Skutok sa nestal, ďakujem

Disciplinárna komisia Filozofickej fakulty KU neuložila voči mojej osobe žiadne disciplinárne opatrenie.

Chcel by som touto cestou poďakovať za rozhodnutie disciplinárnej komisie, ktorá dospela k záveru, že som sa svojim článkom Tiso, muž života bezchybného, zverejneného na (de facto už nefunkčnom) blogu Zumag, predtým ale na blogu Bútľavá vŕba, nedopustil zneváženia člena akademickej obce a zamestnanca KU.

Komisia konala na základe podnetu (v článku spomínaného) doktora Holeštiaka, ale po vypočutí argumentov zainteresovaných strán a na základe odborného posudku zo strany Katedry žurnalistiky FF KU dospela k záveru, že disciplinárny priestupok sa nestal.

Na tomto mieste sa chcem poďakovať aj Pavlovi Holeštiakovi, ktorý podal rektorovi KU podnet na disciplinárne konanie, a tak ma vlastne obohatil o ďalšie cenné skúsenosti. Prinútil ma naštudovať si základy mediálneho práva a podstatu slobody prejavu.

Veľká vďaka patrí aj všetkým mojím známym a priateľom, ktorí ma v čase disciplinárneho konania zahrnuli podporou. Veľmi pekne ďakujem!

Uzatvára sa tak príbeh článku, ktorý svojho času vyvolal nemalý čitateľský rozruch, bol som vďaka nemu označený za plagiátora, kritika, narcisticky som si venoval špeciálnu cenu a nakoniec som stál aj pred disciplinárnou komisiou...

- - - - - -

Pridajte si tento blog do svojej RSS čítačky, alebo využite e-mailovú notifikáciu.

Čítať ďalej »

Sterilní docenti a profesori

Jozef Nosek a Ľubomír Tómáška napísali zaujímavý článok o slovenských univerzitách. Osobne sa mi veľmi páčil práve tento odsek:

„Archetyp nášho uchádzača o docentúru či profesúru je konformný, spravidla odborne sterilný jedinec, ktorý je dlhodobo zžitý s miestnym kolektívom a ochotný hrbiť sa pred vrchnosťou. Nič to, že jeho profesionálny odkaz sotva naplní jednu holú vetu a študenti jeho prednášky ignorujú už čisto z psychohygienických dôvodov. Podstatné je, že bol šikovným 'manažérom', s kontaktmi na ministerstve alebo aspoň so známosťou na rektoráte, ktorý okrem viacerých akademických funkcií zvládol krátko pred dôchodkom spísať limitné množstvo hoci aj prakticky bezcenných publikácií a získať jeden či dva tucty ohlasov zväčša od svojich kamarátov, aby mu kolegovia, často podobní, mohli priznať titul.“

Bez zbytočných komentárov. (Omnoho) Viac v článku.

- - - - - -

Súvisiace články:

Strata akreditácií nie je riešením

Naturalistická analýza stavu slovenského vysokého školstva

Komplexná diskreditácia vysokých škôl (pdf, 6,4 MB)

Spoplatniť magisterské štúdium?

Pridajte si tento blog do svojej RSS čítačky, alebo využite e-mailovú notifikáciu.

Čítať ďalej »

Strata akreditácií nie je riešením

Minulý týždeň priniesli médiá informácie o tom, že Filozofická fakulta Univerzity Komenského stratila na svojich piatich katedrách možnosť udeľovať magisterské tituly. Tieto informácie nie sú len príbehom nešťastných študentov, ktorých budúcnosť je neistá. Nie sú tiež len zvesťami o zlom stave našej najstaršej univerzity. Veľmi významné nie je ani to, ako sa k menovaniu nových profesorov stavia prezidentský palác. Najdôležitejším odkazom posledných dní je fakt, že slovenské vysoké školstvo potrebuje reformu. A nie iba na papieri...

Kde sa stala chyba?

Nepotrebujeme rozsiahlu analýzu. Stačí povedať, že fakulta nemala profesorov, ktorí by jej garantovali všetky odbory. Nič viac. Aj dekan FF UK Anton Eliáš povedal, že „žiadna tragédia sa nestala (...) Máme 31 katedier a desiatky odborov, takže sa to týka minimálneho množstva študentov.“ (Hádam sa pri tomto konštatovaní aj ironicky usmieval, lebo viac ako tristo študentov nie je, podľa mňa, malicherný počet.)

O zlyhaní fakulty svedčí aj skutočnosť, že jej pracovníci museli o nedostatku garantov vedieť už od decembra 2007. Mikolaj totiž vtedy určil, že študijný program môže garantovať len riadny profesor, nie docent na funkčnom mieste profesora. Hoci to škola vedela, veselo naberala ďalších študentov a v decembri im len tak mimochodom povedala, že možno nedoštudujú. Smutné je, že zodpovední ostanú nepotrestaní, hoci v súkromnom sektore by za podobné lapsusy manažéri tvrdo pykali.

Na tomto mieste by som si dovolil vysloviť kacírsku myšlienku, že za problémy, do ktorých sa študenti dostali, si môžu tak trochu aj oni sami – hoci trest, ktorý ich postihol je krutý a nespravodlivý. O problémoch na bratislavskej katedre žurnalistiky som vedel už dávno, a preto neverím, že by sa podobné chýry nedostali aj k tamojším poslucháčom. Oni však mlčali a zaujali polohu mŕtveho chrobáka. Tak ako väčšina slovenských študentov, ktorí len „držia hubu a krok“, o nič sa nezaujímajú a problémy škôl ich veľmi neinteresujú. Dôležité je len pohodlné štúdium a diplom. Samozrejme, študenti nemohli priebeh udalostí zmeniť, ale mohli s podobnou situáciou počítať. Nie teraz predstierať prekvapenie a rozhorčenie. Pasivita študentov je ale iný príbeh. O tom možno nabudúce.

Evidentne najväčší diel viny nesie na svojich pleciach ministerstvo školstva. Ako som už spomenul, v decembri 2007 išiel Mikolaj nad rámec zákona a vyžadoval od škôl riadnych profesorov ako garantov študijných programov. Vysokoškolský zákon totiž niečo také nevyžaduje. Samozrejme, tento krok urobil náš minister školstva v mene zabezpečenia kvality výučby, ako inak?! Nevadí, že to bolo krátkozraké. Možno totiž očakávať, že udalosti na Univerzite Komenského sú len varovaním pred spustením lavíny. Nedostatok garantov totiž budú mať nepochybne aj iné školy – veď to všetci uvidíme po ukončení akreditácie v druhej polovici tohto roka. (Jozef Hvorecký vypočítal, že školy majú len tretinu potrebných garantov vyučovaných predmetov.)

Čo je na systéme garantov zlé?

Akreditácia má oficiálne zhodnotiť, či školy plnia svoju vzdelávaciu, výskumnú, vývojovú, umeleckú a tvorivú činnosť. Má posúdiť, či školy majú dostatočné personálne, technické a informačné podmienky na uskutočňovanie spomenutých činností. Zjednodušene povedané: akreditačná komisia si od škôl vyžiadala približne tonu papierov (ak nie viac), na ktorých sú tabuľky s počtami profesorov, docentov, „pé-há-déčok“, externistov, internistov a iných nezmyslov. Teda vyžiadala si informácie, ktoré sa ľahko krúžkujú, škrtajú, spriemerujú, vyhodnotia. A keď sa všetky byrokratické kolesá zastavia, vypľujú výsledok a vypustia feromóny ilúzií, že už dokážeme rozoznať dobré školy od tých horších.

V skutočnosti sa však dozvieme len to, kto a čo na školách učí. Nie to, či to učí na deklarovanej úrovni. Samotný titul totiž ešte nie je garanciou kvality. (Osobne poznám nejeden príklad. O tom by však vedel povedať svoje každý vysokoškolák.)

Samotné tituly strácajú vážnosť a hodnotu, a to práve tým, že náš vysokoškolský systém pre svoje hladké fungovanie potrebuje produkovať docentov a profesorov. Školy tlačia svojich zamestnancov do habilitácií, aby im tí následne garantovali študijné programy. Systém je teda nastavený tak, že sa sám znehodnocuje a vytvára priestor pre netransparentné kreovanie akademických hodností.

Päť bratislavských katedier nemôže udeľovať magisterské tituly. A možno bude takých pracovísk do konca roku na Slovensku viac. Bude tým slovenské školstvo lepšie? S odpoveďou netreba čakať: nie, nebude! Len sa teraz rýchlo vymenujú noví profesori a tí budú garantovať odbory, ktoré už dlhodobo práchnivejú a žijú len z dobrého mena (viď bratislavská žurnalistika).

A hoci bude akreditačná komisia lietať po Slovensku s kosou v ruke, kostlivcov, ktorých majú školy v skriniach si nevšimne.

- - - - - -

Súvisiace články:

Naturalistická analýza stavu slovenského vysokého školstva

Komplexná diskreditácia vysokých škôl (pdf, 6,4 MB)

Sterilní docenti a profesori

Majú sa deti v škole učiť techniky masturbácie?

Spoplatniť magisterské štúdium?

Čítať ďalej »

Potrebujeme kandidáta obhajujúceho trávu?

Zástupca šéfredaktora denníka SME Lukáš Fila sa vo štvrtkovom vydaní vo svojom komentári priznal, že názory prezidentských kandidátov na fajčenie trávy sú pre neho sklamaním.

Okrem iného napísal:

„Nikto nechce, aby akože prezidenti chválili drogy či súhlasili s ich oficiálnym predajom. Ale aspoň jeden kandidát by mohol mať odvahu nahlas povedať, že držanie marihuany pre vlastnú potrebu nemá byť trestné. Aby tí voliči, podľa ktorých jeden policajný záznam zničí človeku život viac než jeden joint, vedeli, koho v marci odfajknúť.“

Fila sa odvoláva na štatistiky, podľa ktorých marihuanu vyskúšala asi pätina Európanov. Na Slovensku „v tri roky starom prieskume vyšlo, že vo veku od 15 do 24 rokov skúsila trávu až tretina ľudí“. Preto by si vraj títo ľudia zaslúžili svojho kandidáta.

Vskutku zaujímavá úvaha. Keby som v nej pokračoval, mal by som si zúfať, že o prezidentskú stoličku sa neuchádza aj pán Slota alebo Cuper. Veď koľko ľudí u nás pije? Majú oni svojho kandidáta?

Alebo, nemal by kandidovať aj Janušek? Veď takmer každý z nás bol aspoň raz na „zédéeške“ nástenkárom. Alebo Počiatek? Však mnohí Slováci sa počas dovoleniek pri mori vyberú na výlet jachtou. Isto by si svojich voličov získal aj Harabin, lebo nejeden Slovák má v telefónnom zozname aj nejakého Albánca.

Myslím, že Slovensko nepotrebuje prezidentského kandidáta, ktorý bude hlásať, že húlenie je fajn. A nepotrebujeme ani komentáre, ktoré by takýchto ľudí prezentovali ako odvážnych. Toto totiž nie je otázka odvahy, ale zdravého rozumu...

- - - - - -

Tento text môžete podporiť aj na vybrali.sme.sk

- - - - - -

Chcete sa stať pravidelným čitateľom blogu Bútľavá vŕba?

Pridajte si ho do svojej RSS čítačky, alebo využite e-mailovú notifikáciu.

Čítať ďalej »

Mlčanlivá kniha s nami zostane

„Kniha je magický prostriedok,“ tvrdí výtvarník Matej Krén, ktorého v poslednom Žurnále spovedala Tina Čorná. „Bez kníh by sme neboli takí, akí sme. Kniha má neuveriteľnú moc,“ myslí si Krén.

Tina Čorná urobila zaujímavý (hoci nie práve najvydarenejší) rozhovor so slovenským výtvarníkom Matejom Krénom. Keďže môj vhľad do výtvarného umenia je na takej úrovni ako moja znalosť teórie pevnosti a pružnosti mostných konštrukcií, o tomto údajne uznávanom a svetoznámom Slovákovi som ešte nepočul. Ale súdiac podľa bohatej fotodokumentácii môžem povedať, že jeho impozantné inštalácie ma zaujali aspoň tak, ako niektoré jeho názory.

Krén si myslí, že kniha je vlastne len schránka naplnená písmenkami a nič neznamená, „až kým nepríde človek a nevpustí do nej niečo, čo sa nedá uchopiť. Inak by kniha nikdy neexistovala – bola by len kôpkou papiera. Ľudia prídu a kniha ožije a získa zmysel.“

Podľa Kréna kniha vznikala nesmierne dlho, aby sa stala tým, čím je. A je vraj dokonalá. „Kniha je fascinujúca v tom, ako sa nehýbe, nedá sa preklikať, nevydáva žiadne zvuky. Hudba tiež spela k rôznym experimentom a zrazu sa prišlo na to, že aj ticho je fascinujúce. Ticho ako objav. Vedľa fotografie sa maľba zdala byť stará, pred zánikom, ale nestalo sa. Popri všetkých tých digitálnych médiách bude aj mlčanlivá kniha. Aj pomalosť čítania bude zaujímavá,“ povedal v rozhovore.

To, že knihy s nami ostanú, mu verím, lebo sa mi takáto vízia páči. Inú si neviem a nechcem predstaviť. Je úžasné mať všetko na dosah. Môcť pritiahnuť k sebe akúkoľvek informáciu jediným kliknutím. Je vynikajúce nachádzať v texte odkazy na ďalšie stránky, ktoré ešte viac rozpovedia o danej téme. Na internete však nachádzame len čriepky, úlomky textov. Kniha, len ona má skutočný začiatok a svoj reálny koniec. Nie je ohnivkom v sieti, ale je samostatná, svojbytná.

Dlho sa diskutuje o tom, či tradičná kniha dokáže prežiť aj popri internete. Či ju nevytlačia elektronické knihy. Ja si to nemyslím, a to dokonca ani pri pohľade na nový Sony e-book reader, ktorý využíva nový elektronický papier (nemá podsvietenie a neťahá oči ako monitory a displeje – a teda aj blogy :). To, že s nami knihy ostanú som už raz predsa raz označil za dogmu :)

Ak by sme sa ešte na malý moment vrátili k citovanému rozhovoru, dovolil by som si trochu namietať voči nasledujúcim slovám: „Naozaj si myslím, že knihy si nás vyberajú. Niekedy sme možno príliš slabí, aby sme si ich vyberali my. Keď prídete pred nejaký výklad, hneď si vás nejaká všimne a vám neostáva nič iné, ako utekať si ju kúpiť. Myslíme si, že ju máme, ale pritom ona má nás.“

Tie slová sú vábivé, ale asi zveličujúce. Krén sám predsa povedal, že kniha sama osebe nič neznamená, že ožíva len vďaka človeku. V človeku. Ak bez nás „neexistuje“, je prehnané tvrdiť, že si nás dokáže vybrať. (To dokáže skôr reklama a iné sprievodné faktory.) Krén podľa mňa len zveličil čaro, ktoré má každá kniha. Čaro – alebo fluidum ako majú aj ženy – ako to nádherne opísal Ivan Žucha.

Čítať ďalej »

Dejiny písané popolom

Vraj históriu píšu víťazi a svet je len príbehom našich duší, nie reality. Skutočnosť je len nedokonalým uskutočnením potencionálnych možností. Nedokonalým preto, lebo časť možností zostala nevyužitá, časť odmietnutá a časť premenená na popol a prach.

Spálená...

My všetci máme neobyčajnú túžbu spáliť a zničiť veci, ktoré považujeme za zlé, škodlivé. Tam snúbenica po veľkom sklamaní zahodí snubný prsteň na dno rozbúrenej rieky. Hen zas mladík v amoku vynadá svojej už ex-priateľke (v cenzurovanej verzii inscenácie života) do frigidných tiav. Henten umelec kričí, že až bude slávny, na svojich priateľov si ani nespomenie, lebo sú to závistlivé svine. Tamtá slečna pred týždňom spálila všetky Edove fotky a niekoľko nocí prebdela pri pichaní špendlíkov do plyšákov, čo za tie dva roky vzťahu od neho dostala. Chrchľavo sa pri tom vyškierala, čo vystrašilo susedov natoľko, že zavolali políciu...

Ako krásne sa tie vzťahy rozhoria, keď z hlúposti škrtneme zápalkou. Žiara ohňa nás priláka a tanec plameňov zhypnotizuje natoľko, že do pahreby prikladáme ďalšie veci, ďalšie vzťahy: „Ty si o tom, že má inú vedel?! Ako to, že si mi to nepovedal? Už ťa nikdy nechcem vidieť!“ „Ty sa jej ešte zastávaj, hlupaňa! Nevidíš, že ja som ten, komu bolo ublížené?! Zmizni, nechaj ma tak!“

Všade naokolo je rozsypaný popolček. Každý z nás už niečo do ohňa priložil. Škoda len, že neraz sme si v pamäti uchovali syčanie plameňov a vôňu dymu, ale nie polienka, ktoré sme do ohňa kládli. Schopnosť rozpamätať sa na obrazy, ktoré sme spálili, je dôkazom nedokonalého spaľovania. Nedokonalé spaľovanie umožňuje vytiahnuť uhlíky z pahreby a očistiť ich - alebo rozpútať nový požiar...

Históriu píšu víťazi...

...ale tiež je lemovaná príbehmi veľkých požiarov, ktoré zakladá kdekto. Koľko sme toho spálili v dodnes tak fetišizovanej antike? Kým sa plebs zabával sledovaním krvavých gladiátorských zápasov (mimochodom, to ľud robí dodnes, keď hľadí na ejakuláty televízií), horeli vzťahy, ale aj ľudia a múdrosti...

Čo nezničili oni, spálili tí, čo boli dovtedy pálení. Koľko keltských rukopisov zničili kresťania? Čo všetko zhorelo v Alexandrijskej knižnici? Koľko popola vzniklo udieraním kladiva na čarodejnice? Koľko dymu stúpalo do výšin, kým sa z plameňov ozývalo slávne „Epur si muove!“ (A predsa sa točí!)? O čo všetko sme prišli vďaka indexu zakázaných kníh?

Pálili sme – a pálime vzťahy, popísané stránky aj ľudí. Od nepamäti zasahujme do evolúcie a zabíjaním tých najlepších ničíme svoj vlastný genofond. Prenasledovaní kresťania v Ríme, nekonečné európske občianske vojny, bitka o Verdun, Osvienčim. Ako by vyzerala dnešná spoločnosť, keby sme od vekov nezabíjali tých najlepších? Keby nezomreli milióny Židov? Keby komunisti nevyvraždili desaťtisíce Poľskej, Sovietskej... akejkoľvek inteligencie?

Ako by vyzerali naše životy, keby sme nezakladali stále nové a nové ohne?

Ako by vyzeral tento Browser, keby nebolo kolo mňa toľko popola?

- - - - - -
Zapáľte tomuto článku pamätnú sviečku na vybrali.sme.sk :)

- - - - - -

Práve ste dočítali Browser, pravidelnú rubriku blogu Bútľavá vŕba, ktorá vychádza každý pondelok.

Všetky tohtoročné Browsery nájdete tu.

Chcete sa stať pravidelným čitateľom blogu Bútľavá vŕba?

Pridajte si ho do svojej RSS čítačky, alebo využite e-mailovú notifikáciu.

Čítať ďalej »

Svet sa zmenil (alebo bez bulvárneho titulku :)

„I amar prestar aen. Han mathon ne nen. Han mathon ne chae. A han noston ned 'wilith.“

Týmito slovami sa začína filmová trilógia Pán prsteňov a v preklade z elfštiny znamenajú: „Svet sa zmenil. Cítim to vo vode. Cítim to v zemi. Cítim to vo vzduchu.“ Úvodný preslov pokračuje slovami: „Mnoho z toho, čo bolo... je stratené. Pretože nežije nikto, kto by si to pamätal.“

Svet sa skutočne zmenil. Súdiť to môžem už pri pohľade z okna. (Na iné úsudky totiž ani nemám právo, lebo môj svet sa v posledných dňoch scvrkol na moju izbu, ktorú opúšťam len výnimočne.) Televízny vysielač na Martinských holiach, ktorý vždy zdobil výhľad z môjho okna, dnes už neoznačujú len červená svetlá ale aj biele reflektory (asi osvetľujúce lyžiarske zjazdovky, netuším). Červenú už tak nevidno a panoráma zrazu vyzerá úplne inak.

Ešte väčšie zmeny badať, keď sa z okna vykloním (bez akýchkoľvek samovražedných sklonov, samozrejme). Pred vchodom máme dve veľké parkoviská. Za čias, keď som nosil tepláky na traky a biele cvičky, boli poloprázdne. Presnejšie – jedno bolo zaplnené autami do trištvrte, druhé bolo takmer úplne prázdne. Na tom prázdnom sme hrávali hokej, futbal, basketbal, tenis, volej, céčka... Dnes sú plné obe, autá parkujú na trávnikoch, chodníkoch, príjazdových cestách, za chvíľu jedno na druhom... Zbohatli sme a deti sme vyhrali na ihriská. Detské prekáračky tak strácajú svoj nezameniteľný sídliskový undergroundový fundament.

Minule som na Facebooku napísal krátku poznámku o tom, ako sa zmenila chuť mlieka, spišských párkov, tresky. A zmenil sa aj tvar vajec. Už nemajú vrch a spodok, užší a širší koniec. Dnes sú oba konce úzke. Nečudo, keď sliepky používajú ako stabilizátory.

Keď sme pri tých sliepkach. Paris Hilton vraj hlúposť iba predstiera, písala sobotná Pravda. Vraj to robí len v televízii, aby bavila divákov. „Je náročné hrať osobu, ktorou nie ste,“ vyžalovala sa. To je jedna z tých informácií, ktoré vás zaskočia viac ako plynová kríza.

Veci, na ktoré sme si (v mladosti) privykli, sa menia a strácajú rovnako, ako ideály.

Denník Pravda zmenil formát. Zmena zaujímavá, v mnohom príjemná, ale dnes sa mi už číta inak. (A to ešte nehovorím o jej bulvarizácii.) Hyena, blogger, ktorý mi na monitore svietil snáď najdlhšie, zavrel Hyenoviny. Jej bývalý musel ťažko bojovať, ale vrátil sa...

Hríb odchádza z Rádia FM. Priznám sa, že ma to veľmi mrzí, reláciu som si rád sťahoval z podcastu. Ale viac ma mrzí, že sa okolo toho robí podivný štvavý humbuk. Dnes je to už iné, ako vtedy v STV. Tie rošády nie sú významné ako pred dvoma rokmi. Sú trpké.

Eduard Chmelár však tiež šliapol vedľa, keď sa pustil do žabomyších vojen so Šípošom. Áno, v ich názorovej prestrelke mal svoj kus pravdy, ale aj svoj nevkus (viď napr. prvá veta článku).

Podivná vlna nespokojnosti sa zdvihla, keď Michal Hvorecký napísal, prečo by ľudia nemali voliť Fera Mikloška. Vraj člen nejakého volebného tímu by nemal kritizovať iných kandidátov, lebo to zaváňa... ani neviem čím. Mne to zaváňalo precitlivenosťou, protekcionizmom a pokrytectvom. (Samozrejme, Hvoreckého článok mal chyby, o tých som ale písal v diskusii k článku.)

Veci, na ktoré sme si (v mladosti) privykli, sa menia a strácajú rovnako, ako priatelia.

Na vysokých školách sa cítite nepríjemne, lebo tí inteligentní a vzdelaní ľudia nie sú féroví. Vidíte korupciu, nespravodlivosť, pokrivené charaktery, miestne mafie. Počúvate, že je to všade. Čítate odborníkov, ktorí vravia, že je to beznádejné – veď súčasný stav vyhovuje študentom, vyučujúcim, politikom. Poviete si, že sa obzriete späť a útechu nájdete na starých miestach, v rodných mestách. Nikdy však nestúpite do tej istej rieky. Ľudia sú cudzí, terajší stredoškoláci bezočivejší...

V Poľsku odsúdili dve ženy, lebo sa opaľovali „hore bez“. A tamojší žiaci základných škôl protestujú proti ťažkým aktovkám. „Nie som nákladiak,“ hlásal nápis jedného žiaka. Mne by v piatej triede protestovať ani nenapadlo...

Francúzsky prezident Sarkozy chce podporiť tamojšiu tlač aj tým, že zabezpečí predplatné pred mládež zadarmo. Celosvetové štátne útraty na pomoc proti kríze ma zanechávajú v rozpakoch. U nás kape automobilový priemysel – nemohol by každý mladý dostať za štátne prachy svoj vlastný automobil? Veď nie som nákladiak, nebudem sa ďalší semester trepať do vrcholnej vzdelávacej, vedeckej a umeleckej ustanovizne (cit. podľa zákona o vysokých školách) s 85 litrovým batohom po svojich...

I amar prestar aen. Svet sa zmenil. Aj ja občas použijem nebulvárny nadpis článku :)

- - - - - -

Ak vás článok zaujal, môžete ho podporiť na vybrali.sme.sk.

- - - - - -

Práve ste dočítali Browser, pravidelnú rubriku blogu Bútľavá vŕba, ktorá vychádza každý pondelok.
Všetky tohtoročné Browsery nájdete tu.
Browsery napísané v roku 2008 nájdete tu.

Chcete sa stať pravidelným čitateľom blogu Bútľavá vŕba?
Pridajte si ho do svojej RSS čítačky, alebo využite e-mailovú notifikáciu.

Čítať ďalej »