„Aj keď to navonok vyzerá smiešne – žime. To, čo dnes nechápeš, ťa možno zajtra spasí.“ (Jozef Urban: Snežienky & biblie, 1996)
Zbalil som si niekoľko fľaštičiek leča, jeden skvelý marhuľový džem, oblečenie, starnúci notebook a zas po roku zakotvil v metropole Slovenska. Nebol to príchod za lepším, lež únik pred neznesiteľným.
Doma som cudzincom, cudzincom vo vlastnom meste. (Bože, aké klišé!) Vzťahy s mnohými sa rokmi popretŕhali, ostali len platonické známosti a niekoľko otravných ľudí, ktorí veria, že je (medzi nami) všetko tak, ako má byť. Tí, s ktorými som vyrastal, hnijú, a tak utekám – s pocitom, že je to možno všetko moja vina. S potrebou zachrániť sa.
Každé ráno vstávam nevediac, čo bude. Potom niečo je – vďaka Bohu za to – a večer sa vraciam na izbu dúfajúc, že už nič nebude. Iba vytúžená večera. Spolubývajúci ma na zrkadle fixkou napísané: „Kto chce, hľadá spôsob, kto nie, hľadá dôvod.“ Aspoň niečo, čo v tom zrkadle vidím, stojí za zmienku.
Pekné dievča z izby číslo 17 mi na chodbe povedalo, že keď budem tiež potrebovať rozmeniť peniaze, mám u nej zaklopať. Domnievam sa, že má chalana, a tak nosím v peňaženke vždy dostatok drobných. Hoci, ak by mala mikrovlnku, zaklopal by som.
Písal som do Smečka
o hazarde. Každý rok naň minieme viac a dostaneme naspäť menej než 75 percent z vloženej sumy. Nešťastie v hre, šťastie v láske. Dvadsaťpäť percent v láske je ale žalostne málo.
Na stenách mojej izby sú nalepené plagáty áut, ktoré môj spolubývajúci bude isto raz vlastniť. Ja som si také plagáty nikdy nelepil, lebo som autám veľmi nerozumel. Nelepil som si ani plagáty žien – asi z toho istého dôvodu.
Napísala mi, že by rada vedela, čo cítim. Drahá moja, to sme dvaja. Tu, v meste plnom ľudí, sa skrývam do svojej samoty a aj keď som v spoločnosti, mám sklený zrak a som nezúčastnený. Viacej hľadím do zeme alebo na opálené nohy okoloidúcich žien. Vytváram si od ľudí odstup – hádam ešte väčší než inokedy. Mám totiž zlý pocit zo všetkých navôkol. Neverím im ani dobrý deň (nieto ešte ďakujem), cítim faloš v každom nacvičenom úsmeve ľudí, ktorých poznám dlho. A myslel som, že aj dobre.
Nie som paranoický, ani depresívny. Nie! Hovorím to o sebe stále, lebo je to pravda: som šťastný a spokojný. Nič mi ku šťastiu nechýba. Problémy si len sám generujem, aby som sa nenudil.
Nič mi nechýba? Hm, slaninu som mal predvčerom, víno tiež. Marhuľový džem ešte mám. Ale dal by som si studené pivo. V Efekte, od tej hlúpučkej ale nádhernej čašníčky. Rozprávať vtipy o ženách, rozoberať akademické nevkusnosti a filozofovať o politike. S tou partiou, ktorá už nikdy nebude (taká, ako v mojich spomienkach).
Idem si ľahnúť. Do zožltnutých erárnych perín. Isto veľa videli a mnohé zažili. Ešteže o tom nemôžu rozprávať, možno by sme im závideli. Idem si ľahnúť a spokojne snívať. Ako vždy. A vy pokojne dočítajte, pointu nehľadajte a – aj keď to navonok vyzerá smiešne – žite!
