Skvelý článok. Už nabudúce! :)

Na tomto mieste mal byť dnes skvelý článok o tom, prečo ľudia potrebujú odborníkov a guruov. Ale nebude! Dôvody sú viac než závažné.

Prapríčinou je článok autorskej úderky Palo Hlubina a Eduard Žitňanský Zarobíme na vode?. (Ha, text je platený!) „Voda je súčasťou takmer každého podnikania, nielen toho, ktoré s ňou priamo súvisí,“ píše sa v ich článku z dvojtýždenníka Profit. „Napríklad výroba jedného kilogramu mäsa si vyžaduje toľko vody, koľko priemerná domácnosť spotrebuje na desať mesiacov (pričom každý jej člen minie za deň päťdesiat litrov). Uvádza to Štokholmský medzinárodný vodný inštitút. Alebo na kilogram syra sa minie päťtisíc až päť a pol tisíca kilogramov vody. Takéto kalkulácie sa dajú urobiť pre akýkoľvek výrobok alebo produkt – počítačový čip či pivo, prípadne aj pre vyhľadávanie informácií na Googli.“

Tieto informácie sú pre mňa šokézne – a mali by byť aj pre vás! Minimálne preto, že slovo-novotvar „šokézny“ je také pekné.

Svetový deň vody je síce až 22. marca, ale my si nemôžme dovoliť ešte pol roka čakať a musíme reagovať okamžite. Preto narýchlo mením tému tradičného a v spoločnosti veľmi obľúbeného Browsera. A nielen to! Nedopustím sa totiž len zmeny tematiky, ale vyhnem sa akémukoľvek zmysluplnému písaniu. (Zväčša k tomu dochádza nechtiac, dnes je to namôjdušu zámer.)

Vážení! Napísanie jedného textu na tomto blogu by obralo túto planétu o toľko vody, že akvarijné gupky majú od strachu problémy s dýchaním. O tom, čo sa deje s vianočnými kaprami ani nehovoriac – a my si nechceme skaziť Vianoce, že nie?

Takže na dnes to bude všetko. Dosť, že musím ešte umyť riad. Žehlenie a umývanie riadu, sú dementori, viete to?

Pekný týždeň!

Poznámka na záver: Ak máte pocit, že toto je tá najväčšia kravina, akú ste dnes čítali, máte pravdu.

Poznámka, ktorá nasleduje po poznámke na záver: Tento text je hlúpy, lebo autor ho taký chcel. Pravda však je, že to urobil len preto, že nestíhal písať. Dnes sa sťahuje do nového bytu, a preto odpusťte tento žvást.

Otázka na záver: Je osviežovač vzduchu zdraviu škodlivý?

PR na záver: O týždeň si napíšeme, prečo je dobré zjesť každé ráno žabu. Keep in touch ;)

Čítať ďalej »

Naše chyby podľa Prota

Chcem ti niečo povedať, Marko. Niečo, čo ešte nevieš, ale my K-Paxania žijeme dosť dlho na to, aby sme to zistili. Vesmír sa rozťahuje. Potom sa zmrští sám do seba. Potom sa zase začne rozťahovať. Bude sa to opakovať večne. Nevieš ale, že keď sa znova roztiahne, všetko bude znova také, aké to bolo. Každá chyba sa zopakuje. Znova. Každá tvoja chyba sa bude opakovať znova a znova... Naveky. Moja rada je, aby si to napravil, pretože to je tvoja jediná možnosť.

: povedal Kavin Spacey vo filme Svet podľa Prota (K-Pax).

Čítať ďalej »

Pospolitosť je plodom našich zlyhaní

Na putovných majálesoch Slovenskej pospolitosti už nie je zaujímavý Kotleba ani jeho holohlaví bratia v Kristu. Na príťažlivosti stratili aj policajní ťažkoodenci s vodnými delami a Rómovia skrývajúci sa v horách. Novinári, ktorí majú aspoň na chvíľu pocit, že sú vojnoví korešpondenti, si to nevšímajú, ale zaujímaví začínajú byť obyčajní ľudia, ktorí sa zrazu rozhodli stavať sa na stranu nacistov.

Stovky ľudí na uliciach v Šarišských Michaľanoch a Krompachoch dali jasne najavo, že ich život s Rómami nie je jednoduchý a že vláda im ho nijako neuľahčuje. Preto v zúfalstve hľadajú pomoc u extrémistov. Nie je to žiadne prekvapenie, ale je to dôsledok početných zlyhaní.

Je ako-tak ospravedlniteľné, že žiadna slovenská vláda nenašla liek na problémy v osadách a ich blízkom okolí. Je to totiž tak náročná úloha, že ani teoretické modely nefungujú, nieto ešte pokusy o ich aplikáciu. Hovoríme totiž o generačnej biede, a to je úplne iná záležitosť ako bezdomovectvo, životné minimum a hmotná núdza. A asi nie je v našich silách nájsť rýchle riešenie.

Vraj je to nesprávne

Hoci absencia nejakého progresu je ťaživá, skutočným zlyhaním je fakt, že sme prestali pomenúvať problémy pravým menom. Elity od Bruselu po skener na ukrajinsko-slovenských hraniciach sú zodpovedné za to, že je nebezpečné nazvať hlupáka hlupákom, zlodeja zlodejom, ženu ženou a cigánsku otázku spoločenským problémom. Vraj to nie je správne.

Niet pochýb o tom, že jazyk definuje realitu. Aké následky má ale to, že dávame prednosť (politickej) správnosti pred pravdou?

Otvorenej diskusie o rómskej problematike sa u nás nedočkáme, lebo odvšadiaľ na nás číhajú paragrafy o diskriminácii, hanobení národa či etnickej skupiny, alebo obvinenia z rasizmu. Navyše, je vylúčené povedať svoj názor ak nechcete spáchať politickú samovraždu. Niekto to nazýva politickou korektnosťou, možno je však lepší výraz intelektuálny teror.

Hoci sme takmer všetci racionálni rasisti, nezmôžeme sa na iné, ako na reči o menšinových právach. A potom si Kotleba buchne do pŕs, cinkne na našu národniarsku strunu a ľudia počúvajú, lebo to znie sviežo, úprimne, pravdivo a tak to vystihuje ich skrývané názory. Nečudo, že tí ľudia na námestiach skandujú Kotlebovej undergroundovej kapele.

Politická správnosť nás odzbrojuje

Politická korektnosť je na jednej strane prejavom zrelosti, na druhej je však aj symptómom strachu, hanby a podrobeniu sa prehnanej mravnosti a relativizmu. Nevravím, že pred sémantickým kolapsom (Zbigniew Herbert) nás zachráni vulgárna úprimnosť Jána Slotu. U neho totiž nejde o nedostatok korektnosti, ale skôr o absenciu elementárnej slušnosti. Faktom však je, že chýbajúca možnosť pomenovať pravdu nás pred Kotlebom odzbrojuje. Potom sa musíme uchyľovať k pofidérnym zatýkaniam, ktoré ešte väčšmi nahlodávajú našu dôveryhodnosť a naháňajú ďalšie ovečky do nacistického stáda.

V konečnom dôsledku bol preto dôležitý návrh Vladimíra Palka, ktorému bola politická korektnosť vždy cudzia. Jeho nápad viesť štatistiku o kriminalite Rómov síce bol krátkozraký, nebezpečný a nezmyselný – čo však u KDS začína byť zvykom – ale aspoň ukázal, že nám je spoločnosťou nanútená akási divná postmoderná etika. Že o takých veciach sa hovoriť nemá, že je to tabu.

Politická korektnosť na jednej strane spôsobuje, že rómska otázka ostáva neriešená, na druhej vytvára široké pole pôsobnosti Kotlebovi a jeho druhom. A ak si on alebo niektorý z jeho posluhovačov osvojí kvalitnú populistickú rétoriku, môže pokojne osloviť masy.

Nerobme si ilúzie, že to nie je možné.

A nerobme si ilúzie, že to môže skončiť dobre.

Súvisiace články:

Všetci sme v ohrození, a predsa naivní

Racionálny rasizmus

Čítať ďalej »

Rozmarné výstrelky a iné voloviny

Ctení občania,

pobúrení udalosťami posledných mesiacov, stretli sme sa tu - my - zástupcovia akademickej obce i laickej verejnosti, aby sme opäť vzali svoje záležitosti do vlastných rúk, a jednohlasne povedali: DOSŤ.

Je to už 41 rokov, čo boli minulé generácie našej spoločnosti traumatizujúco konfrontované s bezprecedentným použitím hrubej sily. Tanky a samopaly cudzích vojsk sú - za súčasnej geopolitickej konštelácie v tuzemsku - už takmer utópiou. Avšak Jóbova rana, ktorú v sebe nosíme vypálenú od nepamäti, nás straší dodnes. Ide o násilie v nás, ktorého čírym extraktom sú všetky pseudonárodné pospolitosti a hnutia kumulujúce nenávisť, radikálne odnože feminizmu, enviromentalizmu, antisemitizmu - a predovšetkým - bojovníci proti alkoholizmu.

My - občania - študenti - humanisti, sa tvrdo ohradzujeme proti všetkým formám virulentného radikalizmu a zhubného extrémizmu, ktoré metastázujú v našej spoločnosti celé desaťročia.

: viac v manifeste Verejnosti proti extrémizmu :)

Čítať ďalej »

Šovinistický kódex

„Počas procesov s mafiánmi vidno ženy často husto natlačené v diváckej miestnosti, obžalovaným v oceľových klietkach mávajú a posielajú vzdušné bozky. Sú to ich manželky, hoci vyzerajú ako ich matky. Dobre sa obliekať, lakovať si nechty a nosiť mejkap, keď manžel sedí, znamená, že to robia pre iných. Nafarbiť si vlasy je ako priznať neveru. Žena existuje len pre muža. Bez neho je to neživá vec. Polovičná vec. Preto sa začnú zanedbávať, len čo manžela zatknú. Je to znak vernosti. minimálne u niektorých klanov v častiach kalábrijskej ’Ndranghety, ale aj v niektorých rodinách Cosa Nostra na Sicílii. Naproti tomu, keď je manželka elegantne oblečená, vyčesaná a vymaľovaná, znamená to, že manžel je nablízku a že je na slobode. On má velenie. A jeho žena to vystavuje na obdiv: jej výzor je výrazom jeho moci.“

: napísal Roberto Saviano v eseji pre týždenník Die Zeit.

Čítať ďalej »

Stanica môjho vlaku

Slnko zapadá za horizont a krajina sa mi pred očami mihá. Jemné chĺpky na mojich pehavých predlaktiach sa ligocú v posledných denných lúčoch a vlnia sa vo vetre. Aj náramok z Pohody sa trepoce a trochu ma šteklí na zápästí. Vlak je plný tak, ako len nedeľné vlaky môžu byť. Aj ulička vo vozni je plná. Ľudia sedia, stoje, pozerajú sa von oknom. Ako ja. Všetci sme duchom neprítomní.

Nové vlaky sú pohodlné – ale ak už mám cestovať v plnom vozni, nech je starý! Aspoň tak človek nie je zavretý v klimatizovanom akváriu. Môže si otvoriť okno a vystrčiť hlavu von. Mať aspoň chvíľu pocit slobody, nespútanosti – a v očiach prach. Nech! Stojí to za to.

Napísala mi esemesku, že prečo práve ona musela byť mojou prestupnou stanicou. Nevedel som, či sa mám na mobil usmiať alebo zamračiť, a tak som stlačil červené tlačítko. Na hlúpe otázky treba hlúpe odpovede. Alebo žiadne. Červené tlačidlá sú v živote veľmi dôležité.

Rozmýšľam, že svojím spôsobom sú všetky stanice prestupné, nie? Tie, ktoré skutočne stoja za to, nemusia mať - nemajú peróny a nástupištia. V staniciach našich životov vlaky nezastavujú, akurát tak možno spomalia. Ale každopádne treba vyskočiť a riskovať.

Každé ráno prechádzam okolo obchodu s rezanými kvetmi. Zväčša bez povšimnutia. Naposledy ale voňali krajšie, výraznejšie a vytrhli ma zo zabehnutej trajektórie myšlienok. Nika poznamenala, že dnes už muži ženám nekupujú kvety. Hlúpo uvažujem: možno je to tým, že kvety zdraželi. Alebo ženy zlacneli. (Fuj Filip!)

Slnko zapadá, ja dumám a vraciam sa vlakom do Bratislavy. Áno, ja už do Bratislavy neodchádzam, ja sa tam vraciam! Bratislava je iná. Iná ako Martin, iná ako Ružomberok. Páči sa mi. Možno kvôli práci, možno kvôli ľuďom – a áno, možno len kvôli praobyčajnej anonymite veľkomesta. Páči sa mi, vraciam sa tam, hoci aj ona môže byť len prestupnou stanicou. Ktovie.

Stojím v preplnenej uličke dlhého vlaku. Stmieva sa a cieľ nevidno. A ako vidíte, ani pointu. Ešteže necestujem sám...

Súvisiace články: Plagáty žien

Čítať ďalej »

Politizácia tragédie

„Otázkou, ktorú si pri pohľade na troch ministrov a samotného premiéra, presúšajúcich sa v mieste nešťastia a usporiadajúcich jednu tlačovku s nulovými informáciami za druhou kladiem je, že čo tam tí ľudia vlastne robia? Prečo o výsledkoch pátrania neinformujú tí, ktorí ho realizujú? Prečo o ďalšom postupe neinformujú tí, ktorých sa najviac týka, teda vedenie podniku? Prečo má verejnosť dostávať sprostredkované informácie cez členov vlády? Sú azda ministri a premiér hovorcami súkromnej firmy? Ani nehovorím o tom, že sa pozostalí o smrti svojich blízkych vraj dozvedeli z tlačovky premiéra. Ak je to naozaj pravda, tak ďakujem pekne za taký 'citlivý' prístup.“

: napísal na svojom blogu Juraj Petrovič.

Čítať ďalej »

Výhra v automate je vopred stanovená

Deväť z desiatich eur sa hráčovi vráti. Obrať ho totiž treba pomaly.

Aj napriek kríze si ľudia stále nájdu peniaze, ktoré môžu vložiť do automatov v nádeji, že sa na nich usmeje šťastie. Pritom šanca byť úspešným je málo pravdepodobná.

Zbohatnúť na automatoch sa však nedá. Už v samotnom systéme prístrojov je nastavené, koľko peňazí vložených do hier sa hráčom môže vrátiť.

Čítajte viac v mojom článku na SME.sk.

Čítať ďalej »

Ministerstvo obrany chce len Nescafé

Rezort obrany má také vysoké požiadavky na kvalitu kávy, že nakupuje len jednu značku.

Iba Nescafé Gold a tiež nie za najnižšiu cenu. Také sú požiadavky ministerstva obrany na kávu. „Alternatíva kávy Nescafé Gold nie je povolená,“ napísal rezort v oficiálnej výzve na verejné obstarávanie kávy na celý tento rok. Nescafé Gold sa tam jednoducho osvedčila.

Konkurencia je nespokojná. Takýto postup je podľa nej neštandardný a možno ho napadnúť pre obmedzenie hospodárskej súťaže.

Výhrady má aj Úrad pre verejné obstarávanie. „Pri vyhlásení súťaže nemôže byť vopred určená konkrétna značka,“ hovorí Igor Pätoprstý z úradu.

Hoci ministerstvo hľadalo najlacnejšieho dodávateľa, jedného záujemcu vyradili zo súťaže preto, že nevedel dokladovať nezvyčajne nízku cenu.

Nakoniec dodávateľa kávy rezort vybral rokovacím konaním bez zverejnenia, čiže najmenej transparentne.

Čítajte viac v mojom článku na SME.sk.

Čítať ďalej »

Deti, predmanželský sex je nepríjemný, jasné?

„Všetky straníčky boli na jedno kopyto. Cudnosť mali rovnako hlboko zakorenenú ako oddanosť Strane. Od útleho detstva ich formovali hrami, studenou vodou a volovinami, ktoré im vtĺkali do hláv v škole, vo Zvedoch a v Lige mládeže, prednáškami, sprievodmi, piesňami, heslami a pochodovou hudbou, až sa im podarilo vyhnať odtiaľ akýkoľvek prirodzený cit.“

George Orwell: 1984 (Bratislava, 2001)

Pracovníci magistrátu v druhom najväčšom poľskom meste Lodž chcú odstrániť zo sveta predmanželské mecheche. Od nového školského roku spúšťajú medzi žiakmi na základných a stredných školách masívnu kampaň za sexuálnu zdržanlivosť. Učitelia a pracovníci voľného času v týchto dňoch navštevujú špeciálne školenia. Informovala o tom agentúra ČTK citovaná portálom Týden.cz.

Žiakov od septembra čaká 13 hodín rodinnej (!) výchovy, na ktorej sa napríklad dozvedia, že predmanželský sex nie je nejakým výnimočne príjemným zážitkom. Pracovníci magistrátu, učitelia a poľskí kňazi očakávajú, že si to mladí osvoja a budú tieto názory šíriť medzi rovesníkmi. Hádam sa sformuje aj masívne revolučné hnutie, v celom Poľsku začnú vznikať kluby sexuálnych abstinentov a svet bude krajší.

Totalizácia pravdy

Táto správa nehovorí ani tak veľmi o sexe a problematike sexuálnej výchovy, ale skôr ju možno vnímať ako ďalší kamienok do zaujímavej mozaiky popisujúcej ultrakonzervatívnu ideológiu. Ideológiu, ktorá by mala byť pre ľudí, ale je – zdá sa – skôr slúžkou modlám a dogmatickým ideám. Ideológiu, ktorá si uzurpuje pravdu, manipulatívne ju šíri ďalej, a tak sa v mojich očiach kazí. Príkladov je niekoľko.

Katolícke noviny priznávajú, že selektujú pravdu. Pred niekoľkými týždňami bol v televízii rozhovor s riaditeľom katolíckeho vydavateľstva Lúč, ktorý tiež priznal, že vydávajú len neškodné knihy, teda tie, ktoré sú pre veriacich vhodné. Zamestnankyňa Katolíckej univerzity priznáva cenzúru zakazuje články, ktorých spracovanie bolo „v rozpore so základnými postojmi cirkvi a odrážalo neprijatie jej argumentov“. V našej cirkevnej žurnalistike vládnu nezdravé pomery, všíma si Postoy.sk. Katolícky kňaz je omámený pýchou, nechutne uráža a píše: „Možno sa niektorí pri tom budú smiať, že som človekom stredoveku. Ale nech si myslí kto čo chce, pravda je taká, ako som ju pomenoval.“ Katolícki intelektuáli si škrabkajú chrbátiky, odmietajú diskusiu a najradšej by polku národa exkomunikovali. Katolícke univerzity majú strach zo sveta a uzatvárajú sa pred ním.

Katolíci a marxisti

Rudolf Sloboda vo svojej knihe Krv napísal, že katolíci a marxisti sú si až priveľmi podobní. Asi by som v súdoch nebol až taký krutý, hoci... Pravdou je, že marxizmus v mnohom správne popísal spoločenské problémy, ale miesto lieku ponúkol jed. Katolíci (a konzervatívci všeobecne) sú tiež úspešní v definovaní nedostatkov, ale ich riešenia sú neraz rovnako nebezpečné.

V Katechizme katolíckej cirkvi sa síce píše, že dobro možno dosiahnuť len dobrými prostriedkami, v praxi sa to však zjavne neaplikuje. Skôr je bežné, že sa uplatňuje filozofia s pracovným názvom „účel svätí prostriedky“. „Nehovoríme úplnú pravdu? Cenzurujeme? Manipulujeme? Mlčíme? Útočíme? Možno. Ale robíme to s dobrými úmyslami,“ mohli by povedať konzervatívci. Treba im preto pripomenúť, že prostriedky sú to, na čom skutočne záleží. Sú možno dôležitejšie ako samotný cieľ. Opakujem, na prostriedkoch záleží, lebo tvoria našu súčasnosť.

Politika na školách

Správa o poľských bojovníkoch za sexuálnu zdržanlivosť v niečom pripomína Orwellov román 1984. Aj tam bola Liga mládeže, ktorá odmietala sex. Nemám nič proti klubom sexuálnej abstinencie, ale musia vznikať zdola, nie preto, že je k tomu mládež dohnaná zideologizovanou výučbou a masívnou propagandou.

Orwell napísal, že v dievčatách bol zabitý akýkoľvek prirodzený cit. Ja také dievčatá poznám. Tiež boli odmala formované, a hoci ostali krásne a čisté, chodia svetom s klapkami na očiach, ustráchane, bez života a s komplexami. Taká je moja skúsenosť z ideologizovaného školstva – a neželám ju poľským deťom. (Aj tak to tam ide už dlho dole vodou.)

Súvisiace články:

Majú sa deti v škole učiť techniky masturbácie?

Čítať ďalej »

Kapitalizmus prepadol šialenstvu

„...kým existovala polarita systémov, súťažilo sa nielen v oblasti výkonnosti, ale aj morálky. V okamihu, keď komunizmus padol, ľudia zo Západu sa odrazu cítili aj ako morálni víťazi a úplne zabudli na to, z akej morálky toto ich víťazstvo pochádzalo. Komunizmus bol užitočný v tom, že nastavoval Amerike zrkadlo, Američania sa mohli cítiť lepšími ľuďmi, a keď sa to zrkadlo rozbilo, prestali sa na seba pozerať a už im bolo jedno, akí sú.“

: povedal Martin M. Šimečka v rozhovore s Tinou Čornou.

Čítať ďalej »

Muži, cikanie a bontón

Prológ

Som nútený varovať ťa, ctený čitateľ, že tento text sa podrobne venuje dianiu na pánskych toaletách, a teda nie je vhodný každej útlocitnej bytosti. Žiadam ťa preto o odpustenie a tolerantný prístup k mladému blogerovi, ktorý sa ešte len hľadá, je emočne nestály a zároveň natoľko prízemný a libertariánsky, že chce nasledovné riadky venovať miestam, na ktoré by slušne vychovaná dáma ani nevkročila. Za porozumenie ďakujem a vinšujem pekný deň.

Naratívna časť

Približne pred tromi desaťmesačiami sa vo wifi-zóne istej ružomberskej univerzity udiala takáto príhoda: bolo, nebolo, jeden nemenovaný prvák znenazdajky pocítil potrebu tak ľudskú, potrebu malú. Vybral sa teda do miestnosti označenej cikajúcim chlapčekom, aby naliehavé okolnosti svojho života zmeniť v rozhodujúcej miere. Práve v čase, keď mladík vylučoval z tela škodliviny a zbavoval sa prebytočných tekutín, vošiel do miestnosti on – doktor slovenčiny, vášnivý „antifeminista“, muž vetrom ošľahaný a svojským humorom obdarený.

Mladík sústreďujúc svoje ego na bielu porcelánovú misu zavesenú na stene sa pozrel za seba a úctivo – tak ako ho doma učili – pozdravil pána doktora. Ten však len mlčky pristúpil k inej mise. Keď chlapec skončil a zatváral si svoj prvácky rázporok, doktor mu mužne hlesol: „Počkaj ma vonku!“

Chlapec hlasno preglgol a bez otázok si šiel umyť ruky. Potom vyšiel na chodbu a čakal. Krv mu pulzovala v žilách, hrdlo sa stiahlo, v ústach mu úplne vyschlo. Netušil, čo od neho doktor chce, ale vedel, že to bude niečo vážne, inak by sa predsa nepodujal k takémuto naliehavému stretnutiu. Keďže ho doktor učil literatúru, bál sa, že by mohol dostať domácu úlohu. Alebo nejakú výčitku k jeho dochádzke. Čas sa vliekol. Atmosféra hustla. Aj v Hurbanove zaznamenali príchod tlakovej výše.

Po chvíli doktor vyšiel a pristúpil k mladíkovi. Prísne mu pozrel do očí, počkal sekundu, dve, aby zvýšil dramatickosť okamihu a povedal: „My muži sa na toaletách nezdravíme!“ Odišiel bez vyčkania na odpoveď. Mladík ostal mlčky stáť – a nové poznanie si zapísal za uši, aby ho mal vždy na pamäti a aby o ňom raz rozpovedal svojim spolužiakom.

Aplikatívna časť

Príbeh sa ústnou cestou dostal až k autorovi tohto blogu, ktorý naň neraz myslí. Vyvoláva v ňom totiž neistotu. Z filmov vie, že dievčatá sa na toaletách zdravia a priateľsky rozprávajú. Muži nie. Možno je to tým, že oni si tam nechodia prepudrovať nosy a možno len preto, že nevedia, čo sa sluší.

Ak ste doposiaľ žiadnemu slovu na tomto blogu nedôverovali, verte aspoň tomu, že aj jeho autor chodí na toaletu. A často ho tam popadne nerozhodnosť. Nikdy totiž nečítal príručku slušného správania, a tak váha – pozdraviť sa, alebo sa nepozdraviť? Má zaželať kolegovi z práce pekný deň, alebo mlčky hľadieť do porcelánovej misy? Čo sa patrí?

Možno sa pán doktor, ktorý všetko videl a všetko vie, mýli a pozdravenie vôbec nemusí byť veľkým prehreškom. Odmalička nás predsa učili slušne zdraviť – vždy a všade. Ale zas, čo ak v tej intímnej chvíli padajú aj večité normy slušného správania?

Drahí čitatelia, milí priatelia, ale aj vy všetci, ktorých raz môže autor tohto blogu stretnúť na toalete – poraďte! :)

Čítať ďalej »

Viva škrob

Pred pár hodinami sa skončil bratislavský festival Viva Musica. Podujatie, ktoré sľubovalo hudobnú klasiku „nekonvenčne“, bolo pripravené vynikajúco – fantastickí interpreti, skvelá hudobná dramaturgia, zaujímavý marketing a vždy preplnené (úsmevne malé) Hlavné námestie. Aj tak by som si ale dovolil malú a nevďačnú výčitku.

Tento rok bola Viva Musica tak krásne noblesná, až zachádzala do nevkusne naškrobených póz. Prekážal, ba priam ma iritoval obrovský priestor pod pódiom vyhradený VIP hosťom, ktorí sa promenádovali vo svojich blýskavých oblekoch, ružových košeliach, šatách z Viedne či Milána a falošných úsmevoch zo Smotánky. (Áno, bola tam aj Erika Judínyová.) Tá škrobená zóna pôsobila ako retardér skvelej atmosféry, autentickosti – hm, a pohody. Škoda.

„Na operu v džínsoch a so zmrzlinou? Na recitál v šiltovke a s hotdogom? Na symfóniu naboso a s igelitkou?“ hlásali heslá na plagátoch. „Pokojne, so žuvačkou a aj na bicykli! Ale postavte sa za nás,“ ukázala realita.

Čítať ďalej »