16 novembra 2009

Študentom dnes chýba odvaha protestovať


    Niekedy v apríli tohto roku sa ma Fedor Gál spýtal, či si viem predstaviť, že by sme sa my študenti postavili a išli protestovať proti akýmkoľvek neprávostiam na námestia. Bez rozmyslu som povedal, že áno. Asi som sa mýlil.

    Tá otázka ma nezaskočila. Nemal som dojem, že nad ňou treba veľmi rozmýšľať. Svoju nespokojnosť vyjadrujeme dennodenne, tak prečo by sme to neurobili vo veľkom? Však sa nemáme čoho báť.

    Fedora moja odpoveď nezaskočila. Nemal dojem, že sa hrám na hrdinu a preceňujem seba i svojich rovesníkov. Veď my už sme úplne iná generácia, ktorá celý život dýcha kyslík slobody a nepozná hrozbu perzekúcií. Nám verejný protest nepríde ako výnimočný akt.

    Od toho rozhovoru ubehlo zhruba pol roka a do mojej duše sa vkradol tieň pochybností – alebo sa skôr vytratilo svetlo prehnaného optimizmu.

    Čítajte tiež: Pre študentov žurnalistiky sú peniaze dôležitejšie ako sloboda. Viac...

    V tom čase, keď som sa s Fedorom rozprával, stáli pri mne ľudia, ktorí sa rozhodli vzdorovať a kritizovať aroganciu moci na akademickej pôde. Tá partia vzala hrdosť a odvahu do hrsti, a rozhodla sa neohnúť chrbát. Bolo to malé, lokálne vzopätie, ktoré nechcelo nič viac, len zlepšiť svoje bezprostredné okolie.

    Tými ľuďmi a udalosťami som bol úplne pohltený a očarený, a to až tak, že som si neuvedomoval, ako nás je málo. A že v boji za svoje ideály ťaháme – i keď s nadšením – za kratší koniec. Boli sme bezmocnou izolovanou skupinkou. Áno, podporovali nás aj ďalší, ale ich podpora bola len súkromná. Verejne neplatila. Verejne neexistovala.

    Reflektovanie tejto skúsenosti spolu s ďalšími čiastkovými udalosťami a príbehmi študentov z celého Slovenska ma privádzajú k záveru, že som študentov precenil. Nechávajú sa vlastnými vyučujúcimi klamať, boja sa pýtať, nechávajú si cenzurovať svoje názory a bez vzdoru šaškujú na univerzitnom buzerplaci. Zatvárajú oči pred sexuálnym obťažovaním na školách, diskrimináciu jednoducho trpia, nechávajú sa urážať. Myslia najmä na žalúdok, osobný prospech a bezproblémovú cestu za diplomom. Nemajú odvahu, sú neschopní združovať sa a adekvátne vyslovovať svoje požiadavky. Jediné, čoho sa nevzdávajú je cynizmus, sebaľútosť a malomyseľnosť. (Pre úplnosť však treba dodať, že to všetko je aj dôsledok straty istôt, že sa študenti môžu spoľahnúť na vymožiteľnosť práva a spravodlivosť.)

    Pred dvadsiatimi rokmi, 16. novembra 1989 sa pred bratislavským Úradom vlády odohrala demonštrácia študentov. Držali sa za ruky a žiadali dialóg s mocou. Bol to odvážny čin.

    Bolo by iluzórne tvrdiť, že dnešná slobodná spoločnosť neobsahuje riziká pre tých, ktorí sa rozhodnú postaviť za svoj názor.

    To však nie je dôvod na zúfalstvo a na odmietanie týchto rizík v mene chvíľkového pocitu pohodlnosti.

    To však nie je dôvod na to, aby sme po dvadsiatich rokoch od Novembra žili neslobodne.


      1 komentárov:

      Lukáš povedal(a)...

      Siedmeho novembra 2009 sa konala v bratislave protivládna demonštrácia. išli sme tam, štyria nadšení študenti žurnalistiky, aby sme vyslovili nesúhlas s terajšou vládnou garnitúrou. tá stovka ľudí, ktorá sa tam zišla, nás sklamala. čakali sme oveľa viac. študentov, mladých ľudí...
      tú sú dojmy:
      http://www.zdruhejstrany.sk/preco-sme-stale-ticho/

      Zverejnenie komentára

           
          Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators