Prológ
V rozhovore našom schýlilo sa k intímnostiam. K otázkam osobným, odpovediam ťažko hľadaným a ešte ťažšie vysloviteľným. Občas to tak býva. Rozhovor tým získa hybnosť či skôr tiaž, ako by to napísal Lahola. Zabudli sme na formality tak bežné, hovorili sme slová precítené, vychádzajúce priamo z nás. Neregulované, úprimné. Len chvíľku - no predsa! Zrazu odvrátila zrak svoj milený, tvár jej zakryli vlasy severankine, z úst sa vydral vzlyk. Preriekla slovkom o obave, že ľúbiť asi nedokáže. Uzrel som slzu, ktorá sťa by Newtonove jablko padla kdesi na zem. (Dnes, keď na to myslím, zatúžim sa vrátiť v čase, a tú jej slzu chytiť v letku do dlane. Len tak, z roztopaše.) Ona zmĺkla. Halila tvár svoju predo mnou, nechcela, aby som uzrel jej slzavé oči (a rozmazaný mejkap). Chcela vybudovať bariéru, za ktorú by sa mohla skryť, aby si nepripadala predo mnou... nahá. Darmo. Nebolo tej sily, ktorá by v tom momente medzi nás dokázala vykopať priekopu. Nikdy sme si neboli bližší, hoc’ sme si to vtedy úplne neuvedomovali.
Prevravela, že možno nevie ľúbiť. Och, aké detinské a naivné! A predsa (mne podobné a blízke) - keď usínam rozvažujem občas: „Filip, vieš ty ľúbiť?“
Stať prvá – Sila anulujúca egoizmus
Občas sa nechávam dráždiť myšlienkami, ktoré šepocú, že v živote priveľmi zdôrazňujem seba a pri akejkoľvek činnosti sa zameriavam na vlastné Ja. Sám seba si priveľmi cením a prikladám si nemalý význam a hodnotu. A či to nie je na úkor vzťahu k iným – známym, priateľom, láskam? Môžem niekoho ľúbiť, keď dennodenne vyhľadávam samotu, keď vidím len svoje ciele, svoje... a svoje...?
Moje obavy trochu utíšil ruský filozof Vladimír Sergejevič Solovjov hovoriac, že nie je zlé, ak človek vidí svoj absolútny význam a hodnotu. Ak by ich totiž človek nevidel a neuznával, rovnalo by sa to zrieknutiu jeho ľudskej dôstojnosti. Tvrdil, že v sebauvedomovaní a sebahodnotení nespočíva zlo a lož egoizmu, lež v tom, „že keď sebe právom pripisujeme absolútny význam, nespravodlivo upierame tento význam iným“. Inak povedané, keď pokladáme seba za stred života, čím skutočne aj sme, iných posúvame „do kružnice svojho bytia“ a priznávame im len „vonkajšiu a relatívnu hodnotu“.
Podľa Solovjova je egoizmus „sila nielen reálna, ale základná, zakorenená v najhlbšom strede nášho bytia a odtiaľ preniká a obopína celú našu skutočnosť, je to sila, ktorá nepretržite pôsobí vo všetkých detailoch a podrobnostiach nášho jestvovania. Aby sme egoizmus podlomili, ako sa patrí, musíme proti nemu postaviť takú istú konkrétne vyhranenú a celú našu bytosť prenikajúcu, všetko v nej uchvacujúcu lásku.“ Práve láska je podľa Solovjova jediná sila, „ktorá môže zvnútra, od koreňa podkopať egoizmus“, a to tak, že „nás núti celou našou bytosťou priznať druhému absolútny význam, ktorý v dôsledku egoizmu pociťujeme len k sebe samým“.
Stať druhá - Ideálny obraz milovaného
V doslove k Solovjovovej knihe Zmysel lásky (Kalligram, 2002) Ján Komorovský píše, že Turgenev došiel k záveru, že „v každom mužovi je viac-menej kus idealistu typu Dona Quijota a kus skeptika typu Hamleta“. Pri tejto príležitosti cituje Turgenevovho životopisca Andrého Mauroisa:
„Don Quijote žije mimo seba, pre druhých, žije preto, aby zápasil so silami človeku nepriateľskými, s obrami, čarodejníkmi. Jeho srdce je pokorné, jeho duša veľká a hrdinská. Nepochybuje o svojom poslaní a jeho napätá vôľa dodáva jeho mysleniu jednotnosť.
Hamlet je predovšetkým analýza, a koniec koncov sebectvo. Je zaujatý svojou vlastnou osobou: nemyslí na svoje povinnosti, lež na svoj ‘prípad’. Rozoberá sa, poznáva sa, a často sebou opovrhuje. (...) Hamlet nevie, čo chce; jeho život je bez cieľa (okrem pomsty), a predsa miluje život. Miluje život, pretože ľudská povaha je našťastie silnejšia než abstraktná myšlienka. Uvažuje až o sebevražde, ale nezabije sa. Musíme mať s ním súcit, pretože trpí viac než don Quijote.
Vo svojich vzťahoch k ženám Hamlet, ktorý hľadá len sám seba, zaviní smrť Ofélie, ktorá bola krásna a milovala ho. Don Quijote ctí vymyslenú bytosť a skrášľuje svoju Dulcineu.“
Komorovský ruského filozofa Solovjova prirovnáva k idealistovi donovi Quijotovi. Solovjov okrem stanovenia všeobecného zmyslu ľudskej lásky, ktorý spočíva v ospravedlnení a záchrane individuality obetovaním egoizmu, vyslovil sa aj na obhajobu idealizácie, „ktorá je v láske nevyhnutne a mimovoľne vlastná“. Podľa neho nám totiž ukazuje „vzdialený ideálny obraz milovaného predmetu“, a to nie preto, aby sme sa v ňom len kochali, ale preto, aby „sme silou pravej viery, aktívnej obrazotvornosti a reálnej tvorby podľa tohto pravého vzoru pretvorili skutočnosť, ktorá mu nezodpovedá, a stvárnili ho v reálnom jave“.
Stať tretia - Akt lásky nie je cieľom
Vonkajšie fyziologické spojenie muža a ženy nemá podľa Solovjova v láske určitý vzťah. „Býva bez lásky, a láska býva bez neho,“ tvrdí. Pre lásku nie je spojenie nevyhnutné, nie je podmienkou jej vzniku a rozkvetu, nie je jej cieľom, ale iba jej konečnou realizáciou. „Ak sa táto realizácia vytyčuje ako cieľ sám osebe pred ideálny akt lásky, ubíja ju.“ Láska je niečím len vďaka svojmu zmyslu, ktorým je obnovenie jednoty alebo celistvosti ľudskej osobnosti. Všetky vonkajšie akty sú však sami osebe ničím, nulou. „Keď sa nula priradí k celému číslu, zväčší ho desaťkrát, a keď sa uvedie pred číslom, o toľko sa zasa zmenší, čiže rozdrobí, uberie mu povahu celého čísla a urobí z neho zlomok; a čím viac je takých núl, predoslaných celku, tým menší je zlomok, tým viac sa blíži k nule.“
Stať záverečná – Doplnenie svojej individuality
Solovjov predpokladá, že „koreň klamnej existencie“ spočíva „vo vzájomnom vylučovaní bytostí“. Naozajstný život je teda ten, „keď žijeme v druhom ako v sebe, čiže keď v druhom nachádzame pozitívne a absolútne doplnenie svojej bytosti.“ To sa podľa Solovjova plne realizuje v láske pohlavnej, čiže manželskej. „Pravé spojenie predpokladá naozajstnú rozdielnosť spájaných bytostí, t.j. takú rozdielnosť, v dôsledku ktorej sa vzájomne nevylučujú, lež jedna druhú uznáva, každá vidí v druhom plnosť vlastného života.“
Epilóg
Prevravela, že možno nevie ľúbiť. Vie. Viem to. Ľúbiť dokážeme všetci (hoci nie bláznivo a bezhranične ako v básniach z čias romantizmu). Schopnosť milovať nám je rovnako vlastná ako schopnosť zdôrazňovať seba samých. Láska nie je protikladom egoizmu. Láska rozrušuje egoizmus, platí to i opačne, ale dokážu žiť i vo vzájomnej súhre – ako jasné slnečné lúče a mrazivé snehové vločky. Stačí vyjsť na zasnežené svahy v poludňajšom svite...
(V texte sú použité citácie z knihy SOLOVJOV, V. S.: Zmysel lásky. Bratislava: Kalligram, 2002. ISBN 80-7149-453-4)
(V texte sú použité citácie z knihy SOLOVJOV, V. S.: Zmysel lásky. Bratislava: Kalligram, 2002. ISBN 80-7149-453-4)