29 júna 2009

Ľutujem divadelných kritikov :)


    Pred chvíľou som sa vrátil domov z prestížneho divadelného festivalu Dotyky a spojenia. Chcelo by to reflexiu...

    V skratke: výborný program, plné priehrštia zaujímavých ľudí, inšpiratívnych inscenácií a zážitkov. To všetko som si užil už štvrtýkrát – a som spokojný. Tak, ako po iné roky, aj tento raz to bolo moje intenzívne a jediné spojenie s divadlom. Inak sa mu totiž nevenujem a za celú sezónu vidím len niekoľko inscenácií. A tak, ako po iné roky, aj teraz som si nemohol nevšímať divadelných kritikov.

    Bežný divák ich môže v hľadisku ľahko rozoznať. Rozhodne u nich nemôžete pred predstavením badať nedočkavosť alebo nadšenie z blížiaceho sa kultúrneho zážitka. Tvária sa zádumčivo a noblesne. Na vtipných scénach sa zasmejú vždy decentne a o poznanie menej ako zvyšok divákov. Teda, ak sa vôbec zasmejú. Keď v hre dochádza ku kolízii a kríze, ktorá divákom nedovolí dýchať, oni rozmýšľajú nad kostýmami a svetlami. Popri tom samozrejme podrobne analyzujú, či herci pôsobia autenticky a divadlo skutočne hrajú, nie iba predvádzajú.

    Ak k ním z javiska dorazí niekoľko zblúdilých fotónov, môžete si všimnúť, ako si niečo značia na papier. A keď predstavenie skončí a diváci odmeňujú tvorcov potleskom, kritici len lakonicky a jemne naznačujú potlesk. Ak hlasitosť ich potlesku zdvojnásobíme, priblížime sa k zvuku praskajúcej vaječnej škrupinky. Keby nebodaj došlo k standing ovation, zaručene budú sedieť. O príčinách môžeme len špekulovať. Osobne vidím dve: 1) ostať sedieť je pohodlnejšie a ľahšie, 2) ak by sa postavili, mohlo by to na nich vrhnúť tieň podozrenia, že inscenácii nemajú čo vytknúť, a to by sa implicitne rovnalo ich kariérnemu zlyhaniu.

    Prosím, neberte predchádzajúce odseky ako uštipačnú výčitku. Nie, ja mám teatrológov rád, hoci im občas nerozumiem. Avšak vzhľadom na moje vzdelanie a rozhľad môžeme tvrdiť, že si za to môžem sám. (Pozn. Ani predchádzajúca veta nebola uštipačná.)

    Nerozumiem im, a navyše ich trochu ľutujem. Odkedy sa začali vŕtať v divadle, profesionálna deformácia ich zbavila schopnosti tešiť sa aj z nedokonalých predstavení. Divadlo pre nich už nemá to čaro, aké má pre mňa. (Hádam je to aspoň vyvážené inými pozitívami.)

    Profesionálna deformácia je pliaga. Ja vlastne nemôžem pozerať televízne spravodajstvo (s výnimkou TA3), gurmán nemôže chodiť do ktorejkoľvek reštaurácie, ženský lekár zas na striptíz, automechanik má problém prejsť cez cestu bez toho, aby okoloidúcim autám nechcel... Urobiť niečo pod kapotou, čomu ja vôbec nerozumiem.

    Zarytý čitateľ (blogov) nemôže prečítať tento príspevok bez toho, aby sa nespýtal sám seba, kde je pointa. A ja ho môžem dopísať iba dúfajúc, že sa pointa objaví aspoň v komentári :)

    (Ne)súvisiaci článok:

    Pascalova pasca Struhárikovej variácie - všetci bez výnimky sme v pasci, z ktorej niet úniku


           
          Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators