02 marca 2009

Paralýza strachom z vlastného tela


    Prečo krásu automaticky spájame so ženami? A prečo je považovaná za takú významnú kvalitu, že sú ženy nútené nenávidieť svoje telá?

    Minule som si opäť s nadšením vypočul Filozofickú knižnicu Slovenského rozhlasu. Je to veľmi príjemná relácia, ktorú som si už dávno obľúbil. Vždy si ju rád stiahnem do „empétrojky“ a počúvam ju v autobusoch, idúc cez mesto, blúdiac medzi regálmi potravín... Po jej vypočutí mám vždy pocit intelektuálneho obohatenia. A navyše mi robí strašne dobre, že kým ostatní okolo mňa lietajú a myslia na svoje každodenné problémy, ja sa vznášam niekde... a mám pocit, že som nadčlovek, bohovský intelektuál, ktorý filozofuje i vtedy, keď neleží v posteli s knihou v náručí...

    Relácia, ktorú som naposledy počul, sa venovala mýtu krásy.

    Je to zaujímavý fenomén. Máme pocit, že krása bola odnepamäti dôležitá. Afrodita, krásna Helena, Izolda, Popoluška, Merilyn, Rosalinda... Aj tá Alenka v ríši divov bola pekná baba a isto neskôr zlomila pár sŕdc. A pritom sa zabúda, že hodnota ženy (pardón za tento ekonomický termín, ale tak to bolo) závisela od plodnosti, majetku, rodu, schopnosti postarať sa o rodinu... Krása bola len príjemným bonusom. Dnes je však samozrejmá a žiaduca (ako soľ v chlebe).

    Mýtus ženskej krásy sa podľa všetkého rozšíril v 20. storočí, a to najmä v súvislosti s mnohými sociálnymi zmenami, ktoré umožnili demokratizáciu krásy. Krása sa tak stala dostupnou a zároveň aj nevyhnutnou vo všetkých spoločenských vrstvách. Ba čo viac, stratilo sa aj časové ohraničenie – žena sa musí približovať ideálu krásy v každom veku.

    Je paradoxné, že hoci ženy získali mnohé výdobytky a zvýšilo sa ich postavenie v spoločnosti, je im to prd platné, pretože sú paralyzované strachom z vlastného tela. Tak ako sa stráca uniformná móda a pripúšťa sa rôznorodosť v obliekaní, posilňuje sa aj ideál ženského tela. Vlastne, už nemožno hovoriť o ideále, ale o prikazovanom vzore. Stretáme sa preto so skutočnosťou, že ženy nenávidia svoje telo.

    Mýtus, s ktorým máme dočinenia, vraví, že krása je niečo, čo sa dá kúpiť a čím sa dá platiť. Krása je prísľubom šťastia a cestou k úspechu. Tento mýtus je vhodným inštrumentom sociálneho usmerňovania a manipulovania. Kto vytvára tento mýtus a má záujem, aby sa plne realizoval?

    Dovolím si tvrdiť, že ho živia rovnako muži aj ženy, hoci tetušky z vydavateľstva Aspekt by teraz do mňa najradšej niečo tvrdé a ťažké hodili.

    Skúsme však toto tvrdenie (holky, aspoň pre túto chvíľu!) prijať a premietnuť si jeho dôsledky. Ak existenciu mýtu krásy majú na svedomí muži aj ženy, možno predpokladať, že tento mýtus tak ľahko (ak vôbec niekedy) nevyhynie. Že mu ľudia nestiahnu masku z tváre a neuvedomia si, že moc tohto totemu sa rodí iba v ich hlavách, hoci on sám je len vyčačkané poleno.

    Navyše mýtus krásy už dnes vytvára ideál muža. Vznikajú polopravdy o tom, čo ženy chcú a u mužov hľadajú. A podrývanie sexuálneho sebavedomia zaberá na obe pohlavia. Tá manipulácia mužov dostane, ale ženy tým nič nezískajú. Víťaz nebude...

    Viac vo Filozofickej knižnici, ktorú si môžete vypočuť tu.

    Súvisiaci článok:


           
          Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators