16 marca 2009

Prečo skracovať poéziu?


    „Odmeny a tresty rozprašujeme okolo seba bezmyšlienkovite, automaticky, ale vždy sa pri tom cítime dôležití, aspoň trochu. Posudzovaním zvyšujeme svoj význam. Ak pochválim Felliniho, som aspoň na okamih jeho partner. Odmeňovaním a trestaním si lichotíme.“
     
    (ŽUCHA, Ivan: Kompost. Bratislava: Drevo a srd, 2003. s.257)

    Ja si tu na tomto piesočku lichotím neraz. (Že? Že?) Toto ihrisko je vybudované na mojej samoľúbosti a exhibicionizme. Práve tu som pupok sveta. Boh, teší ma. Nemyslím, že je na tomto (verím, že stále primeranom) egocentrizme niečo zlé. Veď aj Susannah Stern tvrdí, že blogovanie pomáha poňať blogerovi jeho identitu. Podľa Stern nie je zlé, ak na blogoch vystupuje do popredia autor, ktorý tam skúša svoju identitu, hľadá spätnú väzbu, skúma svoje hodnoty, presvedčenia, názory...

    Pred viac ako týždňom som počúval o poézii. Nových trendoch, smeroch. Pre mňa, kultúrneho (polo)molocha, to boli veci nové a neznáme. Dokážem rozoznať romantické skladby štúrovcov, ale nevidím rozdiely medzi katolíckou modernou, postmodernou a inými smermi osamelých, prekliatych, zabudnutých a neobjavených básnikov. Ale predsa si do nich štuchnem – aby som zvýšil svoj význam a aspoň na chvíľu sa im rovnal.

    Prach som – a na moment sa v literárneho kritika obrátim. Prečo nie, aj tak mám pocit, že dnes je literárnym publicistom každý, kto napíše aspoň dve recenzie ročne. Pri mnohých analytikoch, odborníkoch z všakovakých odborov je to akoby rovnaké. A... veď ja som kritikom už dávno!

    Na spomínanom poetickom posedení som sa dopočul o novom literárnom smere, autente. Vraj prichádza po postmoderne, je plný symbolov, zvratov, akejsi integrovanej asonancie. Básne sú písané voľným ale aj viazaným veršom a v zásade rozprávajú autentické skúsenosti z autorovho života. Pretože to, čo autor neprežil, ale iba vymyslel a vyfabuloval, je citeľné, očividné - a neautentické. Potiaľto by to všetko znelo bohovsky (a bohémsky), avšak dochádzame k poslednej (mnou zapamätanej) charakteristike, s ktorou sa môj súhlas rozchádza.

    Básne písané v autente sú miniatúrami. Každé zbytočné slovo je zabité, názvy básní a všetka diakritika sú vymazané. Vznikajú tak krátke torzá, neraz pekne znejúce, ale tak vysoko abstraktné a neurčité, že čitateľ sa môže len nesmelo domnievať, čo chcel autor povedať. „Písať štýlom podobenstiev a metafor je dosť rizikové, lebo to umožňuje rôzne výklady,“ napísal Wabt a myslel pri tom aj na mňa.

    Vraj príchod autenty kopíruje celospoločenské trendy, kedy ľudia vyhľadávajú krátke články v novinách a na webe, majú čas skôr na poviedky ako na romány, pozrú si skôr sitcom ako celovečerný film. A tak aj krátke, zhruba desaťslovné básne sú hitom budúcnosti, ideálom informačnej spoločnosti v dobe tyranie času.

    Tak ako Lucia Piussi dokáže slabým hlasom povedať silné vety („aj keby všetci mali silnejší hlas ako ty, ja verím v silu slov, ja ti verím, Piussi“), tak možno aj niekoľkými slovami povedať veľké myšlienky. Svedčí o tom Tomáš Janovic či Peter Gregor. Samozrejme, aj ultrakrátka poézia môže byť krásna, môže byť umením v pravom zmysle slova a má svoje zaslúžené miesto na poli literatúry. Nerobil by som však zo skratkovitosti modlu, trend, ktorý treba kopírovať.

    Možno som pribrzdený idealista, ale vždy som mal pocit, že poézia sa nemá orientovať trendmi v spoločnosti (a tobôž nie v žurnalistike). Naopak, že má byť svojbytná a jedinečná. Mal som pocit, že báseň je básnikovou jedinečnou výpoveďou, v ktorej odhaľuje krásne veci – alebo krásne odhaľuje veci nepekné. Že básnik vlastne odhaľuje ducha vecí. Že je autentický, ale nie až tak, aby bol gýčový. A že úspech umelec nikdy nepovažuje za meradlo (modernosti, hodnotovosti, krásy).

    Básnici môžu vravieť, že moje slová hovoria viac o mojich neschopnostiach, ako o samotnej autente. (Ale to môže tvrdiť každý básnik o každom kritikovi.) Že mieru abstrakcie, ktorú oni predstavujú, jednoducho nemôžem pochopiť, a preto sa na nich osopím. Prosím, tieto názory sú legitímne a isto nie sú postavené na vode.

    Prepáčte mi tú trúfalosť, ale od poézie vyžadujem, aby ma utešila a naplnila. Túžim sa vo veršoch vidieť. A nič z toho mi nedajú básne tak krátke, metaforické a abstraktné, že sa do nich zmestí všetko. Alebo nič...
    Autenta možno raz bude trendy a cool – tak ako v próze guru Coelho a drsný Bukowski. Nevadí. Ja budem mať aspoň dobrý pocit intelektuála, ktorý číta undergroundového Smreka a Ondrejičku.


           
          Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators