15 júna 2009

Aj muži majú svoje dni


    Upadám do takej melanchólie, keď odrazu vôbec nevidím dôvod, prečo by som mal komunikovať, nie to ešte, aby som bol srdečný.“

    Keď som si kedysi prečítal tieto slová Milana Lasicu v jeho knižnom rozhovore s Jánom Štrasserom (Lenže ja som iba komik..., Bratislava, 2005), povedal som si: „Presne tak!“ Aj ja niekedy úplne vypnem, čumím do blba, do okna alebo do monitora a prichádzajúce podnety na komunikáciu považujem za najšialenejšie nezmyselnosti dňa. Niekedy sa dokážem premôcť, nasadím úsmev číslo 3. a s vyčerpávajúcim sebazaprením odpovedám na zbytočné otázky nikam nevedúceho rozhovoru. V duchu si pritom vravím, že otázka „ako sa máš“ – hoci je to iba kontaktná formulka, na ktorú sme si v rozhovoroch privykli – je najzbytočnejšia a najhlúpejšia veta vôbec.

    Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, že v takýchto chvíľach je lepšie hľadieť si svoje a vyčkať tú hodinku, kým sa dám dohromady a budem ako-tak spoločenský. Avšak tí, ktorí ma nepoznajú, alebo trpia nevyliečiteľnými mesianistickými sklonmi, ma zaručené dožerú, keď sa začnú vypytovať: „Deje sa niečo?“; „Si v poriedku?“ Sú milí, ale vysať jed z rany si dokážem aj sám...

    Navrával som si, že tieto nálady sú prejavom mužnosti a intelektuálnosti môjho ja. Čo si budeme – typická chlapská márnomyseľnosť. Veď, keď si ich môže dovoliť Lasica, prečo nie aj ja? :) Navyše, neochľastávam sa Fernetom, nevyfukujem ženy a ani nič iné.

    Došiel som však k nečakanému a desivému zisteniu, že celá táto melanchólia, nie je spôsobená jedinečným sofistikovaným vysoko intelektuálnym rozvažovaním môjho ducha. Že ja práve nehľadám odpovede na filozofické otázky doby. Nekonštruujem politické teórie zajtrajška. Nie som na strastiplnej ceste za sebapoznaním. Nehľadám Boha ani pravdu.

    Jednoducho len mám v hlave prázdno. Nič. Tma a ticho. 404.

    Minulý týždeň som si prečítal článok Naomi Wolfovej, ktorá predstavuje zistenia neurobiológa Michaela Guriana. Ten tvrdí, že mužský mozog sa nadmerným verbálnym vyjadrovaním emócií môže cítiť znepokojený a zaplavený, a preto potrebuje vypnúť. Je to jeho neurologická potreba a prejavuje sa prechodom muža do akéhosi úsporného „stand by“ režimu. Výsledok: potvrdenie skutočnosti, že muž dokáže rozmýšľať o ničom.

    Pointa: ak niekedy nevnímam svet a som duchom neprítomný, vedzte, že to nerobím vedome a zámerne, ale ide iba o nevyhnutnú biologickú a psychologickú potrebu. Berte ohľad na to, že som sa narodil ako muž, teda oproti ženám mám vývojovo zaostalejší mozog a stojí ma veľa síl, aby som túto vrodenú stratu zmenšil. Preto potrebujem viac oddychovať.

    Som muž. A aj muži majú svoje dni...



           
          Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators