11 mája 2009

Strach z apatickej masy


    „Pre holokaust v žiadnom prípade nechceme prísť o tržby,“ napísali mi pred pár mesiacmi z kina v Liptovskom Mikuláši, keď som k ním chcel doviesť Fedora Gála a jeho film Krátka dlhá cesta.

    Túto moju príhodu spomína aj Martin Droppa v týždenníku .týždeň. Tak ako som ja hosťoval Fedora Gála a jeho priateľov v Ružomberku a v Martine, on pripravil obdobné podujatie v Liptovskom Hrádku. Vo svojom článku opisuje nezáujem a apatiu kultúrnych pracovníkov, neznalosť a dezorientáciu mladých ľudí. Skúsenosť s organizovaním podujatia ho postavila pred množstvo otázok, na ktoré stále nenachádza odpovede – a ani ja.

    V čom tkvie jadro toho nezáujmu?

    Tuším, že časť problému sa rodí už na školách. Žiaci vedia z dejepisu o gréckych mestských štátoch, niečo o habsburských vojnách, o večitých sporoch medzi Anglickom a Francúzskom. Z národných dejín vedia o Veľkej Morave a potom v nich rezonujú len heslá o tisícročnom maďarskom útlaku, proti ktorému sa Slováci stále búrili. Ideálne hnojivo na pestovanie nenávisti k našim južným susedom.

    Ale čo vedia stredoškoláci o 20. storočí? Tieto učivá sa zväčša ani nestíhajú prebrať, prípadne prichádzajú na program dňa, keď sú koncoročné známky uzavreté – a teda sledovať učivo je zbytočné. Ja sám som sa až na vysokej škole dozvedel, čo bola sviečková manifestácia, čo boli samizdaty. Hanba, viem. Arizáciu, Norimberg, Povstanie, 1948, 1968, 1989... To všetko som začal chápať len vďaka vlastnému záujmu a túžbe spoznať tie veci.

    Navyše, dnes si už ani nerobím ilúzie, že sa to môže radikálne zmeniť. Tí, ktorí na pedagogických fakultách vyučujú, a tí, ktorí odtiaľ vychádzajú s diplomami v ruke, ma nenapĺňajú optimizmom. Mimochodom, pozvánku na ružomberskú Krátku dlhú cestu som poslal aj ľuďom z Pedagogickej fakulty KU. Čo myslíte, koľkí prišli?

    Čo myslíte, koľko budúcich žurnalistov prišlo, pozrelo si film, diskutovalo? A koľko poslucháčov histórie? A koľko ich vyučujúcich?! Koľko honorabilít, spektabilít, magnificencií?

    Ale v Ružomberku to stále nebolo také zlé. So skutočnou apatiou – zdôrazňujem apatiou! – som sa stretol v Martine. Pozvánky dostali stovky mladých ľudí, no najmä martinská kultúrna obec – divadelníci, matičiari, múzejníci, knihovníci, kultúrni referenti, učitelia, regionálne médiá a literárno-spoločenské periodiká... Ani nechcite vedieť, koľkí prišli. A to sme vraj podľa zákona národným centrom Slovákov. Až sa bojím spýtať, akých Slovákov...

    Organizovanie podujatí mi dalo veľa. Spoznal som skvelých ľudí, získal cenné skúsenosti. Vďaka osobnému stretnutiu s Fedorom Gálom som trochu lepšie pochopil Krátku dlhú cestu. A objavil som nové otázky, nové obavy.

    Mám strach z tých apatických ľudí, ktorí dávajú prednosť žalúdku pred rozumom.

    Mám strach z tej bezmennej masy...



           
          Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators