23 februára 2009

Strata akreditácií nie je riešením


    Minulý týždeň priniesli médiá informácie o tom, že Filozofická fakulta Univerzity Komenského stratila na svojich piatich katedrách možnosť udeľovať magisterské tituly. Tieto informácie nie sú len príbehom nešťastných študentov, ktorých budúcnosť je neistá. Nie sú tiež len zvesťami o zlom stave našej najstaršej univerzity. Veľmi významné nie je ani to, ako sa k menovaniu nových profesorov stavia prezidentský palác. Najdôležitejším odkazom posledných dní je fakt, že slovenské vysoké školstvo potrebuje reformu. A nie iba na papieri...

    Kde sa stala chyba?

    Nepotrebujeme rozsiahlu analýzu. Stačí povedať, že fakulta nemala profesorov, ktorí by jej garantovali všetky odbory. Nič viac. Aj dekan FF UK Anton Eliáš povedal, že „žiadna tragédia sa nestala (...) Máme 31 katedier a desiatky odborov, takže sa to týka minimálneho množstva študentov.“ (Hádam sa pri tomto konštatovaní aj ironicky usmieval, lebo viac ako tristo študentov nie je, podľa mňa, malicherný počet.)

    O zlyhaní fakulty svedčí aj skutočnosť, že jej pracovníci museli o nedostatku garantov vedieť už od decembra 2007. Mikolaj totiž vtedy určil, že študijný program môže garantovať len riadny profesor, nie docent na funkčnom mieste profesora. Hoci to škola vedela, veselo naberala ďalších študentov a v decembri im len tak mimochodom povedala, že možno nedoštudujú. Smutné je, že zodpovední ostanú nepotrestaní, hoci v súkromnom sektore by za podobné lapsusy manažéri tvrdo pykali.

    Na tomto mieste by som si dovolil vysloviť kacírsku myšlienku, že za problémy, do ktorých sa študenti dostali, si môžu tak trochu aj oni sami – hoci trest, ktorý ich postihol je krutý a nespravodlivý. O problémoch na bratislavskej katedre žurnalistiky som vedel už dávno, a preto neverím, že by sa podobné chýry nedostali aj k tamojším poslucháčom. Oni však mlčali a zaujali polohu mŕtveho chrobáka. Tak ako väčšina slovenských študentov, ktorí len „držia hubu a krok“, o nič sa nezaujímajú a problémy škôl ich veľmi neinteresujú. Dôležité je len pohodlné štúdium a diplom. Samozrejme, študenti nemohli priebeh udalostí zmeniť, ale mohli s podobnou situáciou počítať. Nie teraz predstierať prekvapenie a rozhorčenie. Pasivita študentov je ale iný príbeh. O tom možno nabudúce.

    Evidentne najväčší diel viny nesie na svojich pleciach ministerstvo školstva. Ako som už spomenul, v decembri 2007 išiel Mikolaj nad rámec zákona a vyžadoval od škôl riadnych profesorov ako garantov študijných programov. Vysokoškolský zákon totiž niečo také nevyžaduje. Samozrejme, tento krok urobil náš minister školstva v mene zabezpečenia kvality výučby, ako inak?! Nevadí, že to bolo krátkozraké. Možno totiž očakávať, že udalosti na Univerzite Komenského sú len varovaním pred spustením lavíny. Nedostatok garantov totiž budú mať nepochybne aj iné školy – veď to všetci uvidíme po ukončení akreditácie v druhej polovici tohto roka. (Jozef Hvorecký vypočítal, že školy majú len tretinu potrebných garantov vyučovaných predmetov.)

    Čo je na systéme garantov zlé?

    Akreditácia má oficiálne zhodnotiť, či školy plnia svoju vzdelávaciu, výskumnú, vývojovú, umeleckú a tvorivú činnosť. Má posúdiť, či školy majú dostatočné personálne, technické a informačné podmienky na uskutočňovanie spomenutých činností. Zjednodušene povedané: akreditačná komisia si od škôl vyžiadala približne tonu papierov (ak nie viac), na ktorých sú tabuľky s počtami profesorov, docentov, „pé-há-déčok“, externistov, internistov a iných nezmyslov. Teda vyžiadala si informácie, ktoré sa ľahko krúžkujú, škrtajú, spriemerujú, vyhodnotia. A keď sa všetky byrokratické kolesá zastavia, vypľujú výsledok a vypustia feromóny ilúzií, že už dokážeme rozoznať dobré školy od tých horších.

    V skutočnosti sa však dozvieme len to, kto a čo na školách učí. Nie to, či to učí na deklarovanej úrovni. Samotný titul totiž ešte nie je garanciou kvality. (Osobne poznám nejeden príklad. O tom by však vedel povedať svoje každý vysokoškolák.)

    Samotné tituly strácajú vážnosť a hodnotu, a to práve tým, že náš vysokoškolský systém pre svoje hladké fungovanie potrebuje produkovať docentov a profesorov. Školy tlačia svojich zamestnancov do habilitácií, aby im tí následne garantovali študijné programy. Systém je teda nastavený tak, že sa sám znehodnocuje a vytvára priestor pre netransparentné kreovanie akademických hodností.

    Päť bratislavských katedier nemôže udeľovať magisterské tituly. A možno bude takých pracovísk do konca roku na Slovensku viac. Bude tým slovenské školstvo lepšie? S odpoveďou netreba čakať: nie, nebude! Len sa teraz rýchlo vymenujú noví profesori a tí budú garantovať odbory, ktoré už dlhodobo práchnivejú a žijú len z dobrého mena (viď bratislavská žurnalistika).

    A hoci bude akreditačná komisia lietať po Slovensku s kosou v ruke, kostlivcov, ktorých majú školy v skriniach si nevšimne.

    - - - - - -

    Súvisiace články:


           
          Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators