Inkvizícia sa vracia – a tentoraz ju začína Organizácia spojených národov, píše Austin Dacey na stránkach Religion Dispatches. Rada OSN pre ľudské práva totiž prijala rezolúciu, ktorá obmedzuje slobodu prejavu.
Na návrh islamských krajín bola Radou OSN pre ľudské práva odhlasovaná rezolúcia (7/19), ktorá tvrdí, že hanobenie náboženstva je vážnym útokom na ľudskú dôstojnosť, obmedzuje slobodu a môže viesť k násiliu. Týždenník The Economist v komentári Zmysel slobody upozorňuje, že na prvý pohľad síce dokument vyzerá ako ďalšie bezzubé plytvanie slovami zo strany medzinárodnej byrokracie, avšak pri bližšom pohľade na dialektiku a kontext, v ktorom bol prijatý, sa ukazujú isté riziká.
V rezolúcii sa píše, že hanobenie viery zosilnelo po 11. septembri, odkedy sa buduje stereotyp identifikujúci terorizmus a násilie s istým náboženstvom (teda islamom) a svätou bytosťou (teda Mohamedom). Podľa Religion Dispaches síce kritici rezolúcie tvrdia, že Mohamed – a aj panna Mária – sú mŕtvi, nemôžu byť poškodení, a preto je ich ochrana nezmyselná. Pakistanskí delegáti na to ale odpovedajú, že potrebujeme autority, ktoré musíme chrániť pred útokmi, lebo to nemôžu robiť sami.
„Jedine jednotlivci majú práva, nie náboženstvá,“ myslia si kanadskí predstavitelia. Varujú, že prijatím ochrany náboženstva pred hanobením sa ohrozuje sloboda prejavu.
Prečo však musí sloboda prejavu umožňovať aj urážku náboženstva?
Vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948 sa píše, že každý jednotlivec môže žiť slobodne, vyznávať ľubovoľnú vieru – aj žiadnu, môže zmeniť náboženstvo, ale má aj slobodu prejavu, čo zahŕňa aj možnosť súhlasiť či nesúhlasiť s ktorýmkoľvek náboženstvom. Ako konštatuje v citovanom článku The Economist, Deklarácia chráni jednotlivcov, nie náboženstvá a vieru. A to je zásadný rozdiel. „Nie je možné chrániť náboženstvo a jeho prívržencov bez porušovania práv jednotlivcov,“ píše sa v týždenníku.
Kevin Hasson, zakladateľ a prezident Becketovho fondu pre náboženskú slobodu pre FoxNews vysvetľuje: „Celá idea hanobenia náboženstva je trojským koňom pre niečo iné. Keď hovoríme o hanobení, hovoríme o ľuďoch, ktorí sú očierňovaní a utŕhaní na cti, ale idea nemôže byť hanobená. Idey nemajú práva, iba ľudia.“ Hasson dodáva, že „Boh môže potrestať rúhanie v budúcnosti, ale nie je vecou vlády, aby na to dozerala tu a teraz“.
Navyše, predkladatelia – Saudská Arábia, Egypt či Pakistan – používajú slovo „urážka“ v zmysle rúhania, čo je v praxi každý odklon od oficiálnej verzie islamu.
Štyridsaťsedemčlenná Rada pre ľudské práva, ktorá vznikla v marci 2006 a nahradila tak bývalú Komisiu OSN pre ľudské práva, dnes čelí kritike, že reflektuje viac záujmy islamských a afrických krajín, ktoré ak hlasuj spoločne, môžu presadzovať svoju agendu.
Niektorí veria, že rezolúcia je kampaňou islamských krajín, ktoré chcú nahradiť Všeobecnú deklaráciu ľudských práv Káhirskou deklaráciou prijatou v roku 1990. Tá predkladá vlastný pohľad na slobodu a všetky práva podriaďuje Koránu a Šaríji. Viac o tom píše Christine Schirrmacher.
Panuje názor, že rezolúcia nebude mať vplyv v západných krajinách, kde je sloboda prejavu vysoko cenená, ale jej dôsledky môžu byť omnoho výraznejšie v iných oblastiach sveta. Tam môže byť aplikovaná aj proti politickému a náboženskému disentu. Floyd Abrams, profesor žurnalistiky na Columbia University v New Yorku potvrdzuje, že Američania sú chránení svojou Ústavou, ale rezolúcia môže postihnúť tých, ktorí žijú v krajinách s absentujúcou slobodou prejavu.
Proti dokumentu už vystúpilo viac ako 200 mimovládnych organizácií zo 46 krajín sveta. Na internete je už aj petícia obhajujúca slobodu prejavu a právo mať iný názor.
