Nie kríza, ale koniec jednej éry

Trhy sú prirodzene nestabilné. Svedčí o tom dnešná finančná kríza, ale aj známe udalosti poslednej štvrtiny 20. storočia. Bez zásahu menových inštitúcií by totiž ekonomika padla najmenej štyrikrát – v rokoch 1982, 1987, 1994 a 1997. Myslí si to finančník George Soros.

George Soros, muž, o ktorom sa hovorí, že zlomil Bank of England a tým v priebehu niekoľkých dní zarobil dve miliardy dolárov, tvrdí, že žijeme v dobe najväčšej ekonomickej krízy od 30. rokov minulého storočia. Odhaduje straty vo výške jedného bilióna dolárov. „To nie je žiadna obyčajná kríza. To je koniec jednej éry,“ povedal Soros v jednom televíznom rozhovore. „Situácia je omnoho horšia, ako ju dnes vnímame.“

Hlavnou príčinou krízy je podľa neho superbublina, ktorá sa začala v Amerike vytvárať už pred viac ako dvadsiatimi rokmi. Jej neustále zväčšovanie spôsobovala deregulácia trhov, viera v ich efektívnosť, nadmerná úverová expanzia a globalizácia svetovej ekonomiky. Toto všetko bolo podporované politikou zavedenou Ronaldom Reaganom a Margaret Thatcherovou, ktorá sa vyznačovala vierou v magickú silu trhu, a teda jeho samoregulačnú schopnosť.

Potreba regulácie

Prevenciu pred vznikom kríz Soros, jeden z najbohatších ľudí na svete, ktorého majetok sa odhaduje na deväť miliárd dolárov, vidí práve vo zvýšenej regulácii. Nesúhlasí s názormi, že trhy podliehajú „samokorekcii“ a dokážu bez pomoci vyriešiť nepriaznivú situáciu. Práve naopak. Tvrdí, že viera v efektívne trhy je priamo zodpovedná za súčasnú krízu. „Vývoj globálnej ekonomiky nebol sprevádzaný vývojom globálnej spoločnosti.“ To má za následok, že finančné autority (ako Medzinárodný menový fond či Svetová banka), ktoré by mali dohliadať na stabilitu svetového obchodu, stratili svoju akcieschopnosť a vplyv.

„Finančné trhy sú v jednom príznačné – odmietajú akékoľvek vládne intervencie a pritom sú hlboko presvedčené, že ak sa podstatne zhoršia podmienky, vlády zasiahnu.“ Nechuť k vládnym reguláciám a kontrolám pritom podľa Sorosa je dôsledkom pošpinenej povesti samotnej politiky. „Povýšenie vlastného záujmu nad morálne princípy skorumpovalo politiku a zlyhania politiky sa stali najsilnejšími argumentmi v prospech ešte voľnejšieho pôsobenia trhu.“

To, čo bývalý americký prezident Ronald Regan nazýval „kúzlom trhu“, označil George Soros ako trhový fundamentalizmus. Ten je vybudovaný na myšlienke, „že všeobecnému záujmu najlepšie poslúžime ak dovolíme, aby sa každý staral o vlastné záujmy“. Globálny kapitalistický systém je podľa Sorosa „chorý a neudržateľný“ práve kvôli trhovému fundamentalizmu.

Podľa Sorosa je totiž „sám osebe naivný a nelogický“ a jeho ideológia „má hlbokú a neopraviteľnú trhlinu. Jednoducho povedané – ak silám trhu prisúdime neobmedzenú moc v ekonomickej a finančnej sfére, tak vyvolajú chaos a v konečnom dôsledku privedú globálny kapitalistický systém ku krachu“. Soros si preto myslí, že „potrebujeme správnu rovnováhu medzi politikou a trhmi, medzi tvorbou a používaním pravidiel“.

Teória reflexivity

Dnešný globálny kapitalizmus je podľa Sorosa postavený na chybnej koncepcii spôsobu fungovania trhového mechanizmu – a síce, že finančné trhy smerujú k rovnováhe. Teória rovnováhy v klasickej ekonomike je „založená na falošnej analógii, prevzatej z fyziky. Fyzikálne objekty sa správajú nezávisle od toho, kto si čo myslí. Finančné trhy sa, naopak, pokúšajú predpovedať budúcnosť, ktorá závisí od rozhodnutia ľudí v súčasnosti. Namiesto toho, aby finančné trhy pasívne odrážali realitu, aktívne ju vytvárajú a potom spätne odzrkadľujú. Existuje dvojité spojenie medzi súčasným rozhodnutím a budúcou udalosťou.“ Tento jav George Soros popisuje vo svojej teórii reflexivity.

Inak povedané „súčasné ceny akcií neodrážajú minuloročné príjmy, súvahy a dividendy, ale budúce toky príjmov, dividend a aktív. Tieto toky nie sú dané, preto nie sú predmetom poznania, ale odhadu. Dôležitým bodom je fakt, že nastávajúca budúcnosť bude ovplyvnená odhadom, ktorý jej predchádzal.“

Soros svoju filozofiu stavia na téze, že ceny na trhu sú určované ľuďmi, ktorí častejšie jednajú na základe emócií než logických úvah. Tvrdí, že samotné očakávania formujú budúcnosť.

Na rozdiel od spoločenských vied, v prírodných vedách reflexivita absentuje. Je to spôsobené tým, že „spojenie medzi interpretáciou vedca a skutočným javom je jednosmerné. Ak výrok korešponduje s faktami, potom je pravdivý, ak nie, je nepravdivý. Takto zhromažďujú svoje poznatky vedci. Účastníci trhu sa netešia takémuto luxusu a svoje rozhodovania nezakladajú na poznatkoch. Vytvárajú si úsudok o budúcnosti a ich prípadná zaujatosť ovplyvňuje výsledok.“

Dokonalosť je nedosiahnuteľná

George Soros, finančník maďarského pôvodu, je považovaný za naľavo orientovaného liberála. Nesúhlasí s všeobecne uznávanou koncepciou, že ekonomická sloboda je nevyhnutným predpokladom demokracie. Myslí si totiž, že „kapitalizmus potrebuje demokraciu ako protiváhu, pretože kapitalistický systém sám nesmeruje k rovnováhe“. Vlastníci kapitálu sa podľa Sorosa snažia predovšetkým o jeho maximalizáciu a pokračujú v jeho hromadení dovtedy, pokiaľ sa situácia nestane nevyrovnanou.

Soros žiada, aby sa skončilo uplatňovanie politiky voľného trhu a angažuje sa za zavedenie fungujúcich regulačných a kontrolných orgánov. Napriek nedostatkom globálneho kapitalizmu, nie je zástancom hľadania nových revolučných systémov, ale vášnivým iniciátorom opráv. „Ani trhový mechanizmus, ani reprezentatívna demokracia nespĺňajú očakávania, ktoré sa k nim viažu. Ale to nie je dôvod, aby sme sa ich zriekli. Namiesto toho musíme uznať, že dokonalosť nie je dosiahnuteľná, a musíme pracovať na náprave nedostatkov existujúcich systémov.“

Dodáva, že „dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale to, čo je prirodzene nedokonalé, je schopné donekonečna sa zlepšovať.“

Zdroj:

Soros, G.: Kríza globálneho kapitalizmu. Bratislava: Kalligram, 1999. ISBN 80-7149-270-1

Pomocné pramene:

Bačišin, V.: George Soros na konci superboomu.

Baláž, M.: George Soros o súčasnej kríze.

Baláž, M.: Najväčší investori sveta – George Soros.

Hofmann, R.: Soros: To je koniec jednej éry.

Soros, G.: Šedesátiletá bouře.

TASR: Soros vyjadril názory na príčiny a dôsledky finančnej krízy.

The World’s Billionares - #97 George Soros.

Wikipedia – George Soros.

Žitňanský, E.: Príbeh G. Sorosa.

Čítať ďalej »

Psychohygiena a oslava vidieckych žien

„Ak by ste na svete a vôbec v celom vesmíre eliminovali prázdny priestor, celý vesmír ostane nie väčší ako moja päsť,“ povedal pred nejakým časom Umberto Eco. Poukazoval na to, že okolo seba máme viac prázdna, ako sa nám na prvý pohľad zdá. Podobne je to podľa neho aj s časom. Nemyslí si, že naše životy sú plné povinností a my nemáme voľnej chvíle. Práve naopak, máme. Stačí vedieť plnohodnotne využívať „časové medzery“.

AKTUALIZÁCIA: Opravené gramatické chyby a preklepy. Díky Katka ;)

Posledné týždne som bol hnusný. Viem, nemusíte mi to písať. Už aj tak mi to mnohí povedali priamo do očí. Tvárili sa pritom veľavýznamne a chápavo, akoby čakali, že sa im zdôverím s niečím nesmierne pálčivým. Asi som ich sklamal, pretože som v absolútnej psychickej pohode. Len som si potreboval rypnúť a povedať hlupákom, že sú hlúpi. Bežná psychohygiena.

Minulý týždeň som nezniesol pohľad na môj mobil. Vláčil som v ňom stovky esemesiek prijatých za posledných desať mesiacov. Už ma ťažili. Vzal som mobil do ruky a použil som fantastickú funkciu, ktorú musí mať každý kondenzátor spomienok – vymazanie obsahu celej zložky. Doručené správy boli za pár sekúnd fuč. Nenávratne. Pochoval som tak spomienky na časy, kedy som bol šťastný a nezrelý (na vzťahy). Časy sa odvtedy zmenili, šťastie a nezrelosť mi ostali...

Alenka zas našla mäsiarstvo. Majú v ňom krájanú šunku, nie balenú. Ona totiž neobľubuje čerstvé potraviny balené do igelitov. A ani vzťahy na diaľku. Obe sa vraj tvári ukážkovo, no skôr či neskôr ich aj tak chytí pleseň. Chúďa, žije v baraku, kde som ja cez leto zvádzal kruté boje. Na plafóne som mal fosforeskujúce hviezdičky, ona má aj malé srdiečka nakreslené trochu nakrivo. Vraj nemusia byť bezchybné. „Dokonalé srdiečka sa kreslia na základnej škole, prípadne ešte na strednej, ak je dlhá fyzika, ale teraz už nie,“ napísala a mňa to vzalo, keď som jej blog v časovej medzere čítal.

A potom ten neznámy chalan napísal na pokeci: „Neni tu Babenqaaa, co nastupovala na vlakovej stanici vo Vrutkach na vlak do Ruzomberka, 12:30, blondiinka, kraaasna, biele trikooo, riflee, a ruzovy saaal. PROSIM TA AK SI TU OZVI SAAAA PROSIMM“. A následne som čítal Potmehúta, ktorý hlása, že „zdanlivá normalita obsahuje šialenstvo. Absencia lásky spôsobuje voľný sex a ten spôsobuje absenciu lásky“. A v neposlednom rade Peter Bilý píše, že mu predčasne mäkne mozog a asi trpí mentálnymi menzesmi. Jasné dôkazy, že život je ťažký. Veď už aj to maslo v téglikoch sa ťažko otvára...

V ťažkom svete treba oslavovať každú maličkosť. Preto chválim tých, čo si v časových medzerách minulý týždeň pripomenuli napríklad Svetový deň vajec, Svetový deň vidieckych žien, Svetový deň monitorovania vody či Svetový deň menopauzy. Ak ste nevyužili tieto príležitosti, tak šup-šup! Tento týždeň nás čaká Deň pôvodných odrôd jabĺk (21. 10.) alebo Medzinárodný deň porozumenia koktavosti (22. 10.).

Keď už sme pri tom masle, vajciach a jablkách, obtrime sa letmo o minulotýždňovú politickú scénu. Okrem toho, že fantastickými učebnicami v maďarčine si naši vlastenci dávajú vlastencov (ako písal Ján Füle), opozícia sa doslovne chytá každej slamky. Bohužiaľ, každé steblo, ktorého sa dotkne, nepekne obhníva. Veď to, že vláda podporuje prasiatka a kravičky namiesto rodín s deťmi (ako povedal Brocka), môže hnevať len vegetariánov. Rodiny s deťmi ostávajú pokojné, ony totiž tie prasiatka a kravičky budú jesť. Ešteže máme Vladka. On už totiž nie je politikom, on už reční tak múdro ako štátnik. Keby som mal pamäť ako akvarijná rybyčka, tak ho volím za prezidenta zemegule. Ozaj, prečo sa neoslavuje svetový deň akvarijných rybiek?

A! Pochopil som trochu hypotekárnu a finančnú krízu. Ďakujem.

V závere chcem vyhlásiť pátranie po brunetke, ktorá bez dovolenia chrápala v mojej posteli na priváte, v čase, keď som tam nebol. Značka: zabudla si si tam dva vlasy, trubeľa.

To je nateraz všetko. Ďakujem, že ste mi venovali jednu časovú medzeru. (Ak ešte máte trochu nevyužitého času, môžete vzhliadnuť moju doplnenú fotogalériu.) Želám vám úspešný týždeň! :)

- - - - - -

Ak sa vám príspevok páčil, upozornite naň aj iných, a to hlasovaním na vybrali.sme.sk.

- - - - - -

Práve ste dočítali Browser, pravidelnú rubriku blogu Bútľavá vŕba, ktorá vychádza každý pondelok.

Pred týždňom sme sa originálne analyzovali slovenské vysoké školstvo.

Všetky staršie Browsery nájdete tu.

Chcete sa stať pravidelným čitateľom tohto blogu?

Pridajte si ho do svojej RSS čítačky, alebo využite e-mailovú notifikáciu.

Čítať ďalej »

Imperiálne ambície

Ľudia žijú s pocitom, že na konci druhého tisícročia sa vo väčšine sveta ukončilo odveké potláčanie ľudských práv, človek sa stal konečne slobodný a dostal do rúk reálnu možnosť ovplyvňovať chod spoločnosti. Oslava demokracie nás však zaslepila natoľko, že sme si ani nevšimli – a stále si neuvedomujeme –, že totalitarizácia vzťahov nevymizla. Naopak, iba sa zaodela do ťažšie rozpoznateľného odevu. Aspoň tak si to myslí autor mnohých politických bestsellerov Noam Chomsky. Hoci mnohí ho považujú za anarchistického socialistu, nemožno ho takto škatuľkovať. V  najnovšej knihe Imperiálne ambície, zostavenej z rozhovorov s americkým novinárom Davidom Barsamianom, sa napríklad nebojácne zadrapí do takej svätosti, ako je všetkými velebený Marshallov plán. On ho totiž nepovažuje za akt „nepredstaviteľnej dobročinnosti“, ale vidí v ňom snahu „urobiť európske krajiny závislejšími od Spojených štátov“.

Chomsky je ostrým a výrazným kritikom americkej (najmä jej zahraničnej) politiky, ktorej imperialistické ambície sú natoľko ohyzdné, že sa najvyšší predstavitelia neostýchajú stúpať „komusi čižmou na krk“ a tvrdiť, že sa len bránia pred tými, ktorí ich chcú zničiť. Autor strháva masku taktike, ktorá ľudí vystraší a potom s pomocou „silného vojnového vodcu“ – teda prezidenta – hrôzostrašného premôže. Chomsky pranieruje paranoidný strach z okolitého sveta, ktorý nepochopiteľne nahlodáva duše všetkých Američanov, kritizuje nefunkčnosť americkej politiky, ktorá „spočíva v tom, že problémy väčšiny obyvateľstva začala považovať za okrajové“.

Výčitky však nasmeroval aj na Veľkú Britániu. Tonyho Blaira napríklad označil za propagandistického agenta Spojených štátov a Angličanom vyčíta, že hoci dostali „veľakrát tie najhanebnejšie kopance“, trvajú na americkom spojenectve, do ktorého  vkladajú skúsenosti získané za celé storočia, keď „utláčali a vraždili cudzie národy“.

Noam Chomsky analyzuje spoločensko-politické dianie, ale neostáva len pri jeho neúprosnom kritizovaní. V jeho slovách je skryté aj riešenie problémov. Nejde však o zázračnú teóriu, ktorej realizácia by vyriešila všetky podstatné nedostatky. Zmenu totiž vidí v dlhodobom a náročnom procese. Jedine tak sa totiž mení a – ako sa s odstupom času ukazuje – aj menil svet.

Útla knižočka je rozhodne zaujímavá a inšpiratívna. Chomského názory síce nemusia všetkým čitateľom voňať, ale autor si neuzurpuje pravdu, ktorú by prednášal ako jedinú a správnu. On sám totiž vyzýva k „intelektuálnej sebaobrane“, k vnímavému i kritickému absorbovaniu dostupných informácií. Nemožno očakávať, že po prečítaní bude mať čitateľ jasný a ucelený prehľad napríklad v americkej zahraničnej politike, ale isto bude mať triezvejší pohľad na aktuálne aj historické udalosti. Bude múdrejší, lebo uvidí nové čriepky z komplikovanej mozaiky, bude múdrejší, lebo aspoň nahliadne na druhú stranu zdanlivo už dobre známej mince.  

(príspevok bol publikovaný v Knižnej revue)

Čítať ďalej »

Naturalistická analýza stavu slovenského vysokého školstva

Poviem to otvorene: naše vysoké školstvo ma vytáča do nenávratna. Chcete vedieť prečo? Kto je na vine?

Odpoveď je jednoduchá. Ľudia. Mnohí odvádzajú dobrú prácu. Mnohí sa občas pošmyknú, ale v zásade sú prínosom. A potom sú takí, ktorí majú neuveriteľný talent niekoho nasrať. A neviem prečo, ale pomerne často som nasratý práve ja.

Vidím to tak, že sa robí veľa dobrých vecí. Ich existenciu predpokladám usudzujúc, že musí jestvovať niečo, čo nás posúva vpred a zároveň zaručuje to, že sa škola nezrúti ako domček z karát. Takže máme kopec dobrých vecí, ktoré si však ani nevšimneme, pretože ich zakryjú všetky tie lapsusy a prešľapy – teda veci zlé. V tejto krátkej rozprave ich môžeme nazývať poeticky fazuľovým prdom. Práve ten má totiž schopnosť zaujať naše vedomie natoľko, že si ani nevšimneme naokolo kvitnúce kvetiny.

Keď si niekto prdne, tak sa má v prvom rade otvoriť okno a vyvetrať. To je napísané pravidlo zdravej životosprávy. No či už sa vetrá, alebo nie, všetci v duchu (a niekedy aj nahlas) uvažujú, kto je pôvodcom, teda stvoriteľom tejto fazuľovej esencie.

Dovoľte, aby som uvažoval aj ja a predstavil vám tento skromný zoznam ľudí, ktorí na univerzitách prdia.

1. Niekedy si nechtiac fuknú tí, čo nič nevedia. Nevedia, že urobiť hento bolo zlé, že toto sme tu mali a nefungovalo to, že tamten si to nezaslúžil. Často vravia, že oni tu vtedy neboli a preto ich následné rozhodnutie nemôžeme odsúdiť. Zväčša nemyslia nič zle, väčšinou sú len nedostatočne informovaní. No ten ich prd cítiť.
   

2. Niekedy podozrievate z prdnutia tých, ktorí vás dennodenne presviedčajú o tom, že vám vlastne chcú len dobre. Oni chcú pomôcť, no keď sa nič nemení a vy sa spýtate prečo, povedia, že nik nepočúval ich argumenty. Že oni bojujú, ale ostatní sú hluchí. Slepí. Jednookí. To ich však neodradí. Rozbrblanú vec, čo sa nevydarila, nechajú kompostovať, a vrhnú sa na inú. Pretože vám chcú opäť len pomôcť. Oni sú skvelí, pomohli by vám aj do hrobu, len aby vás potešili.
   

3. Ďalšia skupinka podozrivých je charakteristická tým, že ani za svet nezistíte, čo si myslia. Paradoxne, vždy chcú vedieť, čo si myslíte vy. Tiež o sebe tvrdia, že chcú pomôcť, ale keďže neviete, za koho kopú, netušíte, či chcú pomôcť práve vám. Dokážu si prdnúť tak, až máte pocit, že si prdol niekto úplne iný. Sú falošní a pri komunikácii s nimi je najlepšie byť falošný tiež.
   

4. Pristavme sa tiež pri čistokrvných sráčoch. Tí prdia kade chodia. Nemôžete si k nim vybudovať rešpekt, pretože sú, akí sú - a zväčša sú blbí. Ale pozor, ak niekto prdí okato, asi si to môže dovoliť. Nie je preto vhodné, obviňovať ho z tejto neresti. Mohlo by sa vám to vypomstiť.
   

5. Častú konzumáciu fazule badať u tých, čo si o sebe myslia, že sú slovenskou akademickou špičkou. Prednášky sú pre nich stratou času, lebo vám už aj tak nik a nič nepomôže. Preto vynakladajú veľa energie na to, aby vás absolútne demotivovali. Títo ľudia si počas semestra pravidelne uprdkávajú a na skúške z nich vybehne skutočný fazuľový démon.
   

6. Nepozerajme sa však len na tých, čo sedia za katedrou a v (zamknutých) kabinetoch. Prdieť vedia aj tí, ktorí si obúvajú študentské topánky. Mnohí z nich tak milujú svoj rodný kraj, že by sa najradšej do svojej viesky navracali už v pondelok večer. Predsa len, jeden celý deň v škole, to je dosť aj na denné štúdium! V mene skorého návratu domov, sú ochotní roztrhať rozvrh, urobiť v ňom fantastický guláš a vás postavia pred hotovú vec. Naserú zaručene.
   

7. Rozlišujeme ešte veľké množstvo „prdupodozrivých“, avšak nemáme priestor na komplexný rozbor všetkých majoritných a minoritných skupín (môžeme sa im však venovať v diskusii pod článkom). Uzavrime preto tento text poslednou kategóriou, ktorá má zrejme najväčšie vylučovacie schopnosti. Sú to ľudia, ktorí sa skrývajú za predvoj sekretárok a hovorcov, majú veľké právomoci a pritom máte pocit, že nevedia napočítať ani do šesťdesiat. Príznačné pre týchto polobohov je, že k riadeniu verejných univerzít sa stavajú ako k šéfovaniu vo vlastných súkromných firmách. Zabúdajú na to, že sú volení, vedú nezmyselné boje s konkurentmi a oponentmi, sú neobmedzenými vodcami, odmietajú diskusiu a prichádzajú s imbecilnými nariadeniami, ktoré akoby vykvasili zo všetkých fazúľ sveta.
   

Mám pocit, že minulý týždeň si uprdol úplne každý. Neviem, ako to teraz vyvetrám...

(Ešteže rovnaký smrad je aj inde...)

- - - - - -

Ak sa vám príspevok páčil, upozornite naň aj iných, a to hlasovaním na vybrali.sme.sk.

- - - - - -

Práve ste dočítali Browser, pravidelnú rubriku blogu Bútľavá vŕba, ktorá vychádza každý pondelok.

Pred týždňom sme sa venovali oslavným básňam na Jozefa Tisa.

Všetky staršie Browsery nájdete tu.

Chcete sa stať pravidelným čitateľom tohto blogu?

Pridajte si ho do svojej RSS čítačky, alebo využite e-mailovú notifikáciu.

Čítať ďalej »

Špica, podľa slovenských médií som kritik :)

Oficiálne oznamujem, že som sa stal kritikom. Nerobím si srandu. Túto skutočnosť potvrdila väčšina slovenských médií. Ďakujem.

Viete, prišlo to nečakane. Ani som nepocítil žiadnu výraznú zmenu. V zrkadle vyzerám furt rovnako, zarastený som ako už v piatok, hlas mi nezhrubol, údy nespevneli. Akurát... áno, spomínam si! Ráno, keď som tesne pred dvanástou vstal z postele, mal som taký divný pocit v krku. Sprvoti som sa preľakol, že na mňa niečo lezie. Ale už viem, že to nebol bacil. Bol to znak toho, že som kritik. Oficiálne. Je to potvrdené!

Rádio Expres totiž v piatok, 10. októbra 2008 prinieslo správu, že „poslanec SMERu Ján Podmanický, o ktorom sa špekulovalo že by mohol zasadnúť do kresla ministra kultúry je autorom doslovu v zbierke poézie o Jozefovi Tisovi“.

Redaktor Sergej Danilov v reportáži povedal:

„Podmanický v zbierke napísal, že je významným príspevkom k rozšíreniu a prehĺbeniu filozofickej podstaty národných dejín. Našli sme v nej aj takýto verš, na ktorý sme sa ho opýtali: Na stráž! Velí nám vodca, náš Tiso nesmrteľný. Na znak v mene nášho Otca, kročme s odvahou verní. 'To bol literárny prejav vtedajšej doby a je dobré, podľa môjho názoru, že sa to podchytilo,' povedal Podmanický.

Podľa KRITIKOV ide o fašizoidný produkt so zaslepeným postojom autorov a lacnými propagandistickými textami."

Túto správu hneď v ten deň prebrala agentúra SITA a dnes už je vyvesená takmer všade, kde sa na nete pohnete. Juch!

A teraz, milí moji, pozorne si pozrite podčiarknuté časti expresáckej reportáže. Nie sú vám tie slová povedomé? Áno, yetíka si pripíšu tí, ktorí tušili, že tieto slová zahliadli hen tuto na mojom blogu! (Alebo aj tu s celkom bujnou diskusiou.)

Úprimne, trošinku ma škrie, že pán redaktor Danilov národu povedal, že v knížočke našiel veršík, ktorí pritom odpísal odo mňa. Ale nehnevám sa. Mňa teší, že ma (spolu s Jankom Štrasserom) nazval kritikom. Na túto chvíľu som čakal od chvíle, čo som tomu špinavému chalanovi v škôlke povedal, aby nevyhadzoval piesok z pieskoviska, lebo je to nemorálne, neetické a nezodpovedné. Ak si dobre spomínam, neposlúchol ma, skrčok jeden! Ale aspoň som si rypol a on mi ani lopatkou nepribil.

Odvtedy som v krvi pote tváre pracoval a hľa, už je to tu. Som kritik. A kto je viac...? :)

Čítať ďalej »

Zbavme sa večného nepriateľa, Žida

Mám čudný pocit. Napísal som článok o svojom ex vyučujúcom (ktorého prednášky mi nič nedali) a poslancoch parlamentu. Teraz počítam sekundy, kedy mi tu niekto vynadá (slovami Holeštiaka do „fafrnkov nenávistných s absenciou umu“), že som zaslepený, že nevidím súvislosti, že neviem nič o histórii a môj pohľad je obmedzený, poznačený mediálnou diskreditáciou historickej osobnosti Jozefa Tisa.

Áno, myslím si, že prvý slovenský prezident nesie politickú zodpovednosť za židovské deportácie a nepotrebujem to podporovať vyjadreniami takých či onakých historikov. Nechcem, aby na tomto mieste o Tisovi hovorili iní, nech povie všetko dôležité on sám.

Predkladám širokej verejnosti prejav Jozefa Tisu na cirkevno-národných slávnostiach v Holíči z 15. augusta 1942, teda zhruba päť mesiacov po začatí deportácií

„Ešte by som sa zmienil o jednej otázke, ktorá sa spomína, a to otázke židovskej. Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí? Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja: Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, Žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život. A že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, myslím, o tom nikoho netreba presvedčovať.

Nedávno naši páni dostali do rúk starú knihu, v ktorej boli popísané mestá uhorské i hornouhorské. Tam bolo napísané, koľko vtedy v roku 1840 bolo Židov na Slovensku v mestách. Vo veľkých mestách ako je Žilina, Nitra a iné, bolo vtedy 30-40 Židov. A za sto rokov sa to zdesaťnásobilo! Bolo ich stále viac a akých? Nie na poli, ale v úradoch, v bankách a na všelijakých vysokých miestach sedeli Židia. Títo odčerpávali dôchodok slovenskej zeme, slovenskej práce pre seba. Mali sme zistené, že 38 % národného dôchodku mali Židia. Vtedy, keď tri milióny národa mali 62 %, vtedy 5 % Židov malo 38 % národného dôchodku! A ten pomer medzi národom a židovstvom sa stále rozširoval. Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa neboli vzchopili včas, keby sme sa neboli od nich očistili. A urobili sme tak podľa príkazu Božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu!“

(zdroj: Jozef Tiso: Prejavy a články. Zväzok druhý. (1938-1944). Bratislava: Historický ústav SAV, 2007. ISBN 80-88880-46-7)

Do augusta 1942 bolo zo Slovenska do koncentračných táborov v Poľsku deportovaných asi 58-tisíc občanov židovského vyznania. Podstatná časť z nich bola zavraždená v plynových komorách v Osvienčime a Lubline-Majdanku...

Čítať ďalej »

Člen Rady STV píše básne o Tisovi. Niektorí poslanci ho za to chvália

Pred časom som bol pobúrený tým, že poslanec Ján Podmanický ospevoval SNP a pritom stál pri vzniku zbierky oslavných básni na Tisa. Odvtedy som stihol knihu prečítať a vravím vám: bola horšia, než som čakal!

Hneď na úvod je potrebné otvorene povedať, že bez ohľadu na to, ako hodnotíme historickú osobnosť Jozefa Tisa, musím konštatovať, že antológia Prvý prezident v slovenskej poézii obsahuje básne, ktorých vznik je podmienený zaslepeným a nekritickým postojom autorov. Sú to lacné propagandistické texty, ktoré nemajú žiadnu výpovednú, a tobôž nie umeleckú hodnotu – teda ich exhumovanie je pochybné, zbytočné a – dokonca – nebezpečné.

Posúďte sami:

Jozef Tiso – Slovák slávny.

Dar nám Bohom darovaný. (...)

Majster slova zlatoústy. (...)

Vzor kresťanstva opravdivý.

Vlastenec tiež mimoriadny.

Vodca ľudu – konal divy. (...)

Semeno jari slobodnej.

Tvorca štátu slovenského.

Vladár ľudom vyvolený.

Svätopluk v druhom vydaní. (...)

Činiteľ medzinárodný. (...)

Muž života bezchybného.

Kňaz každého milujúci.

Kňaz ku všetkým spravodlivý.

Knihu Prvý prezident v slovenskej poézii spískali predstavitelia „uvedomelej slovenskej inteligencie“ – menovite Pavol Holeštiak, Peter Kubica, Jozef Rydlo a Ján Podmanický. A partička je to vskutku utešená.

Holeštiak je riaditeľom Úradu Žilinského samosprávneho kraja, členom Rady STV, Matice slovenskej či Slovenskej numizmatickej spoločnosti. Vytvára dojem, že vyučuje na Katolíckej univerzite, ale skôr sa venuje rozvoju parašutizmu a súťažiam O najkrajší kalendár.

Peter Kubica je hovorcom žilinského samosprávneho kraja a spolu s Holeštiakom sformoval občiansku iniciatívu Mladá Čadca. Jozef Rydlo, odborný garant antológie, je podpredsedom zahraničného výboru parlamentu (SNS) a verejnosti je známy tým, že vo Švajčiarsku nezákonne poberal 30-tisícový dôchodok, neoprávnene používa profesorský titul (sám priznal, že profesúru neobhájil). Údajne tiež trpí schizofréniou s paranoidnými rysmi a vyhrážal sa svojej rodine zabitím. Čarovný štvorlístok autorov „mimoriadneho literárneho dokumentu“ uzatvára poslanec (NR SR a ŽSR) Ján Podmanický.

Na stráž! Velí nám vodca,

náš Tiso nesmrteľný.

Na znak v mene nášho Otca,

kročme s odvahou verní.

„Poetický veniec slávy“ (ako antológiu označuje Rydlo) uvitý na počesť Tisa neohuruje len samotnou poetikou básni, ale aj fantasticky ohavnými „obkecmi“. Hneď v úvode napríklad Jozef Rydlo vyzdvihuje Tisovo kňazstvo, pričom prezidenta zaraďuje medzi významných slovenských kňazov – napríklad k Fándlymu, Bernolákovi, Hollému, Vojtaššákovi, Gojdičovi či Chryzostomovi Korcovi.

Práve spájanie Tisa s Gojdičom je zvrhlé. Gréckokatolícky biskup dostal (ako prvý katolícky biskup) najvýznamnejšie izraelské vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi. Gojdič už počas vojny Tisa obvinil zo zodpovednosti za transporty Židov a žiadal pápeža, aby vodcu zbavil kňazskej hodnosti. Prirovnávanie Tisa ku Gojdičovi teda vyžaduje nemalú dávku irónie, šialenosti a zvrátenosti. Toto skutočne mohol napísať iba (profesor :) Rydlo.

Pri ekvilibristike tvorby mrazivo ohlupujúcich konštruktov sa nenecháva zahanbiť ani Ján Podmanický. Vo svojom doslove píše, že zbierka je „významným príspevkom k rozšíreniu a prehĺbeniu filozofickej podstaty národných dejín“, a to v čase, „keď Slovensko prežíva hlbokú krízu vlastne identity“.

Ty, studňa viery, slovanskosti čaša

Vladár, (...) čo odňal z nás tisícročnú kliatbu

Apoštol, ktorý nemyslel na seba

(zomrel) na kríži už znetvorenom v šibenicu

Podmanický si o básňach myslí, že „mali byť posolstvom nádeje, mali vzpružiť slovenskú inteligenciu i jednoduchých ľudí, aby na myšlienku vlastného štátu nezabudli, aby nezabudli na obety a obete, ktoré za ňu mnohí Slováci podstúpili“. Áno, obetí na Slovensku bolo mnoho. Hovorí sa o 58 tisícoch židov, ktorí boli deportovaní do koncentračných táborov. Tiso o nich vedel...

Lodivod Tiso, zaveľ nám už pohov,

prešli sme morom krvi suchou nohou.

Podmanického briskná logika vrcholí v momente, keď v doslove ku knihe tvrdí, že toľko básnických výpovedí prameniacich „z úprimnosti duší autorov“ naznačuje, že „osobnosť prvého slovenského prezidenta sa tak hlboko zapísala do povedomia slovenského človeka, že nie je možné prijať tézu o jeho negatívnej historickej úlohe“. Podľa mňa však nemožno prijať tézu, že Podmanický má všetkých päť pohromade.

Holeštiak vo svojej básni, ktorá je tiež súčasťou antológie, označuje Tisa ako „maják dejín Slovenov“ a jeho kritikov ako „fafrnkov nenávistných s absenciou umu“.

Avšak tvorcovia tohto obludného fašizoidného produktu (Štrasser) sa neprejavujú absenciou umu, ale je u nich signifikantná širokospektrálna, výrazne rozpriestranená hlúposť. Slovensko takúto antológiu nepotrebuje - či už z umeleckého alebo historického hľadiska. Nepotrebuje ani štvorlístok národniarskych spisovateľov.

A nezabúdajme, že sú aj politikmi...

- - - - - -

AKTUALIZÁCIA (8. 10. 2008 o 12:04): Súvisiaci článok - Zbavme sa svojho večného nepriateľa, Žida.

AKTUALIZÁCIA (12. 10. 2008 o 2:44): Správu preberajú mnohé slovenské médiá. Som označený za kritika :)

AKTUALIZÁCIA (28. 2. 2009 o 17:08): Za článok som bol postavený pred disciplinárnu komisiu za zneváženie člena akademickej obce, Pavla Holeštiaka. Vyhral som.

Čítať ďalej »