Ľutujem divadelných kritikov :)

Pred chvíľou som sa vrátil domov z prestížneho divadelného festivalu Dotyky a spojenia. Chcelo by to reflexiu...

V skratke: výborný program, plné priehrštia zaujímavých ľudí, inšpiratívnych inscenácií a zážitkov. To všetko som si užil už štvrtýkrát – a som spokojný. Tak, ako po iné roky, aj tento raz to bolo moje intenzívne a jediné spojenie s divadlom. Inak sa mu totiž nevenujem a za celú sezónu vidím len niekoľko inscenácií. A tak, ako po iné roky, aj teraz som si nemohol nevšímať divadelných kritikov.

Bežný divák ich môže v hľadisku ľahko rozoznať. Rozhodne u nich nemôžete pred predstavením badať nedočkavosť alebo nadšenie z blížiaceho sa kultúrneho zážitka. Tvária sa zádumčivo a noblesne. Na vtipných scénach sa zasmejú vždy decentne a o poznanie menej ako zvyšok divákov. Teda, ak sa vôbec zasmejú. Keď v hre dochádza ku kolízii a kríze, ktorá divákom nedovolí dýchať, oni rozmýšľajú nad kostýmami a svetlami. Popri tom samozrejme podrobne analyzujú, či herci pôsobia autenticky a divadlo skutočne hrajú, nie iba predvádzajú.

Ak k ním z javiska dorazí niekoľko zblúdilých fotónov, môžete si všimnúť, ako si niečo značia na papier. A keď predstavenie skončí a diváci odmeňujú tvorcov potleskom, kritici len lakonicky a jemne naznačujú potlesk. Ak hlasitosť ich potlesku zdvojnásobíme, priblížime sa k zvuku praskajúcej vaječnej škrupinky. Keby nebodaj došlo k standing ovation, zaručene budú sedieť. O príčinách môžeme len špekulovať. Osobne vidím dve: 1) ostať sedieť je pohodlnejšie a ľahšie, 2) ak by sa postavili, mohlo by to na nich vrhnúť tieň podozrenia, že inscenácii nemajú čo vytknúť, a to by sa implicitne rovnalo ich kariérnemu zlyhaniu.

Prosím, neberte predchádzajúce odseky ako uštipačnú výčitku. Nie, ja mám teatrológov rád, hoci im občas nerozumiem. Avšak vzhľadom na moje vzdelanie a rozhľad môžeme tvrdiť, že si za to môžem sám. (Pozn. Ani predchádzajúca veta nebola uštipačná.)

Nerozumiem im, a navyše ich trochu ľutujem. Odkedy sa začali vŕtať v divadle, profesionálna deformácia ich zbavila schopnosti tešiť sa aj z nedokonalých predstavení. Divadlo pre nich už nemá to čaro, aké má pre mňa. (Hádam je to aspoň vyvážené inými pozitívami.)

Profesionálna deformácia je pliaga. Ja vlastne nemôžem pozerať televízne spravodajstvo (s výnimkou TA3), gurmán nemôže chodiť do ktorejkoľvek reštaurácie, ženský lekár zas na striptíz, automechanik má problém prejsť cez cestu bez toho, aby okoloidúcim autám nechcel... Urobiť niečo pod kapotou, čomu ja vôbec nerozumiem.

Zarytý čitateľ (blogov) nemôže prečítať tento príspevok bez toho, aby sa nespýtal sám seba, kde je pointa. A ja ho môžem dopísať iba dúfajúc, že sa pointa objaví aspoň v komentári :)

(Ne)súvisiaci článok:

Pascalova pasca Struhárikovej variácie - všetci bez výnimky sme v pasci, z ktorej niet úniku

Čítať ďalej »

Ekonómia je len náboženstvom

„…ostatně ekonomii za obor již ani nepovažuji, protože jde – jak ukázala krize, o čisté náboženství, které má sice samostatnou školu, ale mělo by v budoucnu nepochybně přejít k bohoslovecké fakultě.“

: pochybuje sociológ Ivan Gabal na svojom blogu o exaktnosti ekonómie ako samostatnej disciplíny.

Súvisiace články: 

Dnešná ekonómia je postavená na chybnej koncepcii, ktorá tvrdí, že finančné trhy smerujú k rovnováhe, teda na falošnej analógii prevzatej z fyziky. Viac v článku Nie kríza, ale koniec jednej éry.

Čítať ďalej »

15:0

Harabin vyhral a zároveň dokázal prekvapivo mobilizovať (občiansku) spoločnosť. Sudcovia o sebe prezradili niečo veľmi dôležité a zároveň strašné. 15:0. Drvivá porážka. Hrozná vizitka. Dôkaz dezorientácie našich sudcov.

Všetko bolo povedané, napísané, manifestované. A všetko bolo márne.

Na um mi schádzajú desiatky smutných anekdôt Tomáša Janovica. Páči sa mi táto:

Deci vína

pokazí kvapka octu

deci octu

nevylepší kvapka vína

a ja mám teraz veriť

v silu dobra

Čítať ďalej »

Všetci sme v ohrození, a predsa naivní

Každý žid vo svojom živote potrebuje mať stále pripravené dve veci: dobre zbalený kufor a platný cestovný pas. To sú slová z predstavenia Toronstkého slovenského divadla, ktoré cez víkend vystúpilo na doskách martinského divadla s hrou Horúce leto ’68. Hrou o veľkom československom augustovom exode.

O masívnom vysťahovalectve sa najnovšie hovorí aj v súvislosti s českými Rómami. Za prvý štvrťrok ich do Kanady ušlo takmer toľko ako za celý minulý rok. Sťahujú sa celé rodiny s deťmi, neopúšťajú len Čechy, ale starý kontinent vôbec. Boja sa o svoju budúcnosť na európskej pôde a unikajú čo najďalej. Nie kvôli kríze, lež kvôli nenávisti...

Českí cigáni majú strach zo stále hrozitánskejších nenávistných pochodov a kampaní, z verbálnych aj fyzických útokov, z radikalizácie spoločnosti i politiky. Niekto by mohol povedať, že média všetky udalosti len priveľmi dramatizujú a rómsky exodus zveličujú. Možno je v tom trochu pravdy. Na druhej strane cítiť vo vzduchu nevyslovenú poznámky: nech si idú; aj tak ich tu máme dosť; veď sú to len...

Pred štyridsiatimi rokmi unikali tisíce ľudí, lebo sa báli o seba, svojich blízkych, o svoju budúcnosť. Opustili priateľov, domovy, vlasť. Stali sa bezdomovcami. Dnes sa niečo podobné odohráva znova. Je to iné, lebo je to niekoľkonásobne menšie? Je to iné, lebo to robia i tak kočovní cigáni? A je to vôbec kočovníctvo?

Pri pohľade do Čiech, ku Maďarom, pri sledovaní diania v Európe i u nás je zjavné, že prostredie sa radikalizuje. V spoločnosti sa zmáhajú ruka v ruke nenávisť a apatia. Nečudo, že mám strach.

Nechápem detinský optimizmus historika Tomáša Ferenčáka, ktorý píše, že renesancia nacizmu nehrozí, lebo s ním už máme skúsenosti:

„Komunizmus našiel podporu (aj) mnohých slušných ľudí, hľadajúcich akýsi ‘spravodlivejší‘ svet, no po ére budovania socializmu si žiaden slušný človek túto skúsenosť zopakovať nechce. V prípade národného socializmu je tento fakt ešte výraznejší. Kým socializmus je iracionálne hodnotený ako ‘slušnejšia totalita,‘ tak národný socializmus a fašizmus nemajú ani tento nostalgicko-emotívny spoločenský kredit.“

Na rozdiel od neho si nerobím ilúzie, neverím v silu historickej pamäte, neverím, že ľudia vedia čo chcú – a tobôž nie, čo potrebujú. Neverím, že sme sa poučili a že sa zverstvá minulosti nemôžu zopakovať. No viem, že budúci novinári si necenia slobodu.

Zakrvavené ideológie nevymreli, práve naopak. Stačí sa pozrieť na mladých politikov v KSS a na zmáhajúci sa SZM. Ľudia svorne odmietajú fašizmus, ale poznajú len jeho javovú stránku. V civile uniká ich pozornosti. A nezabúdajme na víťaza zo zápasu medzi ideológiami - nacionalizmus.

Českí Rómovia utekajú za more, lebo majú strach. Do čerta s optimizmom! (Či skôr hlúpou naivitou.) Skutočnosť, že žijeme v demokracii, v právnom štáte či v 21. storočí nič neznamená! Mali by sme si pamätať slová z Gálovej knihy Krátká doluhá cesta:

„Pokud jeden jediný člověk chodí po ulicích se strachem o svou bezpečnost jenom proto, že je jiný než většina, ani ostatní nejsou v bezpečí.“

Čítať ďalej »

Nefoťte Harabina

„Podľa rozhodnutia navyše nemožno uverejňovať fotky sudcov, ani ak majú pozastavený výkon funkcie a pracujú ako štátni úradníci, ako vtedy Minárik. Keby toto platilo, tak v novinách vôbec nemôže byť minister Harabin - tiež je stále sudcom.“

: napísal Lukáš Fila v mediálnom glosári denníka Sme.

Súvisiace články:

Červená pre Harabina

Že jaká spravodlivosť?

Otvorený list Štefanovi Harabinovi

Čítať ďalej »

Aj muži majú svoje dni

„Upadám do takej melanchólie, keď odrazu vôbec nevidím dôvod, prečo by som mal komunikovať, nie to ešte, aby som bol srdečný.“

Keď som si kedysi prečítal tieto slová Milana Lasicu v jeho knižnom rozhovore s Jánom Štrasserom (Lenže ja som iba komik..., Bratislava, 2005), povedal som si: „Presne tak!“ Aj ja niekedy úplne vypnem, čumím do blba, do okna alebo do monitora a prichádzajúce podnety na komunikáciu považujem za najšialenejšie nezmyselnosti dňa. Niekedy sa dokážem premôcť, nasadím úsmev číslo 3. a s vyčerpávajúcim sebazaprením odpovedám na zbytočné otázky nikam nevedúceho rozhovoru. V duchu si pritom vravím, že otázka „ako sa máš“ – hoci je to iba kontaktná formulka, na ktorú sme si v rozhovoroch privykli – je najzbytočnejšia a najhlúpejšia veta vôbec.

Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, že v takýchto chvíľach je lepšie hľadieť si svoje a vyčkať tú hodinku, kým sa dám dohromady a budem ako-tak spoločenský. Avšak tí, ktorí ma nepoznajú, alebo trpia nevyliečiteľnými mesianistickými sklonmi, ma zaručené dožerú, keď sa začnú vypytovať: „Deje sa niečo?“; „Si v poriedku?“ Sú milí, ale vysať jed z rany si dokážem aj sám...

Navrával som si, že tieto nálady sú prejavom mužnosti a intelektuálnosti môjho ja. Čo si budeme – typická chlapská márnomyseľnosť. Veď, keď si ich môže dovoliť Lasica, prečo nie aj ja? :) Navyše, neochľastávam sa Fernetom, nevyfukujem ženy a ani nič iné.

Došiel som však k nečakanému a desivému zisteniu, že celá táto melanchólia, nie je spôsobená jedinečným sofistikovaným vysoko intelektuálnym rozvažovaním môjho ducha. Že ja práve nehľadám odpovede na filozofické otázky doby. Nekonštruujem politické teórie zajtrajška. Nie som na strastiplnej ceste za sebapoznaním. Nehľadám Boha ani pravdu.

Jednoducho len mám v hlave prázdno. Nič. Tma a ticho. 404.

Minulý týždeň som si prečítal článok Naomi Wolfovej, ktorá predstavuje zistenia neurobiológa Michaela Guriana. Ten tvrdí, že mužský mozog sa nadmerným verbálnym vyjadrovaním emócií môže cítiť znepokojený a zaplavený, a preto potrebuje vypnúť. Je to jeho neurologická potreba a prejavuje sa prechodom muža do akéhosi úsporného „stand by“ režimu. Výsledok: potvrdenie skutočnosti, že muž dokáže rozmýšľať o ničom.

Pointa: ak niekedy nevnímam svet a som duchom neprítomný, vedzte, že to nerobím vedome a zámerne, ale ide iba o nevyhnutnú biologickú a psychologickú potrebu. Berte ohľad na to, že som sa narodil ako muž, teda oproti ženám mám vývojovo zaostalejší mozog a stojí ma veľa síl, aby som túto vrodenú stratu zmenšil. Preto potrebujem viac oddychovať.

Som muž. A aj muži majú svoje dni...

Čítať ďalej »

Že jaká spravodlivosť?

Od rána to na webe hučí ako v úli. Blogeri plesajú, pretože dostali ďakovné listy od Štefana Harabina. A ja furt nič!

Všetci tí, ktorí podpísali výzvu pre členov Súdnej rady, aby nevybrala ministra spravodlivosti Štefana Harabina za predsedu Najvyššieho súdu, dostali ďakovný e-mail. Automaticky ho posiela Lucia Hátasová z kancelárie štátneho tajomníka ministerstva spravodlivosti a v mene ministra v ňom ďakuje za podpísanie petície.

Celé je to zvláštne, trochu orwelovské, nemálo komické. Nechcem to však analyzovať, už to urobili desiatky blogerov a novinárov. Radšej by som bol osobný.

Viete, priznám sa, mrzí ma, že ja som žiadne slová vďaky nedostal. Refreshujem schránku doručenej pošty a stále nič. Čo som od macochy? Vari je môj hlas horší? Pýtam sa, čože je to za ministerstvo spravodlivosti, keď nepristupuje ku všetkým signatárom výzvy rovnako – a spravodlivo?

Nádejam sa však, že pán minister len nakázal riadiť sa biblickým „prví (signatári) budú poslední a poslední budú prví“.

A čože?! Možno mi dokonca aj zavolajú...

Čítať ďalej »

Prázdno

„Nemám pocit, že prežijem ďalší deň, dokonca ani koniec dňa. Čoraz častejšie mi býva smutno, ani neviem za čím, za kým, prečo. Len cítim vnútri veľa prázdna, ktoré sa nedá naplniť vínom ani písmenkami. Ani celým morom slov. Bolo by krásne zaplaviť slanou vodou všetky vyprázdnené miesta, na ktoré mi je zima. Aj keď by to prípadne mohlo poriadne štípať, mám pocit, že tú bolesť by som zvládla. Bolela by menej ako omrzliny.“

: napísalo Dievčatko so zápalkami na svojom blogu.

Čítať ďalej »

Červená pre Harabina

„Vážení členovia Súdnej rady,

dôrazne protestujem, aby sa Štefan Harabin stal predsedom Najvyššieho súdu a Súdnej rady, a tým prakticky prvým mužom súdnictva s rozsiahlym vplyvom na jeho chod.

Prvý muž justície musí byť bezúhonný a nenapadnuteľný, musí vykonávať funkciu nezávisle a nestranne s hlbokým citom pre spravodlivosť, pravdu a etiku. Musí tieto princípy zosobňovať a ísť príkladom. Inak ohrozí celé súdnictvo a tým aj občanov, pre ktorých je záujem dovolať sa spravodlivosti a spoľahnúť sa na právny štát bytostne dôležitý.

Štefana Harabina však pre jeho minulosť a konkrétne činy vnímame ako priame ohrozenie spravodlivosti, nezávislosti, nestrannosti a čestnosti, či súdnictva ako takého...“ (pokračovanie na fair-play.sk)

Ak s textom tejto výzvy súhlasíte, podporte ju. Prepošlite ju priateľom a známym, dajte si link na ňu na Facebook, pridajte sa k facebúkovskej udalosti, propagujte ju na svojom blogu... Pomôžte získať aspoň 10 tisíc podpisov, aby si zodpovedné orgány uvedomili našu občiansku silu.

Podpíšte petíciu ešte dnes.

Čítať ďalej »

Vŕba na vlastnej doméne .net

Od dnešného dňa tento blog zjednodušuje svoju adresu. Môžete ho nájsť už aj na www.ButlavaVrba.net. Pôvodná adresa www.fstruharik.blogspot.com ostáva naďalej funkčná, nemusíte teda meniť svoje bookmarky, žiadne zmeny by sa nemali dotknúť ani archívu, odberateľov RSS kanála a blogu cez e-mail. Ak by ste mali nejaké technické problémy, dajte mi o nich prosím vedieť.

Na vlastnej doméne už funguje aj môj druhý blog www.blogovanie.net. Viac o ňom tu.

Ďakujem za priazeň a želám príjemné čítanie.

Čítať ďalej »

Denník Pravda na ceste do suterénu

Denník Pravda už minimálne tri roky zostupuje po schodíkoch kvality a vkusu. Dnes urobil ďalší dôležitý krok smerom k mediálnemu, bulvárom obývanému suterénu.

Denník Pravda ašpiruje na stratu svojho prívlastku „mienkotvorný“. Od júla 2006, kedy sa jeho majiteľom stal britský Northcliffe International, možno badať postupné zmeny, ktoré ho stále viac približujú k ľudovej, či dokonca bulvárnej tlači. Najvýznamnejšia zmena sa odohrala v novembri minulého roka, kedy Pravda zmenila formát a výrazne sa tak upravila nielen jej grafická, ale aj obsahová podoba.

Hoci zmeny nie sú len negatívne, pochopiteľne mínusy vnímam pozornejšie. O lapsusoch a nezmysloch, ktoré sa na jej stránkach objavili, by sa dali písať traktáty. Doposiaľ som však takmer vždy odolal. Dnešná titulná strana však už sama nabáda k malej poznámke.

Na dnešnej titulnej strane Pravdy je (ako zvyčajne) ilustračná fotografia a titulok „Lekárov neposlúchla smrť“ s avízom na článok o tom, že „nemocnica vyhlásila pacientku za mŕtvu predčasne“. Pod tým sa skvie výrazná upútavka na prílohu Krížovky. Nasleduje inzercia na prebiehajúcu súťaž a prílohu Víkend. Pozri viac na exkluzívnom amatérskom foto :)

Čo je zlé? Vzhľadom na to, že je deň volieb do Európskeho parlamentu, je trochu zarážajúca hlavná téma čísla a fakt, že na túto skutočnosť vyhradili na titulke plôšku približne 3x3 cm – a aj to zas s rečami o tučnom odstupnom pre europoslancov.

Chápem, že z ekonomických a personálnych dôvodov nemôžu mať slovenské denníky vyslaných (v lepšom prípade aj investigatívnych) redaktorov priamo v Bruseli. Chápem, že aj preto majú Slováci pocit, že tam tí ľudia nič nerobia a iba berú veľké platy. Dôsledkom je nevedomosť, nezáujem a pasivita v podobe malej účasti vo voľbách.

Ak však v deň volieb, v deň, kedy sa rozhoduje o tom, či budeme opäť najmenej disciplinovaní voliči v Európe, dá (niekdajší) referenčný denník Pravda na svoju titulnú stranu bulvárny bezvýznamný škandálik a avízo na fantastickú krížovkársku prílohu, jednoznačne prezentuje svoje hodnoty a priority.

Prioritou Pravdy je predajnosť. Voľby nikoho nezaujímajú, preto ich ignorujú. Nebudú si predsa kvôli nim zvyšovať remitendu.

Ďalší krok k mediálnemu suterénu je za nami. Vivat bulvarizácia!

Súvisiace články:

Chceme v europarlamente dvadsiatnikov?

Dzurinda spôsobil krízu!

Ty kokso, eurovoľby

Niet čo povedať

Čítať ďalej »

Niet čo povedať

„Novináři jsou vděčni za akci, kterou lze fotit, filmovat a zeširoka komentovat, na rozdíl od nezáživných politických projevů, sestávajících z hesel a frází. Vaječným zpravodajstvím o politice se pak médiím daří zakrýt, že stejně jako politikové nemají k evropským volbám co říct. Média nepředpokládají, že by Evropský parlament mohl někoho zajímat. Proto ho ignorují. Neriskují snížení sledovanosti. Vejce je trefa, i když mine.“

: napísal vo svojom komentári Ivan Hoffman.

Súvisiace články:

Bulvarizácia médií a manipulácia v nich

Chceme v europarlamente dvadsiatnikov?

Dzurinda spôsobil krízu!

Ty kokso, eurovoľby

Bonus: Kultivácia českého politického prostredia v praxi

Čítať ďalej »

Intelektuálny podtlak v parlamente

Fraška, ktorú včera v parlamente odohrali koaliční poslanci už nemôže nikoho šokovať. Nebola to premiéra, ale bohužiaľ ani nie derniéra intelektuálne a hodnotovo vyprahnutej inscenácie. Hry, ktorá už nikoho nebaví, dokonca ani neuráža. Hry, ktorá nešokuje a neapeluje na odstránenie spoločenských a politických nedostatkov, ale iba zvýrazňuje kontúry autorskej nevkusnosti a lacnej účelovosti. Hry, ktorá nie je príznakom intelektuálneho vákua, ale ďalším dôkazom intelektuálneho podtlaku.

Inscenáciu pripravil umelecký štáb v zložení Číž, Jarjabek, Belousovová a Zala. Prvý menovaný odôvodňuje jej miesto v dramaturgickom pláne zodpovednosťou za pozitívny vývoj v našej geografickej oblasti. Práve preto vraj parlamentné bábkové divadlo musí reagovať.

V televíznej upútavke na inscenáciu vystupoval Boris Zala, človek, ktorý bez štipky hanby dokáže povedať, že Dzurinda spôsobil hospodársku krízu. (Hádam aj pád General Motors.)

Áno, Orbán opäť hovoril šialené veci a odmietavá reakcia je na mieste. Ale je nepochopiteľné, prečo naša herecká špička nesiahla po iných možnostiach, nevyužila napríklad diplomatov, Radu Európy, OBSE alebo inštitúcie samotnej EÚ. Vlastne, pochopiteľné to je. Už v prezidentských voľbách sa ukázalo, že hra s maďarskými kartami vynáša.

Orbán vytiahol maďarskú kartu, ale vláda nevyužila možnosť uzemniť ho esom. Namiesto toho s ním začala koalícia hrať túto špinavú predvolebnú hru. Časť tejto inscenácie som videl, zvyšok som si prečítal z parlamentných záznamov. O čo išlo?

Išlo o ďalšie sebaukájajúce predstavenie, kde sa protagonisti radi počúvajú a prednášajú kapitoly z histórie, radi diskutujú o politickej slušnosti a extrémizme. No predovšetkým si vychutnávajú výhľad z parlamentného kopčeka na našich južných susedov, aby sa nemuseli pozrieť medzi svojich.

Čítať ďalej »

Chceme v europarlamente dvadsiatnikov?

V blížiacich sa voľbách do Európskeho parlamentu sa o naše hlasy uchádza trinásť kandidátov vo veku od 21 do 25 rokov. Majú takýto mladí ľudia v Bruseli čo robiť?

Pri pohľade na zoznam zaregistrovaných kandidátov do eurovolieb si mnohí Slováci pomysleli, že do Bruselu sme už ochotní poslať naozaj hocikoho. Niektoré mená sa dajú čítať s kyslým úsmevom, niektoré kandidátky sú priam (resp. už tradične) tragikomické. Bolo by naivné, keby sme očakávali, že do pochybnej európskej inštitúcie (v zmysle, že stále to nie je parlament v pravom slova zmysle) naverbujeme samé diplomatické špičky. Ale zoznamy kandidátov sú vskutku až príliš exotické.

Tento pocit ešte väčšmi umocňuje to množstvo študentíkov, ktorí sa na prvý pohľad až nepochopiteľne kamsi hrabú. Čo tam chcú robiť, pýtame sa neveriacky krútiac hlavou. Veď väčšina z nich sa ešte ani nepostavila na vlastné nohy, ešte ani neokúsila, čo je to život, a už by chceli rozhodovať o závažných otázkach Európy?

„Otázku môjho veku vnímam ako predsudok spoločnosti,“ odpovedá Jana Budáčová, jednotka na kandidátke Strany zelených. „Apelujeme na mladých, aby boli zodpovední, ale zodpovednosť sa im do rúk obávame dať. Sama viem, že sa mám ešte čo učiť, ale mám chuť spoznávať nové veci. To je benefit mladých, ktorý by sa mal využívať a nie kritizovať.“

Budáčová v súčasnosti študuje magistra na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského a od júna 2007 pôsobí v predsedníctve svojej strany. Jej mama je starostkou Hronského Beňadiku (kandidovala za Smer). Jana priznáva, že jej pomáha s administratívou a pôsobí v obecnej komisii životného prostredia.

„Nemyslím si, že môj vek by mal byť nevýhodou. Práve naopak, Európsky parlament potrebuje mladých ľudí, ktorí dokážu lepšie formulovať a presadzovať ich záujmy,“ obhajuje sa Lucia Záhumenská, 25-ročná finančná manažérka. „Zloženie parlamentu musí s mladými ľuďmi počítať, pretože doňho môžu priniesť čerstvé myšlienky a nápady,“ dodáva Záhumenská, ktorá šancu na úspech vo voľbách nevidí veľmi reálne. Je totiž až na desiatom mieste na kandidátnej listine slabej SDĽ.

Kritiku veku odmieta aj 22-ročná študentka práva Alexandra Pafčová: „Stretla som sa s mnohými negatívnymi názormi na moju kandidatúru kvôli môjmu veku. Ja ho považujem za svoju devízu. Či už si to pripustíme alebo nie, Európa stojí práve na mladých a pre novú generáciu je vytváraná,“ myslí si kandidátka za Slobodné fórum.

Spochybňovanie kandidatúry mladých súvisí najmä s ich nepochybným nedostatkom skúseností z politiky a verejnej správy. Väčšina z nich bola politicky aktívna jedine v čase volieb, kedy odovzdali svoj hlas. Na otázku, či by spočiatku nemali svoju energiu venovať napríklad komunálnej politike a do Bruselu ísť až obohatení o nejaké skúsenosti, odpovedali odmietavo.

„Nemyslím si, že politik by mal prejsť všetkými stupňami vývoja. Sú takí, ktorí budú vždy iba v komunálnej politike a je skupina politikov, ktorí sa angažujú iba v tej veľkej. Ak by sme chceli, aby poslanec prešiel vývojom, tak vo vysokej politike by sme mali iba jednu vekovú generáciu, čo nepovažujem za šťastné. Na riadení štátu a tvorbe zákonov musia participovať všetky vekové kategórie tak, aby bola zachovaná rovnováha,“ hovorí Pafčová. Nemyslí si, že by tí, ktorí pôsobili na komunálnej úrovni, boli skúsenejší: „Treba si uvedomiť, že veľká politika je úplne odlišná od tej malej.“

Rovnaký názor má aj Záhumenská: „Ak má niekto danosti na komunálnu politiku a skúsenosti s ňou, ešte to neznamená, že dokáže preraziť aj vo vrcholnej politike.“ Myslí si, že ak by všetci postupovali od komunálnej politiky cez národnú do medzinárodnej, „európska politika by sa stala iba ‘odkladiskom‘ vyslúžilých domácich politikov, čo by spôsobilo jej skostnatenie a zbrzdený rozvoj. Práve prítomnosť a konflikt medzi názormi viacerých generácií odkrýva alternatívne riešenia problémov a prináša do politiky obohacujúce prvky.“

„Ak máte napríklad namysli to, že sa v ‘komunále‘ naučím lobovať, vytvárať účelové koalície a štruktúry spriatelených firiem pre presúvanie rozpočtov – tak máte pravdu, tieto skúsenosti a zručnosti naozaj nemám,“ odpovedá Diana Chladeková, 24-ročná študentka na Fakulte masmédií Bratislavskej vysokej školy práva.

„Moja generácia má právo a povinnosť spolurozhodovať. Je chyba ak o budúcnosti generácie dnešných dvadsiatnikov rozhodujú takmer výlučne sedemdesiatnici,“ dodáva Chldeková, ktorá má 13. miesto na kandidátke Strany zelených. „Verím, že sa do politiky časom pridá čo najviac mladých študentov a študentiek,“ uzatvára jej stranícka kolegyňa Jana Budáčová.

Na záver priznávam, že sám by som ešte pred týždňom ukázal prstom na týchto mladých ambicióznych ľudí a vykríkol by som niečo nemálo uštipačné. Ale názor som zmenil. Som totiž ich rovesníkom a uvedomujem si koľko sily, entuziazmu a ideálov môžu mať. A ak ich nestratia...

Jednoducho povedané, vek nie je vôbec kľúčový a rozhodujúci. Schopní a totálne neschopní sa nájdu v úplne každej generácii. A preto radšej (alebo aspoň rovnako rád) uvidím v Európskom parlamente mladých – hoci ešte trochu dezorientovaných ľudí, ako skupinku starnúcich pokrivených pseudopolitikov.

Súvisiace články:

Dzurinda spôsobil krízu!

Ty kokso, eurovoľby

Čítať ďalej »