blog Filipa Struhárika
Subjektívny prehľad najvydarenejších citátov, na ktoré som za rok narazil. (ilustračné foto: hetivalasz.hu)
„Dnešná vládna garnitúra môže kritizovať tú predchádzajúcu z rôznych prešľapov, právom či neprávom. Neponúka však žiadnu morálnejšiu alternatívu, len anestetikum nových ilúzií. A to nemôže pôsobiť večne.“
: napísal Tomáš Zálešák vo svojom článku Premietanie na konci roka publikovanom vo Fóre občianskej spoločnosti (Bratislava, 2006, č. 11-12).
Súvisiace články:
“Keď cirkev prehovorí proti antikoncepcii, nájde aj medzi vlastnými asi iba málo takých, ktorí úplne súhlasia s tým, čo hovorí, a naozaj to chápu. Keď tento mesiac na Katolíckej univerzite študenti pripravili posledné číslo svojho školského časopisu – za jeho nosnú tému si zvolili práve tému antikoncepcie – škola napriek akokoľvek dobrej vôli nechať študentov realizovať sa a slobodne vyjadrovať svoje názory musela zasiahnuť a vydanie čísla stopnúť. Spracovanie témy bolo jednoducho v rozpore so základnými postojmi cirkvi a odrážalo neprijatie jej argumentov.”
Stále nemôžem uveriť slovám, ktoré napísala moja vyučujúca. Som do spomínaných udalosti silne zaangažovaný, a tak možno strácam súdnosť. Ale nezdá sa aj vám, že sa práve priznala k cenzúre na Katolíckej univerzite?
Áno, pred vstupom na štúdium na KU som sa zaviazal, že budem rešpektovať katolíckeho ducha Univerzity. Nevedel som však, že pod pojmom rešpektovanie sa rozumie bezpodmienečné prijatie argumentov Cirkvi. Nevedel som, že v mene obhajoby jej učenia, možno ísť proti 26. článku Ústavy.
Prosím, opravte ma ak sa mýlim, ale ja tu naozaj vidím cenzúru! (A nevkus, úzkoprsosť, pokrytectvo...) A posúďte, či spracovanie témy antikoncepcie bolo skutočne neprijateľné.
Ďakujem, neveriacky krútim hlavou a neverím, že s takýmito ľuďmi možno (dokážem) viesť dialóg...
Súvisiace články:
- Sklamali ste ma. No nie len to – prvý prípad cenzúry na KU
- Prvé číslo časopisu Zumag (pdf), údajne hanopis školy
- Druhé a tretie číslo Zumagu (pdf), ktoré získali druhé miesto na Štúrovom pere 2008
- Téma antikoncepcie (pdf), ktorá bola zakázaná
- Odstúpenie vedenia časopisu Zumag, kvôli pretrvávajúcim problémom s vydávaním
Už dlhšie vediem vnútornú diskusiu o tom, či texty o blogovaní je vhodné uverejňovať na tomto webe. Mám totiž pocit, že pôvodných čitateľov Bútľavej vŕby, tieto technicko-informačné články priveľmi nezaujímajú. Preto prichádza malá zmena – vytváram nový špecializovaný blog.
V týchto dňoch spúšťam do prevádzky svoj druhý web: Blogovanie – všetko o blogoch. Ešte pred mesiacom by som úvahy o druhej stránke odmietal, pretože som bol presvedčený, že chcem venovať všetku energiu do budovania silnej Bútľavej vŕby. Stredy o blogovaní však podľa môjho názoru narúšali jej pôvodnú koncepciu a tematiku, preto som sa rozhodol publikovať na dvoch miestach súčasne.
Vytvorenie nového blogu nemá oslabiť postavenie Bútľavej vŕby, práve naopak. Má zvýšiť jej atraktivitu a prehľadnosť.
Pozri tiež: Je lepšie mať jeden blog o odlišných témach, alebo viacero špecializovaných blogov?
Bútľavá vŕba tak bude aktualizovaná vždy aspoň dvakrát týždenne – v pondelok rubrikou Browser a v piatok citátmi týždňa. Nový blog bude aktualizovaný minimálne raz za týždeň, pričom sa bude špecializovať na články o blogovaní, písaní, občianskej žurnalistike a webdizajne. Pri tvorbe budem čerpať skúsenosti a vedomosti, ktoré som získal pri písaní bakalárskej práce o slovenskej weblog sfére. Blogovanie – všetko o blogoch sa bude usilovať monitorovať dianie na slovenskej a svetovej blogsfére a odkazovať na zaujímavé články svetových odborníkov.
Samozrejme, pripravujú sa aj novinky a zaujímavosti, ktoré budú postupne realizované.
Neváhajte preto a pridajte si tento nový blog do svojej RSS čítačky!
Podporte hromadnú pripomienku proti regulácii vysielania na internete, ktorú považujeme za neodôvodnený zásah do slobody šírenia informácií. Času je málo, len do piatka 29. mája 2009.
Dnešný Browser nevyšiel. Na vine je nepriazeň osudu, pomsta bohov, neprítomnosť múz, zlá konštelácia hviezd a predovšetkým Windows. Ten dnes vykonal nepovolenú operáciu, tak som to s ním nadobro skončil. Pol dňa som z disku zachraňoval potenciálne dôležité súbory a za chvíľu spustím s krvou podliatymi očami a smiechom hrdloreza formátovanie disku.
A zajtra začnem stavať na zelenej lúke... Želám úspešný vstup do nového týždňa. Nech vám ho žiaden človek ani program neskazí :)
„...pravica zlyhala. Dzurindovské reformy spôsobili hospodársku krízu,“ tvrdí v reklamnom spote Boris Zala, kandidát do volieb do Európskeho parlamentu
Niekedy to tak vypáli, že vyberiem citát, zavesím ho bez kontextu do vzduchoprázdna – a ako sa tam prištipnutý na žinke trepoce, každý čitateľ naň nahliada z inej strany...
Najprv citát Vlada Palka, ktorý akoby zaváňal zámernou manipuláciou. Nemyslím si. Áno, Palko nehovoril o morálnom probléme, ale o zlyhaní KDS v získaní voličských hlasov. Na druhej strane tento konkrétny citát – áno, možno len z môjho pohľadu – briskne vystihuje dialektiku niektorých konzervatívnych politikov, intelektuálov, publicistov. Ľudí, ktorých si vážim, ktorých názory mám rád a vyhľadávam ich. Avšak som preto na nich aj prísnejší! Na jednej strane sú pevne názorovo zakotvení, na druhej ma vedia rozčúliť viac ako dezorientovaní pragmatici a národní zadubenci. Čím? Pýchou a pózou akýchsi mesiášov, ktorí sa nám môžu pozrieť do očí. (Písal o tom aj Daniel Pastirčák.)
Citát Tomáša Zálešáka zas rozčertil Wabta. Úprimne, nie som si istý, či on inak pochopil Zálešákové slová, alebo som ja zle pochopil jeho reakciu. (Predbežne beriem vinu na seba :) Zálešák (vo svojej fantastickej eseji) píše (okrem iného) o médiách, ktoré prezentujú víziu „Krásneho nového sveta“, kde majú starší prístup len vtedy, „keď mladosť predstierajú, alebo sú aspoň ochotní kupovať výrobky na jej predlžovanie“. V spoločnosti panuje kult mladosti a Zálešák reagoval aj na televízne reklamy s heslom „vy už nemusíte byť nikomu na krku“. Túto problematiku uzavrel slovami:
„Ilúzia Krásneho nového sveta je len ďalšou z dlhého radu sebaklamov, ktorými sa kŕmi moderná spoločnosť – spoločnosť, ktorá prepadla bludnej viere, že v dôsledku rastu poznatkov a za pomoci technológie možno utiecť pred obmedzeniami ľudského údelu.“
...teda starobe – a strate krásy.
Každopádne som rád, že citáty týždňa pozorne čítate, uvažujete o nich – a mňa prinútite pozrieť na ne zas v inom svetle a z inej strany...
„Dnes sa mi skoro splnil sen... neuveriteľné. Snívalo sa mi, že som sa posral...“
SEO, teda Search Engine Optimization je spôsob, ako zlepšiť svoju pozíciu v internetových vyhľadávačoch, a tak si zabezpečiť vyššiu návštevnosť webu.
Neznie to ako obzvlášť sexy téma, ale ak chceme hľadať cestu k úspešnému blogovaniu, musíme začať práve tu. Ľudia totiž internetové vyhľadávače používajú dennodenne, a práve vďaka ním sa môžu dostať aj na váš blog. To ho ale nemôžete mať zastrčený niekde na 36. podstránke Gúglu.
Vyhľadávače pomocou tzv. robotov "skenujú" internetové stránky (ale aj textové dokumenty, pdf...), indexujú ich, ukladajú ich do databázy a podľa nejakých kritérií ich zoradia. Tieto kritéria nepoznáme úplne, sú tajomstvom, ale vieme ich s vysokou pravdepodobnosťou predpokladať. Ak ich dokážeme popísať a následne využiť, naša pozícia vo vyhľadávačoch môže stúpnuť – a teda následne aj návštevnosť blogu.
Nejde o jednoduchú úlohu, ktorú môžeme vykonať jednorázovo, zo dňa na deň. Je to dlhodobý proces úprav, na ktorý budeme myslieť pri ďalšej práci na blogoch – pri vytváraní štruktúry blogov, pri vkladaní odkazov, pri písaní titulkov atď.
Na SEO sa budeme v ďalších článkoch o blogovaní často odvolávať. Kto sa chce dozvedieť viac už teraz, mohol by začať študovať napríklad na Wikipédii.
Všetko, čo potrebujete vedieť o blogsfére nájdete na stránke Blogovanie.
Zajtra mám štátnice. Nebudem z toho robiť drámu ani senzáciu. Nebudem sa priznávať k tomu, čo viem a čo vôbec nie. Vymenovávanie jedného i druhého by bolo zdĺhavé a nudné. Nebudem ani opakovane ochkať nad podivnou konšteláciou štátnicových téz, z ktorých ani za toho oného neviem vyčítať, či naozaj študujem žurnalistiku, alebo skôr filozofiu, bioetiku a religionistiku.
Úvod, jadro i záver tohto príspevku chcem venovať výzve, aby ste sa za mňa modlili u permoníkov, dvanástich mesiačikov, všakovakých bohov (egyptských nevynímajúc) a vesmírnych ľudí. Spoločne to zvládneme, šmaríme tony kníh a poznámok pod posteľ a budeme sa zas poctivo venovať blogovaniu. (Posledné týždne to tu nestálo za veľa :)
A budeme sa tváriť, že nemám pred menom žiadne nezmyselné a bezvýznamné Bc.
„Starých ľudí – typicky ‘nezapadajúcu skupinu’ – si už nevážime ani pre ich skúsenosti, ani pre ich múdrosť, ba ani pre ich slabosť a zraniteľnosť. (...) Veď sú to dedinčania, možno mečiarovci, komunisti, kostolné baby, senilní sklerotici, ktorí neovládajú manažérsku angličtinu ani prácu s PC, majú divný vkus, divné zvyky, divné volebné správanie, sú závislí od zdravotnej starostlivosti, skrátka zavadzajú.“
Jonathan Morrow vo svojom ostatnom článku Your Blog vs. The World: 7 Steps To Winning The War for Attention píše, že blogeri sú v permanentnej vojne. Vo vojne s celým svetom!
Bojujú o návštevníkov, o odberateľov (RSS kanála), zvádzajú súboje s konkurentmi (v RSS čítačke) a taktiež so všetkým, čo ich čitateľov ruší pri čítaní. Áno, sú v nekonečnom súboji o pozornosť a buď budú hrať o víťazstvo, alebo ostanú stratení v neprebádaných zákutiach blogsféry.
Veru, táto teória má príchuť darwinizmu a machiavelizmu. Ale čo už. Komercionalizmus a marketing veľmi rýchlo začali ovplyvňovať aj fenomén blogovania. Internetovým exhibicionistom už nestačí, že môžu slobodne písať svoje názory a myšlienky. Oni chcú byť čítaní. Veeeľmi čítaní! Chcú si uchmatnúť čo najväčší kúsok z koláča.
Ako na to?
Morrow opisuje sedem základných krokov vo vojne o pozornosť:
To však nie je všetko. Cesta za úspešným blogovaním je tŕnistá a dobrý sprievodca sa hodí. Seriál textov o blogovaní na Bútľavej vŕbe by mal patriť do povinnej výbavy každého (za úspechom kráčajúceho) blogera.
Máme za sebou základy. Vieme, prečo ľudia blogujú, aké dôležité sú komentáre, naučili sme sa ako správne písať bloger a blog. Povedali sme si dokonca, čo má blogovanie spoločné so sexom.
Teraz sme pripravení učiť sa, ako lepšie blogovať. Začíname už o týždeň. Nevynechajte preto ani jednu cennú radu, čítajte tento blog pravidelne. Pridajte si ho do svojej RSS čítačky! ;)
Všetko, čo potrebujete vedieť o blogsfére nájdete na stránke Blogovanie.
„Pre holokaust v žiadnom prípade nechceme prísť o tržby,“ napísali mi pred pár mesiacmi z kina v Liptovskom Mikuláši, keď som k ním chcel doviesť Fedora Gála a jeho film Krátka dlhá cesta.
Túto moju príhodu spomína aj Martin Droppa v týždenníku .týždeň. Tak ako som ja hosťoval Fedora Gála a jeho priateľov v Ružomberku a v Martine, on pripravil obdobné podujatie v Liptovskom Hrádku. Vo svojom článku opisuje nezáujem a apatiu kultúrnych pracovníkov, neznalosť a dezorientáciu mladých ľudí. Skúsenosť s organizovaním podujatia ho postavila pred množstvo otázok, na ktoré stále nenachádza odpovede – a ani ja.
V čom tkvie jadro toho nezáujmu?
Tuším, že časť problému sa rodí už na školách. Žiaci vedia z dejepisu o gréckych mestských štátoch, niečo o habsburských vojnách, o večitých sporoch medzi Anglickom a Francúzskom. Z národných dejín vedia o Veľkej Morave a potom v nich rezonujú len heslá o tisícročnom maďarskom útlaku, proti ktorému sa Slováci stále búrili. Ideálne hnojivo na pestovanie nenávisti k našim južným susedom.
Ale čo vedia stredoškoláci o 20. storočí? Tieto učivá sa zväčša ani nestíhajú prebrať, prípadne prichádzajú na program dňa, keď sú koncoročné známky uzavreté – a teda sledovať učivo je zbytočné. Ja sám som sa až na vysokej škole dozvedel, čo bola sviečková manifestácia, čo boli samizdaty. Hanba, viem. Arizáciu, Norimberg, Povstanie, 1948, 1968, 1989... To všetko som začal chápať len vďaka vlastnému záujmu a túžbe spoznať tie veci.
Navyše, dnes si už ani nerobím ilúzie, že sa to môže radikálne zmeniť. Tí, ktorí na pedagogických fakultách vyučujú, a tí, ktorí odtiaľ vychádzajú s diplomami v ruke, ma nenapĺňajú optimizmom. Mimochodom, pozvánku na ružomberskú Krátku dlhú cestu som poslal aj ľuďom z Pedagogickej fakulty KU. Čo myslíte, koľkí prišli?
Čo myslíte, koľko budúcich žurnalistov prišlo, pozrelo si film, diskutovalo? A koľko poslucháčov histórie? A koľko ich vyučujúcich?! Koľko honorabilít, spektabilít, magnificencií?
Ale v Ružomberku to stále nebolo také zlé. So skutočnou apatiou – zdôrazňujem apatiou! – som sa stretol v Martine. Pozvánky dostali stovky mladých ľudí, no najmä martinská kultúrna obec – divadelníci, matičiari, múzejníci, knihovníci, kultúrni referenti, učitelia, regionálne médiá a literárno-spoločenské periodiká... Ani nechcite vedieť, koľkí prišli. A to sme vraj podľa zákona národným centrom Slovákov. Až sa bojím spýtať, akých Slovákov...
Organizovanie podujatí mi dalo veľa. Spoznal som skvelých ľudí, získal cenné skúsenosti. Vďaka osobnému stretnutiu s Fedorom Gálom som trochu lepšie pochopil Krátku dlhú cestu. A objavil som nové otázky, nové obavy.
Mám strach z tých apatických ľudí, ktorí dávajú prednosť žalúdku pred rozumom.
Mám strach z tej bezmennej masy...
„Terminátor je dnes kalifornským guvernérom. Môže byť niečo surrealistickejšie?“ spýtal sa svojho času jedinečný režisér Tim Burton. „Môže,“ odpovedali karpatské regionálne špičky pri príprave na voľby do Európskeho parlamentu. Česká ČSSD nominovala herečku Kateřinu Brožovú, hodnotovo a intelektuálne vyprahnutá SDĽ postavila na tretie miesto svojej kandidátky „slobodného umelca“ Ibrahima Maigu. Čo k tomu dodať? Nič, len so sykavkami zaerdžať ako čierna bača: „Ty kokso!“
Toto už nie je surrealizmus. Ani morbídny Burtonov humor sa nechytá. Maiga je zrejme nová krv, ktorá má na našej politickej scéne nahradiť automobilových pretekárov, starnúce hokejové legendy a Rafaja. Tá Brožová má aspoň využiteľné prednosti.
Dnes som si pozeral zoznam zaregistrovaných kandidátov do eurovolieb, ktorý sme mali v poštovej schránke. K tejto veci treba napísať ešte dve zásadne poznámky:
Vidíme sa 6. júna pri urnách. Uvidíme, aký popol vysypeme do Bruselu.
„Prečo by sme si mali spytovať svedomie, keď ostatní zlyhávali oveľa viac?“
Moja bakalárka bola o blogovaní, konkrétne o slovenskej weblog sfére – a tá téma ma nadchla tak, že sa jej nechcem vzdať. Stále čítam kvantá textov o úspešnom blogovaní, o nových fenoménoch, o častých chybách, o tom, ako s blogom zarobiť. A každú stredu o tom tak trochu píšem. Niekedy váham či nie zbytočne...
Wabt stále opakuje, že na blogoch je aj tak najdôležitejšia voľnosť a že všetky rady sú zbytočné. Má pravdu, viem.
A predsa mienim v písaní článkov o blogovaní pokračovať. Nie preto, aby som poučoval a radil, lež preto, že ma to baví. Pretože sa tak niečomu priučím, uvedomím si (aj novinárske) chyby a nedostatky, a možno, keď budem veľký, budem úspešný :)
Budem full-time bloger a nejaký mecenáš mi za to bude štedro platiť. Budem bohatý, ľudia ma budú spoznávať na ulici a pýtať si podpisy na telo. Hríb si ma pozve pod lampu, aby som distingvovaným jazykom odpovedal na otázku, čo pre blogovanie znamenal rok 1989. A aký mám z toho všetkého okolo nás pocit. Poviem, že dobrý a kým bude Ďuri Kušnierik predstavovať hudobnú skupinu hrajúcu na pokrčenom alobale a vyfúknutých slepačích vajciach, napíšem na svojom iPode ďalší blogpost. Skvelý, ako inak.
Pubertálni pipíkovia na smeblogu budú chrliť desiatky textov o tom, aký som židák a namyslený sob. Prídu si v tej chvíli strašne dôležití a v diskusii budú čitatelia orodovať nad ich brisknou argumentačnou schopnosťou. Mne budú ukradnutí, budem mať svoju hrdosť – a rodinu, priateľov, šťastie a Audinu.
Taká bude budúcnosť, hoci si nik nespomenie na tento text, v ktorom som to všetko s bravúrnou presnosťou predpovedal.
Stredajšie články o blogovaní nie sú zamerané pre tých, ktorí píšu blog ako svoj denníček a na návštevnosti im priveľmi nezáleží. Sú pre tých, ktorí majú (aj) iné ciele – nie väčšie, nie vznešenejšie – jednoducho iné.
Všetko, čo potrebujete vedieť o blogsfére, nájdete na stránke Blogovanie.
Chcel by som touto cestou oznámiť, že sa vzdávam funkcie zástupcu šéfredaktora vysokoškolského časopisu Zumag, a to ku dňu 1. 6. 2009. Na dnešnom zasadnutí redakčnej rady časopisu som o tom informoval zúčastnených členov redakcie.
K tomuto kroku som sa podujal z dôvodu pretrvávajúcich problémov s vydávaním časopisu, ktoré sú spôsobené aj opakujúcimi sa nezhodami medzi (aj) mnou vedenou redakciou Zumagu a zamestnancami Katolíckej univerzity (KU). Nezhody pramenia z rôzneho chápania významu, poslania a zamerania vysokoškolského časopisu, súvisia s odlišným pohľadom na rozsah slobody prejavu. Keďže tieto nezrovnalosti vážne ohrozujú existenciu a budúcnosť časopisu, vzdávam sa svojej funkcie zástupcu šéfredaktora.
Počas akademického roka sa potvrdilo, že miera tolerancie obsahu a názorov je na strane KU a Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty KU nižšia, ako som schopný akceptovať. Zároveň som nadobudol dojem, že vedeniu Filozofickej fakulty nezáleží na tom, či bude mať škola svoj vlastný časopis.
Časopis Zumag nedokáže redakcia financovať z vlastných zdrojov, preto potrebujeme aj finančnú podporu od školy. Avšak nie za cenu podrobovania sa názorom jej zamestnancov.
Ukazuje sa, že model slobodného a kritického časopisu, ktorý sme po dobrých skúsenostiach z minulých projektov chceli na škole realizovať, bol predčasný a unáhlený. Tunajšia akademická pôda na niečo také ešte nie je zrelá a pripravená – bojí sa sebakritiky a odmieta názory, ktoré by prekračovali konsenzuálne línie.
Snaha vyhovieť vkusu zamestnancov Univerzity a mnohé byrokratické prieťahy ma oberajú o množstvo energie, ktorú môžem investovať do iných aktivít.
Môj odchod z riadiacej pozície časopisu je síce sprevádzaný sklamaním a dezilúziou, no nie hnevom, ani zášťou. Dôkazom je aj fakt, že chcem naďalej ostať aktívnym členom redakcie a šéfom rubriky Background. Pre budúcnosť časopisu Zumag ale bude lepšie, ak jeho smerovanie bude určovať niekto, kto bude schopný pripravovať jedno číslo za druhým bez takých turbulencií, aké zažíval Zumag v posledných mesiacoch.
Verím, že náš časopis neopustí svoje poslanie, ktoré súvisí s podrobným informovaním, nastoľovaním diskusie a realizovaním kontroly. Taktiež dúfam, že Zumag nestratí svoju kvalitu, ktorá je podľa môjho názoru najvyššia spomedzi všetkých slovenských vysokoškolských časopisov.
Mojim nástupcom želám veľa šťastia a pevné nervy. Verím, že nestratia nadšenie a energiu – a ani svoju tvár, novinársku česť a hrdosť. Želám im, aby sa zamestnanci školy stali ich partnermi, nie oponentmi. Aby Univerzita bola tolerantnejšia, otvorenejšia diskusii, dôverovala tvorcom časopisu, podporovala ich, a to nielen finančne, ale aj morálne a odborne. Môže to byť prínosné pre všetkých.
PDF verzie posledných troch čísel Zumagu:
„A ešte mi niekto iný povie, že písať sem je duševná pornografia, a ja mu poviem, že tí čo porno pozerajú, nie sú o nič lepší ako tí, čo ho robia, ale aj tak ma neprestane čítať ani moralizovať neprestane.“ (Alenka Sabuchová)
Mám čerstvých 21 a niekde v chudých priestoroch medzi 22 kosťami lebky a chodidlami sa vzdúva nutkanie spísať nejakú šialenú sebareflexiu. Nepôjde o prudko filozofické ohliadanie sa na cestu, ktorou som prešiel, a na smer, ktorým kráčam. A nebude to ani dôkladná analýza exkrementov, do ktorých som cestou šliapol... Bude to ďalší zo série textov s hromadným označením „duševná hygiena“.
Mám 21 „a znovu raz dojem, že viem viac o veciach“. Som osvietený deviant, dozvedel som sa nedávno a úplne súhlasím. Lepší kompliment si neviem predstaviť. Som rád, že veci, ktoré som popísal, sa (mi) s odstupom času viac a viac potvrdzujú. Že katolícke univerzity majú naozaj strach, hoci ho pokrytecky popierajú. Že akademici sú sterilní. Že som dobre ohnil nad cenzormi, aj keď som ešte nevedel, že ich je tak veľa ako plesne v internátnych sprchách. Jedinou útechou je, že naprdené je úplne všade. Slabá útecha.
Vyhral som Štúrovo pero, ale aj to je slabá útecha. Vôbec ma to nefascinuje. Zvláštne a blbé zároveň. Hm, zvláštne a blbé, presne takí sú aj teoretici médií. Či už tí mladí, ktorí sú mimo akademickej pôdy absolútne nepoužiteľní, alebo tí starší, ktorí tridsať rokov do novín nič nepísali, ale o novinárskej praxi budú rozsievať poučky.
Akoby to nestačilo, štátnice sú za dvermi a div ich nejdú vyvaliť. A ja stále neviem, či študujem novinárčinu, alebo budem filozofom a religionistom. Každopádne je isté, že oproti strednej škole sa veľa nezmenilo. Vtedy sme sa učili všeobecné kecy. Vraj na výške sa bude špecializovať. Teraz sa učím ešte väčšie všeobecné bludy a špecializovať sa vraj môžem v praxi. Alebo až na dôchodku. Uvidí sa.
Áno, viem. Z tohto blogu sa vytratila hravosť, sviežosť, do textov neviem dostať svoj anglický humor. Asi mám také suché obdobie. Asi som už deformovaný, alebo sa stávam zachmúreným rozhnevaným mladým mužom. Neviem. Veď som happy, nič mi nechýba. Darí sa mi a aj ak sa niečo pobabre, aj ak niečo neunesiem, príde nová výzva, taká žiarivá a lákavá, že ani nemám čas myslieť na nezdary.
Mám 21, hrubšiu kožu a tenšie bankové konto. Mám všetky mandle, dokonca aj všetky zuby. Mám okolo seba skvelých ľudí, jedinečných priateľov, ktorí pri mne stoja, keď ich potrebujem, ale aj vtedy, keď mám pocit, že nikoho nechcem. Sú pri mne, aj keď som melancholický a nevľúdny. Vedia, že ich mám rád, aj keď to nie všetkým dám dostatočne najavo.
Mám okolo seba desiatky ľudí, ktorí ma dobre nepoznajú, a preto ma podceňujú. Ja ich môžem príjemne prekvapovať. Mám okolo seba aj dostatok hajzlíkov, hlupákov a farizejov. A za nich ďakujem nemenej. Veď práve oni mi po kvapkách dodávajú adrenalín, ženú ma vpred, učia ma žiť a bojovať. A robia to nezištne.
Mám úžasných a čestných rodičov, ktorí ma naučili žiť tak, aby som o sebe mohol rozprávať pri nedeľnom obede, aby som sa mohol bez obáv pozrieť do zrkadla. Mám vynikajúcich starých rodičov, obdivuhodnú sestru.
Mám skoro dopísaný tento príspevok, no už viem, že som niekoľko skvelých myšlienok nespomenul, zabudol vynechal. Zas nabudúce...
Mám 21 - a mám sa vynikajúco.
„Je v povahe veci, že nie cukor znamená koniec kávy, lež naopak. Nepadá ani dodatočne na váhu, že keď sa cukor roztopil, osladil kávu a premenil ju v rozhodujúcej miere. Cukru to môže naozaj byť všetko jedno, keďže tento príspevok ho stál jeho telesnú existenciu. (...) Kocka cukru, predurčená temným silám kávy. Ten cukor o tom nevie, no ostáva nesmrteľný, to je to, čo ma náramne vzrušuje. Poloha nesmrteľnosti.“
