31 júl 2009

Racionálny rasizmus

Ano, drtivá část romské menšiny se chová nepřizpůsobivě a problematicky. Ale mnozí jen proto, že se zkrátka ocitli v pasti našich předsudků a předpojatosti. Že neměli jinou možnost. Proto elita odchází, protože racionálně cítí, že jejich děti v tomhle systému nemusí mít šanci.

Utíkají před 'racionálním rasismem' většiny. Vidím to na generaci svých dětí. Jsou rasisté? Ale vůbec ne. Chodí do školy se spoustou Číňanů, Vietnamců nebo třeba dětí z postsovětských zemí. Vycházejí s nimi perfektně, protože cítí, že je ty „menšinové“ mohou obohatit. Ale stejně starým Romům se vyhýbají obloukem. Ne proto, že by byli jiní nebo že by k tomu nedejbože byli vychovaní. Prostě proto, že mají zkušenost s tím, že je to ochrání před potížemi a problémy.“

: napísal vo svojom komentári Miloš Čermák.

Nezabudnite prečítať: Všetci sme v ohrození, a predsa naivní

27 júl 2009

Hazard v čase krízy prekvitá

V minulom roku sme na Slovensku do hazardných hier vložili viac ako 65 miliárd korún, vrátilo sa nám menej ako 48. Štát a prevádzkovatelia hazardných hier si teda rozdelili 17 miliárd korún, ktoré nám asi nechýbajú.

Výdavky na hazard sa u nás od roku 2001 strojnásobili. Spôsobené je to tak lepšou rafinovanosťou herného priemyslu ako aj zvyšujúcou sa životnou úrovňou Slovákov. Človek by si mohol myslieť, že tento trend sa s príchodom krízy zmení, ak nie dokonca obráti. Kdeže.

Neprehliadnite: Dnešná ekonómia je postavená na chybnej téze, podľa ktorej finančné trhy smerujú k rovnováhe, teda na falošnej analógii prevzatej z fyziky. Viac v článku Nie kríza, ale koniec jednej éry.

Prevádzkovatelia hazardných hier síce vravia, že svetová recesia sa dotýka aj ich a že im tržby klesli o tretinu, ale podľa informácií z ministerstva financií sme za prvé štyri mesiace tohto roku minuli na hazard o 77 miliónov eur viac ako za rovnaké obdobie v roku 2008. Nevidím dôvod, prečo číslam z ministerstva neveriť. Najmä pokiaľ je podobný trend aj v okolitých krajinách, viď prípad Českej republiky.

Prečo v čase, kedy ľudia menej míňajú a odkladajú svoje nákupy na neskôr, sa herný priemysel javí, akoby sa ho recesia neveľmi týkala?

Je to možno tým, že dnešná spoločnosť by sa mohla jednoducho charakterizovať pojmom Ulricha Becka riziková spoločnosť. Štát je stále menej paternalistický, nechráni náš pred všetkými nebezpečenstvami – stratou zamestnania, chudobou, bezdomovectvom. Riziku – či skôr rizikám – sme tak vystavení aj v bežnom živote a riešenie leží výlučne na našich pleciach. Sociologička Zuzana Kusá si myslí, že problém spočíva v tom, že „riziko, ktorému čelíme individuálne, sa dá len veľmi málo individuálne ovplyvniť, môžeme sa pred ním len rozlične poisťovať“.

V praxi to všetko znamená, že žijeme vo svete so zníženým počtom istôt a hazard vnímame ako jeho prirodzenú súčasť. A nešťastia, ktoré plodí, sa mu nepripisujú, ale uvádzajú sa ako konkrétne individuálne problémy a závislosti, ktoré treba liečiť.

Kusá si myslí, že na hazarde je lákavé práve to, že pokusy o výhru môžeme znovu a znovu opakovať. Potrebné sú len veľmi malé vklady v pomere k výhre. A hoci možnosť výhry nie je veľká, ani strata nie je zničujúca. Navyše, rozhodnutie o (ne)úspechu prichádza rýchlo a my sa môžeme púšťať do novej hry. „V bežnom živote nemá každý možnosť po prehre (napríklad strate práce a podobne) ihneď začať znova. V ostatných oblastiach investujeme do výsledkov, ktoré sa ukážu až po dlhom období, často po rokoch (napríklad v prípade vzdelania),“ vysvetľuje Kusá.

Musíme pripustiť, že hazardné hry majú veľký priamy a nepriamy prínos pre slovenskú ekonomiku – či už vo forme tzv. daní z hazardu alebo cez pozitívny vplyv na zamestnanosť. Pripustiť tiež musíme, že kríza ním veľmi nezatrasie, nech už kuviká ktokoľvek. Dáva totiž nádej aj chudobným a neutralizuje ich frustrácie. Kusá uzatvára: „Hazard pre mnohých ľudí znamená dôležitú vieru, že aj oni majú šancu dožičiť si lepší život.“

Čítajte tiež: Kríza je aj prospešná, myslí si Daniel Hevier. Hospodársku krízu spôsobil Dzurinda, tvrdí Smer.

24 júl 2009

If it's not online, it's invisible

...dozvedeli sme sa, že v posledných esejach odovzdaných na Columbia University 70 percent vysokoškolákov citovalo knihu publikovanú v roku 1900, hoci nebola v žiadnom zozname povinnej literatúry a dlhý čas bola vo vyučovaní prehliadaná. Dôvod, prečo toľko študentov náhle objavilo 109 rokov starú knihu a vytiahlo ju von z temnoty, spoza preferovaných excelentných moderných prác, je jednoduchý: kompletný text práce z roku 1900 je online, dostupný na Google Book Search; moderné práce nie sú.“

: píše Tim Barton v článku pre The Chronicle of Higher Education.

21 júl 2009

Pošlite svoje meno na Mars

NASA umožňuje komukoľvek poslať svoje meno na Mars. Stačí vyplniť krátky formulár – meno, krajinu a poštové smerovacie číslo – a tieto údaje budú uložené na mikročipe sondy Mars Science Laboratory.

NASA podobnú možnosť umožnila už v minulosti, a to na sonde Phoenix, píše Stan Schroeder pre Mashable.com. Dodáva, že ak chcete svoje meno poslať do vesmíru, mali by ste sa poponáhľať. Cez formulár sa totiž isto nahrnie kopec spamu a NASA možnosť uzavrie.

20 júl 2009

Pohoda nás spája

Možno sú tie reči o Pohode a jej tragickom predčasnom konci prehnané, patetické a cynické, ale o jednom svedčia: Pohodu majú ľudia radi.

Bol som na nej prvýkrát – a cítil som sa tam vynikajúco. Dnes sa mi ale ťažko spomína na tie krásne chvíle. Šťastné momentky, ktoré som tam nafotil, som z foťáka do kompu nesťahoval. Ešte je skoro. Cítim sa zahanbený, keď s úsmevom spomínam na jedinečných Blind Boys of Alabama či fenomenálny Straussov Radeckého pochod. Tá štvortonová plachta akoby zakryla všetko pekné. Tá smršť, ktorá sa prehnala trenčianskym letiskom, akoby odviala tohtoročnú Pohodu.

Dnes s prekvapením pozerám, koľko má táto krajina fundovaných statikov, stavebných inžinierov, meteorológov, klimatológov odborníkov na civilnú bezpečnosť a organizovanie megapodujatí. Už stískajú v dlaniach kameň, aby ho hodili na racionálne zvolený terč. (Niektorí si stihli odpľuť ešte minulý týždeň.)

Na všetkom, čo sa dnes deje a píše je zaujímavé jedno: ľudia sa spájajú, aby si uctili usmrteného mladíka a podporili desiatky ranených. No spájajú sa aj preto, aby povzbudili organizátorov. To je naskutku nevídané. Nepoznám iné podujatie, ktoré by niečo takéto dokázalo.

Bol som na Pohode prvýkrát, ale cítim obrovskú spolupatričnosť. Mám dojem, že jej fanúšikovia tvoria doslova komunitu ľudí. Ľudí rôznych krajov, názorov, štýlov. Spája NÁS a zjednocuje.

Pohoda už nie je festivalom pre ľudí. Ona je festivalom ľudí.

Bol som na pohode prvýkrát – a hádam nie naposledy...


Práve ste dočítali Browser, pravidelnú rubriku blogu Bútľavá vŕba, ktorá vychádza každý pondelok. Všetky tohtoročné Browsery nájdete tu.

Chcete sa stať pravidelným čitateľom blogu Bútľavá vŕba? Pridajte si ho do svojej RSS čítačky, alebo využite e-mailovú notifikáciu.

Bulšit týždňa

„Pohoda je vlastne prehliadkou rôznych firiem a organizácií, ktoré sa snažia predať svoje produkty. Všetko, čo je in, čo letí, je aj na Pohode. Ekológia, biopotraviny, spoločensko-politické debaty a mnoho ďalších vecí namiešané a vkusne upravené s komerčnými produktmi, po ktorých umelo vytvára dopyt. Všetkému sekunduje hudba.“

: píše Robert Špoták na JeToTak.sk.

Pán redaktor neskutočne zavádza a prispôsobuje si skutočnosti. Poukazovať na každú lož a manipuláciu, ktorú spísal, by bolo zdĺhavé a zbytočné. Však autor sám priznáva, že to napísal len preto, lebo „nikde tá kritika nie je“. Sme alternatívni, tak si teda kopnime, v tom sme dobrí!

17 júl 2009

Výzva pre katolíkov

„Musíme si nanovo uvedomiť, že podstatou kresťanstva nie je hodnotová konfrontácia či „boj proti zlu“, ale láska a zvlášť vzájomná láska. Ak sa chceme autenticky vymedziť ako Kristovi nasledovníci, Ježiš nám zanechal jednoznačné inštrukcie: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 34-35) Toto je hlavné kritérium. Pokiaľ nebudeme dôsledne žiť podľa tohto Nového prikázania, môžeme presadzovať kresťanské zákony, oblepiť Slovensko plagátmi, vysielať katolícke relácie v televízií od rána do večera, či dať do všetkých škôl kríže a úplne zakázať potraty, nebudeme ničím viac, než odpudzujúcou karikatúrou kresťanov.

Skutočná výzva pre dnešných katolíkov je zladiť dve protichodné požiadavky: neochvejne si stáť za svojim kresťanským presvedčením a zároveň ho prezentovať ohľaduplne, pokorne a s láskou. Pričom motorom všetkého musí byť zrelá láska voči všetkým (čo neznamená naivnú servilitu!), ktorá stojí na pevnom základe autentickej vzájomnej lásky medzi nami podľa Kristovho vzoru.“

: napísal Miro Koseček vo svojom článku pre Postoy.sk.

13 júl 2009

Plagáty žien

Aj keď to navonok vyzerá smiešne – žime. To, čo dnes nechápeš, ťa možno zajtra spasí.“ (Jozef Urban: Snežienky & biblie, 1996)

Zbalil som si niekoľko fľaštičiek leča, jeden skvelý marhuľový džem, oblečenie, starnúci notebook a zas po roku zakotvil v metropole Slovenska. Nebol to príchod za lepším, lež únik pred neznesiteľným.

Doma som cudzincom, cudzincom vo vlastnom meste. (Bože, aké klišé!) Vzťahy s mnohými sa rokmi popretŕhali, ostali len platonické známosti a niekoľko otravných ľudí, ktorí veria, že je (medzi nami) všetko tak, ako má byť. Tí, s ktorými som vyrastal, hnijú, a tak utekám – s pocitom, že je to možno všetko moja vina. S potrebou zachrániť sa.

Každé ráno vstávam nevediac, čo bude. Potom niečo je – vďaka Bohu za to – a večer sa vraciam na izbu dúfajúc, že už nič nebude. Iba vytúžená večera. Spolubývajúci ma na zrkadle fixkou napísané: „Kto chce, hľadá spôsob, kto nie, hľadá dôvod.“ Aspoň niečo, čo v tom zrkadle vidím, stojí za zmienku.

Pekné dievča z izby číslo 17 mi na chodbe povedalo, že keď budem tiež potrebovať rozmeniť peniaze, mám u nej zaklopať. Domnievam sa, že má chalana, a tak nosím v peňaženke vždy dostatok drobných. Hoci, ak by mala mikrovlnku, zaklopal by som.

Písal som do Smečka o hazarde. Každý rok naň minieme viac a dostaneme naspäť menej než 75 percent z vloženej sumy. Nešťastie v hre, šťastie v láske. Dvadsaťpäť percent v láske je ale žalostne málo.

Na stenách mojej izby sú nalepené plagáty áut, ktoré môj spolubývajúci bude isto raz vlastniť. Ja som si také plagáty nikdy nelepil, lebo som autám veľmi nerozumel. Nelepil som si ani plagáty žien – asi z toho istého dôvodu.

Napísala mi, že by rada vedela, čo cítim. Drahá moja, to sme dvaja. Tu, v meste plnom ľudí, sa skrývam do svojej samoty a aj keď som v spoločnosti, mám sklený zrak a som nezúčastnený. Viacej hľadím do zeme alebo na opálené nohy okoloidúcich žien. Vytváram si od ľudí odstup – hádam ešte väčší než inokedy. Mám totiž zlý pocit zo všetkých navôkol. Neverím im ani dobrý deň (nieto ešte ďakujem), cítim faloš v každom nacvičenom úsmeve ľudí, ktorých poznám dlho. A myslel som, že aj dobre.

Nie som paranoický, ani depresívny. Nie! Hovorím to o sebe stále, lebo je to pravda: som šťastný a spokojný. Nič mi ku šťastiu nechýba. Problémy si len sám generujem, aby som sa nenudil.

Nič mi nechýba? Hm, slaninu som mal predvčerom, víno tiež. Marhuľový džem ešte mám. Ale dal by som si studené pivo. V Efekte, od tej hlúpučkej ale nádhernej čašníčky. Rozprávať vtipy o ženách, rozoberať akademické nevkusnosti a filozofovať o politike. S tou partiou, ktorá už nikdy nebude (taká, ako v mojich spomienkach).

Idem si ľahnúť. Do zožltnutých erárnych perín. Isto veľa videli a mnohé zažili. Ešteže o tom nemôžu rozprávať, možno by sme im závideli. Idem si ľahnúť a spokojne snívať. Ako vždy. A vy pokojne dočítajte, pointu nehľadajte a – aj keď to navonok vyzerá smiešne – žite!

10 júl 2009

Hovorca je...

„…personifikovaný oznam, pribitý na zabuchnuté dvere. (…) Hovorca – najmä ak príchádza len s urážlivou informačnou vatou a bez schopnosti odpovedať na meritórne otázky – je zdvihnutým prostredníkom ruky v obscénnom geste arogantnej moci.“

: napísal František Šebej v knihe O plameni a nočných motýľoch (Bratislava: Kalligram, 1996).

06 júl 2009

Polotovarové spravodajstvo

Spravodajstvo pokračuje v bulvarizácii, vytráca sa investigatíva a v novinách je stále viac neoverených reklamných polotovarov. Aj v tom má prsty finančná kríza.

O globálnom trende v bulvarizácii médii posilnenom súčasnou hospodárskou krízou píšu Stephen Grey a Nick Fielding na stránke The Investigations Fund.

Kríza okresala rozpočty tak printových ako aj elektronických médií. Menšie média majú existenčné problémy, niektoré zanikajú. V tých, ktoré fungujú ďalej, sa zmenšuje počet zamestnancov – vrátane samotných novinárov.

To, že mediálnu mapu opúšťajú niektoré lokálne médiá, má zlý vplyv na budovanie pestrej a mnohofarebnej mozaiky. Niektoré hlasy utíchajú, zanikajú v šume, sú prekričané inými... To, že sa zužuje počet novinárov, obmedzuje absorpčné a hodnotiace schopnosti médií. Dochádza k ešte povrchnejšiemu informovaniu.

Autori spomenutého článku uvádzajú, že novinár dnes musí naplniť zmysluplným obsahom trikrát viac miesta ako v roku 1985. Navyše, udalosti sú stále zložitejšie na pochopenie, informácií pribúda a ťažšie sa z nich vyberá to podstatné.

Súvisiaci článok: Žijeme v informačnej spoločnosti = sme zavalení nadbytkom informácií

Nečudo, že novinári čoraz častejšie siahajú po predpripravených polotovaroch, ktoré im servírujú tlačové agentúry (v lepšom prípade) alebo PR agentúty (v tom horšom prípade). Údajne až 54 percent príbehov v anglických novinách vytvorili reklamné spoločnosti. Dokonca som počul aj také zvesti, že niektoré médiá bez rozmyslu platia PR agentúram honoráre. Agentúry tak zarábajú aj na zákazníkoch, aj dostávajú milú almužnu od médií. (Ďalšia zvesť: niekto z tých almužien musí vyžiť.)

Výsledok: žijeme v konzumnom schematizme 21. storočia. Všetky noviny píšu to isté, rozdiel je len vo forme spracovania. Prijímame len nedovarené polotovary – voňajú pekne, ale chuť nič moc. Vzrušujeme sa nad umelo vyvolanými spravodajskými hrami, na ktorých nie je ani tak vzrušujúci obsah, ale skôr ich samotná existencia. Plávame po povrchu, o veciach vieme, ale nerozumieme im.

Môj osobný výsledok: žijem v paralelnom svete informácií s pocitom, že všetky informácie sú aj tak bezvýznamné a zbytočné. A oni asi naozaj také sú...

Čítajte tiež obľúbený a ocenený článok Bulvarizácia médií a manipulácia v nich

05 júl 2009

Kríza je aj prospešná

Kríza, o ktorej všetci hovoria, mudrujú i tárajú, je vcelku prospešná. Aj keď to, čo víri okolo nás, tu, na tomto prdkopriestore, ešte ani zďaleka nie je kríza. Je to iba revanie decka, ktoré sa škrabalo špendlíkom a rumázga, mama krvácam. Najhoršia a najväčšia kríza ešte len príde a budeme zízať! (…) Myslím si, že pre literatúru je kríza plodným, najplodnejším stavom. Vtedy sa vyčírujú hodnoty a potreby, oddeľuje sa chlieb a chliev a vina od vína. Tí, čo zošaleli rýdzou múdrosťou, sa opäť dostanú k slovu – a možno ich všetkých prehlušia. Básne a príbehy sa nebudú krstiť za účasti marketingových pracovníkov a prenajatej kamery. Budú sa žiť, budú opäť krvavo živé, vjazvia sa nám do sŕdc, ak tam vnútri ešte je nejaký taký orgán.“

: napísal Daniel Hevier v článku Myslím si, že... v časopise Romboid (č. 3/2009).

       
      Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators