30 marec 2009

Čoho sa boja katolícke univerzity?

Prečo sa katolícke školy uzatvárajú do seba a ohradzujú sa voči ľuďom žijúcim mimo Cirkvi? Prečo by na nich mali všetci rozprávať rovnako?

Počas posledných dní, kedy liberálka Radičová vystúpila na posvätnej pôde Katolíckej univerzity v Ružomberku (KU), sa objavili celkom zaujímavé témy na diskusiu. Zo všetkých otázok a odpovedí ma najviac oslovila práve úvaha o tom, kto môže a kto by už nemal vystúpiť na pôde ktorejkoľvek katolíckej univerzity.

Už vo svojom minulotýždňovom článku som upozornil, že protesty kňazov proti odbornej prednáške Ivety Radičovej na KU môžu v nemalej miere súvisieť práve s jej názorovou orientáciou. „Iste, nebudeme tajiť – a bolo to povedané aj v našom vyjadrení – úlohu zohrali aj jej názory na niektoré záležitosti,“ potvrdil moje úvahy kňaz Anton Ziolkovský v rozhovore pre Postoy.sk. „Aj fakt, že ide o Katolícku univerzitu, zohral istú rolu,“ povedal a dodal, že „nejde tu len o akademickú pôdu, ale aj o otázku katolicity.“ Ziolkovský sa pýta, „či by katolícka škola mala takto, hoci nie úmyselne, podporovať človeka, ktorý je v zásadných otázkach mimo Cirkvi. Hoci sa aj k Cirkvi hlási.“

Takéto názory však nie sú ružomberským špecifikom. V týchto dňoch tisíce ľudí protestujú proti udeleniu titulu doctor honoris causa americkému prezidentovi Barackovi Obamovi na katolíckej univerzite Notre Dame v Indiane. Dialektika je takmer totožná. Vraj nie je prijateľné podporovať človeka, ktorý súhlasí s legalizáciou potratov a výskumom embryonálnych kmeňových buniek. Viceprezident National Right to Life Committee Anthony Lauinger povedal, že pozvanie Obamu je „zradou poslania univerzity a útokom voči všetkým, ktorí veria v posvätnosť a dôstojnosť ľudského života“.

Jeden môj známy mi napísal, že pluralita vysokých škôl nie je v tom, že majú byť rovnaké. Dnes hádam všetky školy majú univerzitné pastoračné centrá, môžu na nich prednášať aj kňazi, a preto by katolícke univerzity mali ponúknuť niečo viac. Hoci to priamo nepomenoval, predpokladám, že mal na mysli víziu školy, ktorá by bola od ostatných jednoznačne vymedzená – a teda konzervatívna, zhromažďujúca a rozvíjajúca katolícku inteligenciu, vyzdvihujúca kresťanské zásady, reflektujúca poznania vo svetle viery atď.

Myšlienka katolíckej vzdelávacej a vedeckej inštitúcie, ktorá by mala autoritu a vysokú kvalitu, je pôvabná. Ale nemyslím si, že urputná snaha o vymedzenie takýchto univerzít je správna. A to nielen na Slovensku, kde jednoznačne nemáme na naplnenie takýchto cieľov dostatočné personálne a materiálne predpoklady.

Prečo?

Pretože mám každým dňom silnejší pocit, že vytváranie ostrovov pozitívnej katolíckej deviácie stále viac ubližuje ich budovateľom a obyvateľom. Sám som navštevoval prednášky, kde by bolo samovražedné ak by som niečo namietal voči prezentovaným faktom (!) o interrupciách a antikoncepcii. Bláznivé by bolo už aj upozornenie na zbytočné používanie manipulatívneho jazyka. Zúčastnil som sa medzinárodného kongresu, kde sa prišli všetci (obyvatelia ostrova) len (s prepáčením) najesť a vykecať. (Už som o tom písal.) Mohol by som spomenúť ešte desiatky epizód, kedy som miesto diskusie narážal na citáty z Biblie a dogmy.

Avšak opäť to nie je iba ružomberský problém. Ako najideálnejší príklad môžeme použiť americké popieranie evolučnej teórie. „Vyhoďte to svinstvo z učebníc,“ vyhlásila matka jedného stredoškoláka. „Nechcem, aby sa o mňa raz staral v domove dôchodcov niekto, kto si myslí, že pochádzam z opice.“ Kresťanskí fundamentalisti sa tam snažia dostať do osnov tvrdenie, že evolúcia je „iba teória“, a to veľmi „kontroverzná“. V niektorých štátoch platí dokonca povinnosť označiť každú učebnicu biológie nálepkou: „Táto kniha obsahuje evolučnú teóriu“.

V Petrohrade sa istá študentka domáha vyškrtnutia darwinizmu z osnov, lebo uráža jej náboženské cítenie. Poľský europoslanec vo svojej publikácii tvrdí, že vyučovanie biológie v evolučnom duchu je výmyslom ateistov a neprispieva k správnej výchove poľskej mládeže. A pritom Vatikán potvrdil, že „evolučná teória Charlesa Darwina a viera, že Zem stvoril Boh, sa navzájom nevylučujú“.

Často opakujem, že pravda sa rodí v diskusii. V polemike, v ktorej si neškrabkáme chrbátiky a neprihrievame si polievočku, v ktorej vytvoríme priestor pre každého. Ak ju zakazujeme a obmedzujeme, spôsobujeme len a len škody. (Nehovoriac o tom, že sa stávame pokrytcami a trestuhodne zatracujeme názory iných.)

Ak zakážeme na katolíckych univerzitách prednášať Radičovej, Obamovi a iným, ktorí „sú v zásadných otázkach mimo Cirkvi“, skutočne budujeme ostrovy katolíckej deviácie. No už nie pozitívnej. Pálime tak totiž mosty medzi nami a našimi názorovými oponentmi, a tak sa odtŕhame (podobne ako Cirkev samotná) od reality, od pravdy. Katolícke univerzity umiestňujeme do sterilných bublín, kde vládnu frázy a floskuly, kde všetci rozprávajú rovnako. Slovinský profesor Aleš Debeljak to vystihol, keď napísal: „Tam, kde všetci rozprávajú rovnako, totiž rozum spí – a spánok rozumu rodí prízraky.“

Katolícke univerzity by sa podľa mňa nemali silou-mocou vymedzovať od ostatných škôl a uzatvárať sa do svojho sveta univerzálnych právd. Mali by byť otvorené všetkým názorom, viesť diskusie so všetkými ľuďmi. Mali by mať na zreteli viac svoju kvalitu ako svoju ideológiu. (Aby napríklad vychovávali a vzdelávali radšej kvalitných ako katolíckych novinárov. Pretože byť katolíckym žurnalistom ešte nie je žiadna výhra.)

Želám si, aby boli študenti a pedagógovia katolíckych univerzít súčasťou tohto sveta, aby poznali všetky jeho odtiene a zložky. Nech nežijú vo svojej bubline, ale v realite. Lebo tí – ako by povedal klasik –, čo nikdy nevideli more, nemôžu pochopiť ani rieku.

27 marec 2009

Jedenáste prikázania

Nebaľ na básne baby, nie si cvičená opica.
Keď sa lúčiš, daj si tú námahu, aby si mal s kým.
Keď spíš, detto.
Keď umrieš, nevypisuj prezidentovi – politik nevie,
že život má cenu.
(...)
Nezabudni na nevkusné bonmoty, aby si nemal
priveľa priateľov.
Neukazuj sa v telke, ak nemáš pekný zadok.
Nikdy nehovor: to je všetko. Nijaké všetko nie je.
A to je všetko.

: úryvok básne Jozefa Urbana zo zbierky Snežienky a biblie (Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1996. s. 37).

26 marec 2009

Traja kňazi nevkusne útočia na Radičovú

Radičová dnes prednášala na Katolíckej univerzite. Traja kňazi tvrdia, že ju zneužila na svoju kampaň. Prdľajs!

Nechcel som sa na tomto blogu venovať prezidentským voľbám, ale nedávne udalosti moje plány narušili. Traja kňazi, Ján Duda, Alojz Kostelanský a Anton Ziolkovský, vydali verejný protest proti odbornej prednáške Ivety Radičovej na Katolíckej univerzite v Ružomberku (KU). Jej vystúpenie totiž považovali za zneužitie akademickej pôdy na volebnú agitáciu.

Áno, uznávam, že je nevhodné, aby pani Radičová prednášala na školách tesne pred druhým kolom prezidentských volieb. Bez ohľadu na obsah prednášky, už jej prítomnosť na univerzite vyvolávala obavy. Organizátori ju síce pozvali ešte pred vyhlásením termínu prezidentských volieb, mohli byť však v čase príprav trochu prezieraví a navrhnúť iný termín. Každopádne, zúčastnil som sa jej prednášky o sociálnej spravodlivosti v 21. storočí a môžem s čistým svedomím vyhlásiť, že rozhodne nebola politicky angažovaná. Bola odborná, vecná, zameraná na avizovanú tému.

Na celom tomto príbehu sa mi zdá zaujímavé práve kuvikanie spomínaných troch kňazov. Tvária sa, že bránia neutrálnu akademickú pôdu, že chcú chrániť úbohých študentíkov pred slovami nejakej bezbožnej liberálky. Ale to, že sa na pôde KU producíruje extrémistka Tutková im žily netrhá, lebo je na správnej strane, je naša. Pravoverná katolíčka, ktorá chce Radičovú exkomunikovať.

Iritujúca je dialektika ich vyhlásenia, ktorá je plná arogancie, povýšenosti, senzačnosti a zveličení. Chce sa mi povedať, že práve takéto slová mi u kňazov prekážajú, jedným dychom však musím dodať, že sa s nimi stretávam stále častejšie. Pán Duda tak na adresu Radičovej neurobil prvýkrát. Na svojom blogu už predsa napísal aj takýto skvost:

„Pani profesorka Radičová po náhlej a nečakanej smrti svojho manžela Stana Radiča žije v spoločnej domácnosti s pánom Riapošom. Ide teda o verejný konkubinát. Možno sa niektorí pri tom budú smiať, že som človekom stredoveku. Ale nech si myslí kto čo chce pravda je taká, ako som ju pomenoval.“

Pravda je taká! Načo argumentovať? Mám pravdu a basta fidli! Dogma!

Nevkus nekončí:

„Ak by bola zvolená za prezidentku SR, to bude chodiť na recepcie Hláv štátov so svojim konkubínom‘? To takto nás bude reprezentovať? Aj nás slovenských katolíkov? To jej nemal kto poradiť, že takto je pre katolíkov neprijateľná? (...) A ‚neopíja nás keksom, že pre manželstvo treba nechať vzťahu dozrieť...?“

A ja som mal stále pocit, že nevkusné prehrabávanie sa v rodinnom živote je výsostnou zábavkou bulvárnych plátkov.

Úsmevné sú aj vyhrážky, ktoré kňazi vo svojom proteste vyslovili. Žalovali u spišského diecézneho biskupa Františka Tondru, „pretože na území jeho diecézy sa toto zneužitie pácha“. O všetkom vraj rozpovedia aj Veľkému kancelárovi KU, Alojzovi Tkáčovi, košickému arcibiskupovi. A o špinavostiach na KU informujú aj vo Vatikáne, konkrétne kardinál Zenona Grocholewského, prefekta vatikánskej kongregácie pre výchovu a školstvo. To všetko pre to, aby voči „zodpovedným osobám vyvodili patričné konzekvencie“.

Všetkých exkomunikovať, a bude svätý pokoj, nie?

Asi by bolo vhodné pripomenúť, že KU je verejnou vysokou školou. Študenti musia rešpektovať jej katolícky charakter, ale tým to hasne. Vatikán do jej chodu nemá zasahovať. Teda, pokiaľ ma u nás štát stále zvrchovanú moc.

Traja protestujúci kňazi sa podľa môjho názoru zachovali neprimerane. Ich útoky na pani Radičovú sú nevkusné a pokrytecké. Mám vážne podozrenie, že ich výzva je viac motivovaná ich pohľadom na Radičovú, ako snahou o ochranu ružomberskej akademickej pôdy. Myslím si, že o neutralitu ich Alma mater tu rozhodne nejde. Iba ak tak o budovanie ostrova pozitívnej katolíckej deviácie, kde by nemali prednášať ľudia žijúci „v hlbokom rozpore s mravmi Katolíckej cirkvi“. Lebo pravda je len jedna. A oni vedia aká.

- - - - - -


- - - - - -

23 marec 2009

Športovci pre Pravdu neblogujú. Zavádza?

Denník Pravda má rubriku s názvom Športovci blogujú pre Pravdu. Avšak športovci vôbec neblogujú. Ako to?

Aj túto sobotu priniesla Pravda článok od trénerky slovenských basketbalistiek Pokey Chatman, ktorý v printovej verzii uviedla pod hlavičkou nepravidelnej rubriky Športovci blogujú pre Pravdu. Podobné príspevky píše ešte napríklad hokejista Richard Lintner či tenista Dominik Hrbatý. Nájdete ich tu.

Problém je v tom, že v prípade týchto textov nemožno hovoriť o blogovaní. Otázne je, či ľudia z Pravdy o tom vedia a čitateľov zavádzajú pekne znejúcim a moderným slovíčkom, alebo jednoducho nepoznajú skutočný význam pojmu blog/blogovanie.

Faktom je, že presná definícia blogovania neexistuje a na túto tému sa vedú diskusie. Avšak jestvuje konsenzus, že blogy sú opakovane aktualizované internetové stránky, na ktorých sú príspevky zobrazované v obrátenom chronologickom poradí, teda od najnovšieho po najstarší. Blogovanie je teda vytváranie takýchto stránok.

Avšak žiadna zo spomenutých osobností športu taký web nemá. Rozhodne teda nemožno hovoriť o blogovaní, ale o obyčajnom dopisovaní. To by ľudia z Pravdy, ktorá prevádzkuje blog.sk, asi mali vedieť...

- - - - - -

Podporte tento postreh na vybrali.sme.sk. Ďakujem!

- - - - - -

Práve ste dočítali Browser, pravidelnú rubriku blogu Bútľavá vŕba, ktorá vychádza každý pondelok.

Všetky tohtoročné Browsery nájdete tu.

Chcete sa stať pravidelným čitateľom blogu Bútľavá vŕba?

Pridajte si ho do svojej RSS čítačky, alebo využite e-mailovú notifikáciu.

20 marec 2009

Voľby najhorších

„Zatiaľ je demokracia vláda priemeru a najsilnejší hlas v nej majú tí najhorší. (...) Sloboda by nemala byť pre každého. Mala by byť odstupňovaná podľa úrovne človeka. (...) Človek sa narodí, a nie je občanom. Je členom rodiny. Keď dospeje, stane sa občanom obce a mal by mať právo hovoriť do jej záležitostí. A až keby svojou činnosťou prerástol aktivitu a význam obce, tak by mohol získať právo stať sa občanom širšieho celku. Malo by to byť odstupňované podľa zodpovednosti. My dnes nechávame rozhodovať o dôležitých veciach ľudí, ktorí ani morálne, ani intelektuálne toto právo nedosiahli. Vždy sa mi zdalo trochu smiešne, že najlepším prezidentom USA môže byť ten, koho volí väčšina hlupákov.“

: povedal Ludvík Vaculík v rozhovore s Tinou Čornou.

- - - - - -

Piatkové citáty týždňa | RSS | Blog e-mailom

16 marec 2009

Prečo skracovať poéziu?

„Odmeny a tresty rozprašujeme okolo seba bezmyšlienkovite, automaticky, ale vždy sa pri tom cítime dôležití, aspoň trochu. Posudzovaním zvyšujeme svoj význam. Ak pochválim Felliniho, som aspoň na okamih jeho partner. Odmeňovaním a trestaním si lichotíme.“
 
(ŽUCHA, Ivan: Kompost. Bratislava: Drevo a srd, 2003. s.257)

Ja si tu na tomto piesočku lichotím neraz. (Že? Že?) Toto ihrisko je vybudované na mojej samoľúbosti a exhibicionizme. Práve tu som pupok sveta. Boh, teší ma. Nemyslím, že je na tomto (verím, že stále primeranom) egocentrizme niečo zlé. Veď aj Susannah Stern tvrdí, že blogovanie pomáha poňať blogerovi jeho identitu. Podľa Stern nie je zlé, ak na blogoch vystupuje do popredia autor, ktorý tam skúša svoju identitu, hľadá spätnú väzbu, skúma svoje hodnoty, presvedčenia, názory...

Pred viac ako týždňom som počúval o poézii. Nových trendoch, smeroch. Pre mňa, kultúrneho (polo)molocha, to boli veci nové a neznáme. Dokážem rozoznať romantické skladby štúrovcov, ale nevidím rozdiely medzi katolíckou modernou, postmodernou a inými smermi osamelých, prekliatych, zabudnutých a neobjavených básnikov. Ale predsa si do nich štuchnem – aby som zvýšil svoj význam a aspoň na chvíľu sa im rovnal.

Prach som – a na moment sa v literárneho kritika obrátim. Prečo nie, aj tak mám pocit, že dnes je literárnym publicistom každý, kto napíše aspoň dve recenzie ročne. Pri mnohých analytikoch, odborníkoch z všakovakých odborov je to akoby rovnaké. A... veď ja som kritikom už dávno!

Na spomínanom poetickom posedení som sa dopočul o novom literárnom smere, autente. Vraj prichádza po postmoderne, je plný symbolov, zvratov, akejsi integrovanej asonancie. Básne sú písané voľným ale aj viazaným veršom a v zásade rozprávajú autentické skúsenosti z autorovho života. Pretože to, čo autor neprežil, ale iba vymyslel a vyfabuloval, je citeľné, očividné - a neautentické. Potiaľto by to všetko znelo bohovsky (a bohémsky), avšak dochádzame k poslednej (mnou zapamätanej) charakteristike, s ktorou sa môj súhlas rozchádza.

Básne písané v autente sú miniatúrami. Každé zbytočné slovo je zabité, názvy básní a všetka diakritika sú vymazané. Vznikajú tak krátke torzá, neraz pekne znejúce, ale tak vysoko abstraktné a neurčité, že čitateľ sa môže len nesmelo domnievať, čo chcel autor povedať. „Písať štýlom podobenstiev a metafor je dosť rizikové, lebo to umožňuje rôzne výklady,“ napísal Wabt a myslel pri tom aj na mňa.

Vraj príchod autenty kopíruje celospoločenské trendy, kedy ľudia vyhľadávajú krátke články v novinách a na webe, majú čas skôr na poviedky ako na romány, pozrú si skôr sitcom ako celovečerný film. A tak aj krátke, zhruba desaťslovné básne sú hitom budúcnosti, ideálom informačnej spoločnosti v dobe tyranie času.

Tak ako Lucia Piussi dokáže slabým hlasom povedať silné vety („aj keby všetci mali silnejší hlas ako ty, ja verím v silu slov, ja ti verím, Piussi“), tak možno aj niekoľkými slovami povedať veľké myšlienky. Svedčí o tom Tomáš Janovic či Peter Gregor. Samozrejme, aj ultrakrátka poézia môže byť krásna, môže byť umením v pravom zmysle slova a má svoje zaslúžené miesto na poli literatúry. Nerobil by som však zo skratkovitosti modlu, trend, ktorý treba kopírovať.

Možno som pribrzdený idealista, ale vždy som mal pocit, že poézia sa nemá orientovať trendmi v spoločnosti (a tobôž nie v žurnalistike). Naopak, že má byť svojbytná a jedinečná. Mal som pocit, že báseň je básnikovou jedinečnou výpoveďou, v ktorej odhaľuje krásne veci – alebo krásne odhaľuje veci nepekné. Že básnik vlastne odhaľuje ducha vecí. Že je autentický, ale nie až tak, aby bol gýčový. A že úspech umelec nikdy nepovažuje za meradlo (modernosti, hodnotovosti, krásy).

Básnici môžu vravieť, že moje slová hovoria viac o mojich neschopnostiach, ako o samotnej autente. (Ale to môže tvrdiť každý básnik o každom kritikovi.) Že mieru abstrakcie, ktorú oni predstavujú, jednoducho nemôžem pochopiť, a preto sa na nich osopím. Prosím, tieto názory sú legitímne a isto nie sú postavené na vode.

Prepáčte mi tú trúfalosť, ale od poézie vyžadujem, aby ma utešila a naplnila. Túžim sa vo veršoch vidieť. A nič z toho mi nedajú básne tak krátke, metaforické a abstraktné, že sa do nich zmestí všetko. Alebo nič...
Autenta možno raz bude trendy a cool – tak ako v próze guru Coelho a drsný Bukowski. Nevadí. Ja budem mať aspoň dobrý pocit intelektuála, ktorý číta undergroundového Smreka a Ondrejičku.

13 marec 2009

Kainovo znamenie Európy

„Dnešný svet akoby bol rozdelený na dva tábory: na svet, ktorý obviňuje, a na Európu, ktorá sa ospravedlňuje. Robí to na mňa dojem, že od nášho svetadielu sa vyžaduje jediné – kajúcnosť. Kajúcnosť je samozrejme z mnohých dobrých dôvodov na mieste, ale rád by som pripomenul jednu vec: väčšinu svojich zločinov Európa uznáva v omnoho širšej miere než všetky ostatné kontinenty, a to ju ctí. (...) Spytovanie svedomia je metodická analýza chýb, omylov, prechmatov, dokonca i hanebností, ktorých sa európske národy mohli v priebehu storočí dopustiť. Európska tradícia sebakritiky, ktorá vzišla z kresťanstva, zapustila korene v osvietenstve a zdá sa mi tým najlepším, čo máme. Je to poklad, ktorý musíme za každú cenu uchovať, pretože všetka demokracia žije a bude žiť zo sebakritiky, a len čo nejaká vláda alebo spoločnosť na sebakritiku rezignuje, prestane byť demokraciou.“

: píše Pascal Bruckner v článku Od kritického myšlení k masochismu.

- - - - - -

Piatkové citáty týždňa | RSS | Blog e-mailom

09 marec 2009

Ozdobné pohlavie a panika

Vážení a milí. (Už z jazera prichádzajú, príšerky priamo k nám.) Dovoľte, aby som vám predstavil sediment – usadeninu mojich súčasných myšlienok, pocitov a slov. A hoci vás nechcem hneď prvými vetami odradiť od čítania, mali by sme začať náukou o skalách, petrológiou :)

Petrológia sa venuje výskumu hornín (rozumej šutrov) a sediment je druh horniny, na ktorý by som sa v tomto všeobecnovzdelávacom texte chcel zamerať a spomenúť, že usadenina vzniká z rozrušených skál, alebo činnosťou organizmov (a nahromadením ich zvyškov). A tak aj tento myšlienkový sediment vznikol premiestnením a spevnením úlomkov iných myšlienok.

Včera bol medzinárodný deň žien. Pre človeka ako ja, ktorý ignoruje meniny, prehliada narodeniny, Vianoce pretrpí, Veľkú noc prespí a dátumy iných sviatkov si nepamätá, to až tak veľa neznamená. Pred rokom som si však tento sviatok uctil malým príspevkom. Tejto provokačnej tradícii by som chcel ostať verný, a preto by som si dovolil malý citátik od Oscara Wildea:

„Milý chlapče, nijaká žena nie je geniálna. Ženy sú ozdobné pohlavie. Nikdy nemajú čo povedať, ale vravia to očarujúco. Ženy reprezentujú triumf hmoty nad duchom, ako muži reprezentujú triumf ducha nad morálkou.“

(WILDE, Oscar: Portrét Doriana Graya. Bratislava: Petit Press, 2004. s.62)

Asi je nevhodné, aby som z kníh vyťahoval takéto buričské myšlienky. Ale čo už! Mám ich ešte na niekoľko rokov dopredu a keby sa aj vyčerpali, stále môžem siahnuť po Mištíkových preslávených vtipoch o ženách. A nič, ani tieto pivné výroky asi nezmenia moju povesť sukničkára (pozor, nie kurevníka!). (A to som si ešte stále nevytlačil vizitky pre rozkošné slečny.) Veď mňa takéto oštítkovanie aj tak nijak extra nevzrušuje, isto o mne kolujú aj horšie chýry, že...?

Pri sedimentácii tohto textu treba venovať malú zmienku aj inému sviatku. Viete, fascinuje ma, že človek venoval pamätné dni kadečomu – vajciam, kvetinovému dizajnu, komplimentom, vidieckym ženám, monitorovaniu vody... Už som o tom písal. A nie raz. Dnes, 9. marca, by sme mali pozdvihnúť čaše (alebo dať si dávku antidepresív) na oslavu Dňa paniky.

Nepodarilo sa mi vypátrať, ktorá maniodepresívna hlava niečo také splodila, ale uznávam, že ten sviatok je vo svojej nezmyselnej existencii predsa len vhodný. Veď v piatok vyšla Pravda s červenou titulkou a konskými písmenami hlásala: „Platy začali klesať“. Panika, chaos, stres! (A ešte ma niekto bude presviedčať o tom, že pravda nie je bohapustý bulvár.)

V nedeľu bola v telke Belousovová a perlila tak ohromne, ako som ja pri nej penil. Akoby to nestačilo, Agelina je blondína. Zas. To sú šoky! Hádam bude za chvíľu aj na Pokeci a ja si cvrknem.

O dva týždne budú prezidentské voľby, a teda hladina politického nevkusu a gýču stupaje. A... dnes je pondelok. Panika, chaos, stres! No odolaj...

Áno, odolaj! Vraj na deň paniky nemáte panikáriť, treba nahromadiť napätie a explodovať až po polnoci. Takže, zatiaľ dont panic ;)

... dosť bolo sedimentov. Bežte hľadať kamienky aj inde, isto nájdete aj vzácnejšie kúsky :)

- - - - - -

Práve ste dočítali pravidelnú pondelkovú rubriku Browser.

Všetky tohtoročné Browsery nájdete tu.

Chcete sa stať pravidelným čitateľom blogu Bútľavá vŕba?

Pridajte si ho do svojej RSS čítačky, alebo využite e-mailovú notifikáciu.

06 marec 2009

Propaganda a kyberútoky v Rusku

„Kremeľ najprv dostal úplne pod kontrolu tradičné médiá a teraz vniká plnou parou do virtuálneho sveta. Stratégia úradu nie je nová: získať pevnú kontrolu nad poprednými publikačnými platformami a naplniť ich propagandou a pokrivenými polopravdami, ktorých cieľom je formovať verejnú mienku. (...) Kedykoľvek pokusy o manipuláciu zlyhajú, ďalším mocným nástrojom potierania disentu, ktorý nevyvoláva verejné obvinenia z formálnej cenzúry, sú kybernetické útoky. Práve to zažil Gruzínec (známy pod prezývkou cyxymu), ktorý využíval svoj blog na LiveJournal ku kritike toho, ako obidve vlády pristupovali k minuloročnej letnej vojne. Nasledovala séria kyberútokov, ktorá bola tak pustošivá, že sa zrútila celá služba, vrátane miliónov iných blogov, čo správcov LiveJournal prinútilo jeho účet dočasne zmazať.“

: píše Rebecca MacKinnon a Evgeny Morozov v článku Firewally na cestě ke svobodě.

05 marec 2009

Vraj som bombastický :)

Pred malou chvíľou som dostal príjemný e-mail. Porotcovia súťaže The Blogger Appreciation Awards si pozreli môj blog (chudáci, po slovensky asi nevedeli) a zhodli sa, že blogujem excelentne (rozhodne nevedia nič po slovensky :).

V maily sa píše, že by som mal byť hrdý, pretože môj blog patrí medzi najlepších desať percent nominovaných blogov, teda, že z prihlásených viac ako 2000 stránok patrím medzi dve stovky najlepších.

Poslali mi aj medailu:

Takže... som hrdý :)

- - - - - -

Pridajte si tento blog do svojej RSS čítačky, alebo využite e-mailovú notifikáciu.

02 marec 2009

Paralýza strachom z vlastného tela

Prečo krásu automaticky spájame so ženami? A prečo je považovaná za takú významnú kvalitu, že sú ženy nútené nenávidieť svoje telá?

Minule som si opäť s nadšením vypočul Filozofickú knižnicu Slovenského rozhlasu. Je to veľmi príjemná relácia, ktorú som si už dávno obľúbil. Vždy si ju rád stiahnem do „empétrojky“ a počúvam ju v autobusoch, idúc cez mesto, blúdiac medzi regálmi potravín... Po jej vypočutí mám vždy pocit intelektuálneho obohatenia. A navyše mi robí strašne dobre, že kým ostatní okolo mňa lietajú a myslia na svoje každodenné problémy, ja sa vznášam niekde... a mám pocit, že som nadčlovek, bohovský intelektuál, ktorý filozofuje i vtedy, keď neleží v posteli s knihou v náručí...

Relácia, ktorú som naposledy počul, sa venovala mýtu krásy.

Je to zaujímavý fenomén. Máme pocit, že krása bola odnepamäti dôležitá. Afrodita, krásna Helena, Izolda, Popoluška, Merilyn, Rosalinda... Aj tá Alenka v ríši divov bola pekná baba a isto neskôr zlomila pár sŕdc. A pritom sa zabúda, že hodnota ženy (pardón za tento ekonomický termín, ale tak to bolo) závisela od plodnosti, majetku, rodu, schopnosti postarať sa o rodinu... Krása bola len príjemným bonusom. Dnes je však samozrejmá a žiaduca (ako soľ v chlebe).

Mýtus ženskej krásy sa podľa všetkého rozšíril v 20. storočí, a to najmä v súvislosti s mnohými sociálnymi zmenami, ktoré umožnili demokratizáciu krásy. Krása sa tak stala dostupnou a zároveň aj nevyhnutnou vo všetkých spoločenských vrstvách. Ba čo viac, stratilo sa aj časové ohraničenie – žena sa musí približovať ideálu krásy v každom veku.

Je paradoxné, že hoci ženy získali mnohé výdobytky a zvýšilo sa ich postavenie v spoločnosti, je im to prd platné, pretože sú paralyzované strachom z vlastného tela. Tak ako sa stráca uniformná móda a pripúšťa sa rôznorodosť v obliekaní, posilňuje sa aj ideál ženského tela. Vlastne, už nemožno hovoriť o ideále, ale o prikazovanom vzore. Stretáme sa preto so skutočnosťou, že ženy nenávidia svoje telo.

Mýtus, s ktorým máme dočinenia, vraví, že krása je niečo, čo sa dá kúpiť a čím sa dá platiť. Krása je prísľubom šťastia a cestou k úspechu. Tento mýtus je vhodným inštrumentom sociálneho usmerňovania a manipulovania. Kto vytvára tento mýtus a má záujem, aby sa plne realizoval?

Dovolím si tvrdiť, že ho živia rovnako muži aj ženy, hoci tetušky z vydavateľstva Aspekt by teraz do mňa najradšej niečo tvrdé a ťažké hodili.

Skúsme však toto tvrdenie (holky, aspoň pre túto chvíľu!) prijať a premietnuť si jeho dôsledky. Ak existenciu mýtu krásy majú na svedomí muži aj ženy, možno predpokladať, že tento mýtus tak ľahko (ak vôbec niekedy) nevyhynie. Že mu ľudia nestiahnu masku z tváre a neuvedomia si, že moc tohto totemu sa rodí iba v ich hlavách, hoci on sám je len vyčačkané poleno.

Navyše mýtus krásy už dnes vytvára ideál muža. Vznikajú polopravdy o tom, čo ženy chcú a u mužov hľadajú. A podrývanie sexuálneho sebavedomia zaberá na obe pohlavia. Tá manipulácia mužov dostane, ale ženy tým nič nezískajú. Víťaz nebude...

Viac vo Filozofickej knižnici, ktorú si môžete vypočuť tu.

Súvisiaci článok:

       
      Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators