svoj text uzatvára prozaicky: 

„...neviditeľná ruka (trhu) sa často zdá byť neviditeľná preto, že neexistuje. Ak vôbec existuje, v najlepšom prípade je značne ochrnutá. A v najhoršom prípade sa stará len sama o seba a takáto podniková chamtivosť vedie k problémom, ktoré dnes sužujú Ameriku.“ 

- - - - - -

Chcete sa stať pravidelným čitateľom blogu Bútľavá vŕba?

Pridajte si ho do svojej RSS čítačky, alebo využite e-mailovú notifikáciu.

Čítať ďalej »

Marek Nikolov sa v rozhovore so Sudorom mýlil

Presne pred týždňom robil Karol Sudor rozhovor s Marekom Nikolovom, predsedom občianskeho združenia Pastor Bonus, ktoré sa usiluje o ochranu života od počatia po prirodzenú smrť. Nikolov v rozhovore prezradil, že je tvorcom myšlienky kampane Právo na život, v rámci ktorej sa minulý rok prezentovali kontroverzné bilboardy so záberom na plod po interrupcii. Kampaň podľa neho mala priamy vplyv na počet potratov:

„...kampaň u nás prebiehala v septembri minulého roka. V danom mesiaci klesol počet umelých potratov na Slovensku pod tisíc. Exaktne teda možno povedať, že klesol o päťdesiat prípadov, pričom v ďalších mesiacoch, po kampani, sa čísla vrátili na pôvodnú úroveň. (...) Keď si pozriete ten graf, vidíte priamu súvislosť. Čísla boli vysoko nad tisíc a klesli na 980. Reálne sa teda domnievame, že šlo o dôsledok našej kampane.“

Odborníci, ktorých som oslovil, však takéto závery vylučujú. Michaela Potančoková z Výskumného demografického centra hneď na úvod upozorňuje, že „pán Nikolov sa odvolával vo svojom výroku na počty všetkých UPT, čo nepovažujem za korektné. Napríklad mimomaternicové tehotenstvo je priamym ohrozením zdravia a života matky, a musí byť ukončené. Na vplyv kampane je preto vhodnejšie použiť počty UPT na žiadosť ženy“.

Počty umelých prerušení tehotenstiev (UPT) sú podľa Potančokovej „výsledkom rôznych faktorov. Dôležitý je počet pracovných dní v mesiaci - v krátkych mesiacoch s množstvom sviatkov je počet UPT nižší – napríklad december 2007, ale aj každoročne september“.

Potančoková tvrdí, že potratovosť má dlhodobo klesajúci trend, teda aj mesačné počty UPT klesajú.

„Samotné počty UPT preto nedokazujú vplyv nejakého faktora, ako sa pán Nikolov domnieva. Bolo by potrebné očistiť tieto čísla o sezónne výkyvy, štandardizovať ich na jednotnú dĺžku mesiaca a prihliadnuť na dlhodobo klesajúci trend (medziročný pokles zhruba 6-7 % v posledných rokoch). Z tohto pohľadu nie je pokles počtu UPT v septembri vôbec prekvapivý ani neobvyklý a je plne v medziach bežných výkyvov.“

Tieto slová potvrdzuje aj Branislav Bleha z Katedry humánnej geografie a demogeografie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

„Na 90% môžem skonštatovať, že sa to ako dôkaz účinnosti kampane nedá brať. Päťdesiat prípadov je 5 % a brať to ako meritum je štatisticky nerelevantné. Ak by (pán Nikolov) ukázal, že sa to potvrdilo vo viacerých mesiacoch, keď sa konala kampaň, bolo by to iné. Samozrejme, ani tu nemožno vylúčiť určitý vplyv na pokles, ale dokázať je to takmer nemožné.“

Predchádzajúce slová potvrdzuje aj formálna štatistická analýza, ktorú v týchto dňoch urobilo Výskumné demografické centrum. Jej výsledky potvrdili, že „pokles počtu UPT v septembri 2007 neboli neobvyklé. Boli dokonca v súlade s predpokladaným modelom. Rovnako počty UPT v nasledujúcich mesiacoch október a november vzrástli v súlade s modelovými počtami“.

Analýza potvrdzuje veľmi silnú sezónnosť. Maximum UPT je v mesiacoch január až február, potom nasleduje májový nárast a následne pokles až do septembra. Mierny nárast prichádza v októbri a pokles v decembri. Analýza tiež potvrdila vplyv počtu pracovných dní, víkendov, štátnych sviatkov počas mesiaca na finálne počty UPT.

Michaela Potančoková preto vyvodzuje záver, že v mesiaci september 2007 nebol pokles UPT vôbec výnimočný a neobvyklý. Naopak, bol predpokladaný a nedošlo k žiadnemu rozsiahlemu výkyvu (ktorý sa neobjavil ani v nasledujúcich mesiacoch). „Preto interpretácie, ktoré usudzujú z počtu UPT v mesiaci september reálny pokles, nie sú správne,“ uzatvára Potančoková.

V súvislosti s týmito zisteniami som kontaktoval aj Mareka Nikolova, ktorý si však za svojimi vyjadreniami stojí a tvrdí, že kampaň mala „priamy vplyv na počet potratov“. „Nie je zaujímavé, že v tomto storočí v mesiaci september okrem septembra 2007 nedošlo k takému výkyvu/poklesu potratov?“ pýta sa.

Nikolov tiež uvádza, že jeho slová nepriamo potvrdzujú ohlasy od žien, ktoré mu potvrdili, že na základe kampane sa rozhodli neisť na potrat. Koľko takýchto žien bolo a akým spôsobom sa k nim organizátori kampane dostali už ale neuviedol.

Pri príprave tohto textu som oslovil aj spoluorganizátorku kampane Janu Tutkovú z Centra pre bioetickú reformu. Do dnešného dňa však na moje otázky neodpovedala.

- - - - - -

Ak sa vám text páčil, môžete ho podporiť na vybrali.sme.sk. Ďakujem.

Práve ste dočítali Browser, pravidelnú rubriku blogu Bútľavá vŕba, ktorá vychádza každý pondelok. Ostatný Browser si môžete prečítať tu. Archív všetkých Browserov nájdete tu.

Chcete sa stať pravidelným čitateľom Browsera?

Pridajte si nás do svojej RSS čítačky, alebo využite e-mailovú notifikáciu.

Čítať ďalej »

Rozhodli ste no. 7: Čo je ľudská duša

Mohol by som povedať, že to bolo už dávno, čo som stvoril poslednú anketu. Veď bola spískaná už počas Vianoc. Ale pre mňa to dávno nebolo. Veru nie...

Viete, ešte dnes cítim mráz - chladnejší než iné mrazy, drsnejší než ruky zarastených starých robotníkov. Mráz, ktorý sršal zo skúškového obdobia. Mráz a des. Učil nás chlap, ktorý nebol z tohto sveta. Aspoň jeho chovanie a vyjadrovanie tomu nenasvedčovalo. Rozmýšľal veľa a dlho. Myslel si, že projektor je kamera určená na jeho špehovanie. Hlavu mal niekde v oblakoch. Áno, tú hlavu, ktorá vyzerala, akoby ju ukradol princeznej Fantagiro. Aj telo mal zhruba tak mužné ako ona. Jediné, čím sa od nej líšil, bolo, že neviedol rozsiahle dialógy so skalou a svojim koňom. Tí totiž jeho žvásty nepočúvali. Na to sme boli vybraní my, študenti.

Bol to filozof. Človek, ktorý nás chcel primäť zamyslieť sa nad tým, čo je človek.

Poviem vám, učiť sa na jeho skúšku bolo fantastické a čarovné ako konzumovanie lysohlávky. Malo to aj podobné následky. Jedným z nich bola aj anketa, ktorú som práve uzavrel, aby mi už nepripomínala tie kruté chvíle.

Vážení a milí. Rozhodli ste!

Rozhodli ste, že možnosť, aby ľudská duša bola božská substancia, ktorá existuje aj po smrti tela, je pravdepodobná len v 13,6 %. Veľmi sa vám nepozdávala ani možnosť, že by to bol len výmysel panbožkárov a tých, čo majú strach z vlastnej smrteľnosti a konečnosti. Hlasovalo za ňu len 15,4 %. Významná časť z vás si myslí, že ide o transcendentnú formu ľudského bytia, ktorá presahuje jeho telesné súcno. Znie to múdro a cool. Za túto možnosť hlasovalo 30,9 %.

Absolútnym víťazom bola nesmelá odpoveď, že vlastne neviete, čo je ľudská duša, ale v kútiku duše (!) dúfate, že je to viac než len výsledok chemických, fyzikálnych a biologických procesov a reakcií.

Čo k tomu dodať? Nič. Veď celé to bola kolosálna hlúposť - tak anketa ako aj hodiny filozofickej antropológie pre žurnalistov.

(Novú kolosálnu hlúposť - anketu - nájdete napravo alebo tu)

Čítať ďalej »

Mesianistické sklony európskej legislatívy

Úvodom prednášky (Rodina v globalizovanom svete), ktorú eurokomisár Ján Figeľ predniesol 4. septembra na medzinárodnom kongrese Rodina a médiá, konštatuje, že:

„Máme stále rýchlejšie autá, počítače a komunikačnú techniku, ale máme stále menej času pre seba a pre druhých. Máme väčšie domy a byty, ale menej detí, menšie rodiny. Máme viac informácií, ale akoby menej súdnosti.“

Myslí si, že príčinou mnohých súčasných spoločenských problémov je:

„...neochota jasného pomenovania zla zlom a, samozrejme, dobra dobrom a vôľa konať podľa toho, konzekventne.“

Figeľ, člen Európskej komisie zodpovedný za vzdelávanie a kultúru tvrdí, že:

„Cez média, hlavne komerčné, narastá tlak na originalitu kultúr a identitu národov. Tieto trendy spôsobujú presadzovanie individualizmu. Ten sa prejavuje ľahostajnosťou k problémom druhých a vedie k vytrácaniu medziľudskej solidarity.“

Ďalej vo svojej prednáške uvádza, že EÚ má záujem o rozvoj a ochranu spolupráce v oblasti médií. Už v novembri 2006 napríklad Európsky parlament v Štrasburgu prijal rozhodnutie o vytvorení programu Médiá 2007, ktorý má podporovať európsky audiovizuálny sektor.

Z aktuálnej legislatívy v oblasti médií Figeľ predstavil napríklad Smernicu o audiovizuálnych mediálnych službách, ktorá má regulovať reklamu a uplatňovať ochranu ľudskej dôstojnosti a maloletých.

Európa tiež prijala Odporúčanie o ochrane mladistvých a ľudskej dôstojnosti a o práve na odpoveď, zverejnila komunikáciu o videohrách, spustila program Bezpečnejší internet plus, vytvorila pracovnú skupinu pre networkové stránky.

Summa summarum: Európa sa aj v oblasti médií snaží o vyretušovanie všetkých problémov a prejavuje mesianistické sklony pri tvorbe svojej (rozsiahlej) legislatívy.

EÚ upozorňuje, organizuje diplomatické rozhovory, posiela do sveta pozorovateľov, vytvára pracovné skupiny, registruje slovenskú parenicu, rokuje, rokuje, rokuje. Jednoducho - Európa robí všetko, čo dokáže.

Možno sú to len formality. Ale viac asi nedokáže...

- - - - - -

Ak si myslíte, že bol text zaujímavý, môžete ho podporiť na vybrali.sme.sk.

Za vašu podporu srdečne ďakujem.

Chcete sa stať pravidelným čitateľom blogu Bútľavá vŕba?

Pridajte si ho do svojej RSS čítačky, alebo využite e-mailovú notifikáciu.

Čítať ďalej »

Horkosť z prázdnych rečí

Tak som sa po vzrušujúcom lete vrátil na akademickú pôdu. Tá má podľa zákona vo mne rozvíjať „harmonickú osobnosť, vedomosti, múdrosť, dobro a tvorivosť“. Znie mi to úsmevne, hoci ešte nezačal akademický rok a nesedel som na povinných (a nič nehovoriacich) prednáškach. Aj tak sa ale neviem zbaviť horkosti v ústach. Horkosti, ktorá priamo súvisí s akademikmi a ich veľkolepým budovaním ilúzií o tom, že prázdnymi rečami možno zmeniť svet.

Zúčastnil som sa medzinárodného kongresu s bohatou históriou a silnou tradíciou. Táto vedecká konferencia sa snažila nájsť odpoveď na otázku, či sú médiá pre rodinu ohrozením alebo prínosom. Úprimne si ale myslím, že ctihodní hostia z celého sveta neurobili ani malilinký krôčik bližšie k pravde. Nik nikoho nepočúval, všetci sa len prišli vykecať.

Je to aj chybou organizátorov, ktorí mohli vytvoriť väčší priestor pre diskusiu. Pretože hoci je príjemné sedieť na prednáške inteligentných, vzdelaných a celosvetovo uznávaných odborníkov, nič to účastníkom kongresu nedá, ak jednotlivé prednášky nebudú podrobené „pripomienkovému konaniu“. Veď aj veľké kapacity sa môžu mýliť, aj ich slová môžu byť nepresné a zavádzajúce a ak nemožno na nedostatky poukázať...

K pravde sme sa na kongrese nepriblížili, lebo všetci pozvaní iba odprezentovali to, čo vedia, čo skúmajú. Na diskusiu bol vytvorený len minimálny priestor. Myslím, že kvôli kope monológov netreba organizovať kongresy. Stojí to nemalé peniaze a čas. Stačilo by vydať zborník, kde kapacity uverejnia svoje traktáty a výsledok bude ten istý. Načo sa majú stretávať, keď spolu nekomunikujú?

No, jeden dôvod prečo sa takto uchyľovať k nezmyselným stretnutiam poznám – účasť na medzinárodných konferenciách je kritériom na získanie titulov docent a profesor.

Ako som už spomenul a budem to opakovať stále – na kongrese sme sa k pravde a lepšiemu poznaniu veľmi nepriblížili. Ale aspoň sme si vymyli hlavy nespochybniteľnými tvrdeniami, o ktorých vlastne ani nemožno diskutovať. Sú to predsa nemenné dogmy a postúpiť ich kritickej reflexii je neslušné, liberálne, krátkozraké, populistické atď.

Však ako by niekto mohol namietať voči tvrdeniu, že počítačové hry vzbudzujú u detí sklony k násiliu? Netreba diskutovať o tom, aký vplyv má televízia a nové médiá. Všetci to vieme, cítime, zažívame. Bagatelizovať tento problém nemôžme.

Kto dnes schvaľuje antikoncepciu? Nik, samozrejme! Všetci predsa vieme, že je kruté zabíjať spermie nárazom do gumovej steny v rýchlosti viac ako 45 km/h!

Kto by ešte dnes nazýval embryo embryom, plod plodom, keď všetci vieme, že ide o bezbranné dieťa – a to už sekundu po oplodnení (ak nie skôr). Ľudia, je to nevinné dieťa! Nenechajte sa klamať eufemizmami v médiách!

Kto by spochybnil, že na nenarodených DEŤOCH páchame genocídu? Že sme svedkami a aktérmi niečo porovnateľného ako boli zločiny komunizmu a nacizmu? Polovica z nás ma ruky od krvi a mala by byť exkomunikovaná!

Vážení, mám horkosť v ústach. Tri dni som počúval a mám pocit, že som nič hodnotné nepočul. Že som bol na stretnutí ľudí z jedného tábora a vyslanci toho druhého naň neboli pripustení. Nech žije akademická sloboda!

- - - - - -

Ak sa vám text páčil, môžete ho podporiť na vybrali.sme.sk. Ďakujem.

Práve ste dočítali Browser, pravidelnú rubriku blogu Bútľavá vŕba, ktorá vychádza každý pondelok. Ostatný Browser si môžete prečítať tu. Archív všetkých Browserov nájdete tu.

Chcete sa stať pravidelným čitateľom Browsera?

Pridajte si nás do svojej RSS čítačky, alebo využite e-mailovú notifikáciu.

Čítať ďalej »

Dve správy dňa (alebo kto je tu špina)

Dovolím si dnes - hoc to nie je na tomto blogu zvykom - operatívne reagovať na dve udalosti, ktoré som v posledných hodinách zaznamenal.

Prvou je nečakané uvedenie nového internetového prehliadača od spoločnosti Google. Jeho meno je Chrome. Zástupcovia Google tvrdia, že umožní rýchlejšie a jednoduchšie surfovanie a zaručí vyššiu bezpečnosť. Tento text píšem práve v "Chróme" a za behu sa učím, čo všetko maličký zvláda. Vyzerá skvelo, je prehľadný, ovláda sa intuitívne. Prvé dojmy sú vynikajúce. Nebudem sa však viac rozpisovať. Na špecializovaných stránkach nájdete v krátkom čase hlboké analýzy a recenzie. Nedočkavcom odporúčam oficiálnu stránku, odkiaľ si môžu betaverziu stiahnuť.

Druhou udalosťou, ktorú by som chcel zviditeľniť (a ktorá z predchádzajúcou nijak nesúvisí), je komentár Petra Schutza z Korzára. Ej veru, text je to priamy, otvorený. Schutz ho zrejme písal v tranze (hoci jeho korzárovské texty sú bežne šťavnatejšie než smečkárske). Najradšej by som ho sem skopčil celý, ale vyberiem len zopár chuťoviek:

„...aj tie zvyšky mozgu, čo predsedovi vlády ešte zostali funkčné, zatemňujú nezvládnuté vášne. (...) Kobercový nálet, ktorým včera Fico zbombardoval médiá, je však už za čiarou akejkoľvek diagnózy, čo by mohla byť akože poľahčujúca okolnosť.“

„Nevymáchaná boľševická huba nemá argumenty, takže smradľavými bombami útočí na integritu ľudí, ktorým nevie odpustiť, že sa živia kontrolou politiky.“

„Vy si založte noviny, ak viete. Do politiky, medzi vás, môžu ísť len blázni a zlodeji. Pozrite sa na kamarátov, s ktorými sedíte na koaličnej rade. Špina ste vy, súdruh predseda vlády. My, na rozdiel do vás, vieme špinu za ušami iných aj vyargumentovať. Vy neviete nič, len prskať boľševickou slinou a žiť z práce druhých.“

Som z toho textu v ošiali. Dnes nezaspím... :)

- - - - - -

Ak si myslíte, že bol text zaujímavý, môžete ho podporiť na vybrali.sme.sk.

Za vašu podporu srdečne ďakujem.

Chcete sa stať pravidelným čitateľom blogu Bútľavá vŕba?

Pridajte si ho do svojej RSS čítačky, alebo využite e-mailovú notifikáciu.

Čítať ďalej »

Začnite s vysťahovaním, národ rabov!

„Začnite s vysťahovaním!“ vyhlásil pred šesťdesiatimi štyrmi rokmi Ján Golian, náčelník štábu pozemného vojska v Banskej Bystrici, a my si ten hrdinský čin a akt vzdoru rok čo rok (spolu s vlajkami SNS) pripomíname. Teší nás, že aspoň raz v histórii sme povstali a buchli si do stola. Pár krát sme ešte buchli za prítomnosti komunistov, ale odvtedy sme ticho. A bijeme sa už len do pŕs – lebo cudzie nechceme a svoje si nedáme...

Som prekvapený, keď sa k povstaleckému buchotu vyjadrí niekto taký, ako poslanec za Smer Ján Podmanický. Ten v ankete denníka SME povedal:

„Vnímam pozitívne každú udalosť, ktorá prispela k pádu diktátorských režimov, ktoré sa snažia s ľuďmi manipulovať. SNP je významným príspevkom v boji proti fašizmu.“

Vety sú to pekné, utešené. Čoby nie. Len ma trošku škrie, že ich povedal práve Podmanický. Ten, kto neodmysliteľne patrí do „štvorlístka“ básnikov/politikov (Podmanický – Rydlo – Holeštiak – Kubica) píšucich oslavné ódy plné obdivu k prezidentovi Tisovi.

„Tisa vo veršoch fanaticky vykresľujú ako ‘náš poklad, slnka lúč‘, ‘apoštol‘ či priam ‘majster slova zlatoústy‘, ktorý bol, ako inak, ‘svietiacim majákom, skvelým lodivodom, ktorý viedol národ pod oblúkom Tatier‘.

Ján Štrasser o ich zbierke povedal:

„Vydanie tejto antológie je skutočne obludnosť. O tom niet sporu. Ako celok ide o fašizoidný produkt, ktorý oslavuje vojnového zločinca a verného spojenca Hitlera.“

...

I ja som tento víkend začal s vysťahovaním. Nie hrdinsky, nie vzdorovito. Iba z núdze, lebo môj čas v hlavnom meste sa zavŕšil. Zanechal som tam separatistov, fľašu octu (v tej čarovnej nezaujímavej plastovej fľaši, do ktorej sa plnil už od nepamäti), nedočítane noviny a pleseň v sprchovom kúte. Zobral som si len nejaké fotografie, dieru v bankovom účte a cenné skúsenosti i spomienky.

Spomienky na mesto, na ľudí, na prácu. Aj spomienku na to, ako sme žili. Keď som v múzeu pozeral fotografie, dokumenty a videozáznamy z našich dejín – teraz mám na mysli najmä pamäti na cisára Františka Jozefa I., spomenul som si na slová Silvie Ruppeldtovej:

„Slovák o sebe radšej živí mýtus, že je potomkom národa rabov, že nemal vlastných kráľov, než aby uznal uhorských či rakúskych panovníkov za svojich.“

Prišlo mi ľúto – ľúto, že neviem, čo sú rabovia (rabi?) a že tie slová sú pravdivé. Tvárime sa, akoby sme celé stáročia žili v smrteľnom zovretí maďarizácie, germanizácie a „bohemizácie“. A pritom ich história je aj naša. Nemyslím, že sme boli len príveskom! A mrzí ma aj to, že...

„...dôvodov na pozitívne vlastenectvo bolo málo, tak nám zostalo len definovať sa cez našu nenávisť, najskôr k Čechom, potom k Maďarom a namiesto poctivého skúmania dejín sa nám servírujú mýty o sociálno-demokratickom zbojníkovi Jánošíkovi a ‘starých Slovákoch‘.“

Ako som už povedal, začal som s vysťahovaním. Aj som ho úspešne ukončil. Vrátil som sa do mesta s čistejším vzduchom a intenzívnejším nočným pokojom. Do mesta, kde parlamentnú „elitu“ rovnocenne supluje matičná. Do mesta, kde sú šoféri autobusu citlivejší k cestujúcim. Do mesta, kde sú vlastne citlivejší úplne všetci. Sú iní. A hádam lepší – okej, už som to prehnal a nechal sa uniesť; beriem späť :)

Len jedna poznámočka na záver: v bratislavských autobusoch býva často oznam: „Nenič ma, slúžim hlavne Tebe!“ V tých našich je napísané: „Nenič ma, slúžim všetkým“. Je to zdanlivo malý rozdiel. Ale o niečom možno vypovedá... Možno.

- - - - - -

Ak sa vám text páčil, môžete ho podporiť na vybrali.sme.sk. Ďakujem.

Práve ste dočítali Browser, pravidelnú rubriku blogu Bútľavá vŕba, ktorá vychádza každý pondelok. Ostatný Browser si môžete prečítať tu. Archív všetkých Browserov nájdete tu.

Chcete sa stať pravidelným čitateľom Browsera?
Pridajte si nás do svojej RSS čítačky, alebo využite e-mailovú notifikáciu.

Čítať ďalej »