V marci 1997 vnikli divadelníci do budovy ministerstva kultúry a obsadili ju. Pred 30-člennou policajnou hliadkou chránili umelcov poslanci vlastnými telami a odvolávali sa na poslaneckú imunitu. Slovensko bojovalo o záchranu svojej kultúry.

Začiatkom 90. rokov sa v súbehu s vytriezvením z Novembrového ošiaľu prebúdzala aj arogancia moci. Slovník sa začal podobať tomu z polovice storočia, akurát prívlastok „socialistický“ nahradilo slovo „národný“. Mečiarova perestrojka menila novovzniknutý slovenský štát na „čiernu dieru“ v srdci Európy. Vláda videla v umelcoch iba inžinierov ľudských duší, a preto sa snažila získať vplyv na ich tvorbu.

Mečiar sa prostredníctvom ministra kultúry Ivana Hudeca pokúšal vymeniť rešpektované vedúce osobnosti a dosadiť na ich (riaditeľské) miesta „prispôsobivých“ ľudí. Nespokojnosť s ministrovými zásahmi sa však začala šíriť krajinou. Keďže minister na protesty nereagoval, koncom februára 1997 vstúpilo do štrajku štrnásť slovenských divadiel.

„Počas štrajku sa v divadlách riadne skúšajú nové inscenácie, ale večer sú divadelné sály zavreté. Nehrá sa. Verejnosť štrajk podporuje,“ píše vo svojom článku Martin Porubjak v revue OS. „Ministerstvo kultúry reaguje škandalizovaním umelcov a odmieta akýkoľvek dialóg o požiadavkách divadelníkov,“ dodáva.

Tanky a obrnené vozidlá

Do konfliktu vstúpila skupina opozičných poslancov, ktorá dostala poverenie na poslanecký prieskum na ministerstve. Hudec s nimi odmietol rokovať a nepustil ich do kancelárie. Pred budovou ministerstva sa Ján Langoš prihovoril zhromaždeným umelcom slovami: „Keď oni nechcú von, tak choďte vy dnu, veď je to vaše ministerstvo!“ Umelci vnikli do budovy, obsadili vestibul a predsieň ministra. Ten na nich zavolal políciu. „Prvá policajná jednotka príde do budovy na poludnie, poslanci chránia umelcov doslova vlastnými telami a dovolávajú sa poslaneckej imunity,“ pokračuje Porubjak.

Hudec uteká z ministerstva zadným východom s kabátom prehodeným cez hlavu. Spisovateľ Pavel Vilikovský vtedy pre denník SME povedal: „Minister kultúry, ktorý pod ochranou policajtov uteká pred umelcami zadným vchodom - to je divadlo, aké nevymyslel ani Shakespeare. Zaslúži si potlesk na odbornej scéne (len či sa taká momentálne nájde) a pre veľký úspech azda aj opakovanie na mítingu na Pasienkoch. Len na ministerstvo by sa už minister nemal vracať, a to ani zadným vchodom.“

Mečiar vyhlásil výnimočný stav a povolal proti umelcom armádu. O ďalšom postupe sa vraj radil aj s albánskym prezidentom. „Večer prichádza do budovy ministerstva ďalšia policajná jednotka, ktorá prelomí ochranný kordón poslancov a násilne vyvlečie z budovy niekoľkých umelcov. Dvaja herci utrpia pri zásahu zlomeniny zápästia a prstov, poslanec Milan Kňažko má poranenú chrbticu,“ píše vo svojom článku Porubjak.

„Premiér Mečiar na adresu revoltujúcich umelcov, študentov a vysokoškolských pedagógov poznamenal, že ide stále o tých istých ľudí, ktorí sa búrili v roku 1989.“ Čo tým chcel asi povedať?

Po mesiaci štrajk skončil a viac peňazí od štátu dostali tie súbory, ktoré boli lojálne vláde. Minister diskutoval len s tými divadelníkmi, ktorí sa štrajku nezúčastnili. Patovú situáciu ukončili až parlamentné voľby v roku 1998...

Divadlo pokračuje

Tento príbeh spred dvanástich rokov je dnes už tak trochu zabudnutý a pritom na námestí v tom čase stálo 30 tisíc ľudí. Svojbytnosť slovenskej kultúry sa ako tak podarilo zachrániť. No nebola to derniéra – aj keď sa to tak môže javiť.

Tá arogantná hra neskončila – kým v našich učebniciach dejepisu bude mať Mečiar prívlastok „otec vlasti“. Kým si nespomenieme na priepasť, pred ktorou sme v deväťdesiatych rokoch stáli a do ktorej sme sa len-len že nevykotili. Kým pod sloganom „väčšia sloboda školám“ budeme rozumieť nezmyselný diktát, ako možno označovať triedy na gymnáziách.

Dojem, že už niet za čo bojovať, je klamný. Spoločenská kontrola je to, čo potrebuje každá demokracia. Tak, ako sme v 90.-tych rokoch bojovali za slobodné umenie, tak sa treba dnes zasadiť za slobodné súdy. Harabinova hra si nezaslúži Dosku. Kvôli nej je potrebné opäť vyhlásiť výnimočný stav.

Označenia: Browser 2009

G20 má nahradiť G8. Viac píše denník Wall Street Journal. Okrem osem ekonomických veľmocí bude dnes na spoločnom fóre rokovať ďalšie krajiny a EÚ. Nie je to skvelé?

Nie, nie je. Vystihol to Ivan Hoffman:

„Veličiny, čo sa na summite G20 v Pittsburgu budú tváriť, že reprezentujú 90 percent svetovej ekonomiky, v skutočnosti reprezentujú občanov, ktorým zo spomenutej ekonomiky patria iba odrobinky. To je dôvod, prečo sú podobné stretnutia k ničomu.“

Takže tak...

„Čítal som článok v New York Magazine, v ktorom sa tvrdí, že multitasking (tj. robenie viacerých vecí naraz, pozn.) bude raz 'novým fajčením'. Zahltenie informáciami je pre mozog vraj rovnako nebezpečné ako cigaretový dym pre pľúca. Len to ešte nevieme. Psychológ David Meyer hovorí, že keby žil dnes Albert Einstein, tak by vo svojej kancelárii v patentovom úrade vo Švajčiarsku najskôr väčšinu času mailoval, čítal webové stránky alebo hral hry. Ale rozhodne by si nenašiel čas na vymýšľanie teórie relativity.“

: napísal Miloš Čermák na svojom blogu.

Označenia: Citát týždňa

„Ľudia, čo ma nepoznajú viac ako rok-dva sa nazdávajú, že akú to majú česť. Ja totiž, prepytujem, pôsobím inteligentne. Fákt. Neviem ako to robím, to sa ma nepýtajte, ale viem zahmkať na správnom mieste, viem veci vyložiť tak, že vyzerá, že o nich naozaj rozmýšľam. Hovno! Opak je pravdou.“ (blogerka Kaja)

Lemuel sa priznal už pred rokom, mne to došlo len nedávno. Mám problém čítať knihy. Nejde o niečo fatálne, kvôli čomu by som nemohol spávať. Ja len konštatujem, že večer si prečítam päť strán, cez deň na záchode (viem, podrobnosti som mohol vynechať) ďalšie tri a toť vsjo. Dlhšiu dobu sa neviem na jeden text sústrediť. Lemuel napísal, že na vine je internet. Nie som si istý, ale dajme tomu. „Sviňa internet.“

Hľadím na novú knižnicu v novom byte. Je poloprázdna. Chcem ju zaplniť. Ale prečo? Aby každá návšteva videla, že som vzdelanec? Aby sa pri nej pristavili a uznanlivo pohmkávali? Juj, hádam až taký pozér nie som. Však ja netúžim ani po návštevách...

Možno chcem svoju intelektualitu dokazovať sebe samému. Knihy majú akýsi punc múdrosti. Môžem celé dni stráviť pri svojej RSS a prečítať vskutku bohovské texty, ale nebudem mať taký pocit, ako keď položím na nočný stolík čerstvo dočítanú knihu. A tiež je pravda, že keď knihu neviem dočítať, pochytí ma úzkosť.

„Kniha má neuveriteľnú moc,“ ako som už písal. A tiež som písal, že knihy majú fluidá ako ženy.

Keďže bol môj vzťah k literatúre posledné týždne vlažnejší, skúšal som to zmeniť. Odhodlávam sa čítať v angličtine (díky, E.), a začal som čítať trošilinku viac. Vyšlo to! Nie, nechválim sa. Len sa chcem podeliť o moju radosť ;)

Lemuelov článok mi utkvel v pamäti najmä preto, že sa v ňom vyznal zo svojich čitateľských restov. Každý ich má habadej. Tak napríklad ja: Štúrovci a Dobšinský nula bodov, Hviezdoslav detto, Červené víno, Jozef Mak, Dom v stráni ani nehovoriac. Švejk, Babička, Válka s mloky. Ak nepočítam Solženycina, tak som veľmi neublížil ani ruskej literatúre. Remarque, Shakespeare, Verne, Twain, Eco, Balzac, Hugo, Salinger... Nedočítaný zostal tak Marquez ako aj Kecouac. Harry Potter! Stačí, nemusím sa viac zhovaďovať.

A čo vaše resty?

Označenia: Browser 2009

„Minulý týždeň sa na oblohe zjavila nevysvetliteľná svietiaca hviezda, ktorá prekvapila mnohých zanietených astronómov. Nakoniec však vyšlo najavo, že išlo iba o moč astronautov raketoplánu Discovery, ktorí mali za úlohu vypustiť ho pred pristátím na Zemi.“

: informuje v agentúrnej správe tyzden.sk.

Označenia: Citát týždňa

AKTUALIZOVANÉ 16. septembra 2009, 11:20

Hovorkyňa ministerstva zdravotníctva Zuzana Čižmáriková s úprimným poľutovaním konštatuje, že moja kolegyňa Veronika Folentová publikovala neoverené informácie. Vyčíta jej nekorektnú prácu s faktami a skresľujúci obsah.

Čižmáriková vo svojom liste vyzýva k profesionalite a k rešpektovaniu zásad novinárskej etiky, a to najmä „v prospech pravdivého informovania verejnosti“.

Touto cestou chcem poďakovať pani hovorkyni. O etike vie svoje, pamätáme si.

Telesné tresty by sme mali vrátiť k životu, pretože „sú v modernej spoločnosti potrebné“, napísal Martin Pener. Tvrdí, že zlo bude naveky prítomné v našich životoch, ale my sa nesmieme len prizerať a vzdorovať mu bezzubými sankciami. Proti niektorým ľuďom vraj treba zakročiť rázne a bez ľútosti.

Martin Pener svojím článkom načrtol zaujímavú tému – teda, pokiaľ máme otvorenú myseľ a neoznačíme ho hneď po prečítaní titulku za (politicky nekorektného) tyrana a šialenca. Pochopiteľne, telesné tresty majú u nás negatívnu konotáciu. Vieme, že sme z nich vyrástli a že sa k nim nechceme vrátiť, lebo spoločnosť dozrela.

Na druhej strane je pravda, že spoločnosť je už otupená všadeprítomným násilím a zločinnosťou. Lakonicky konštatujeme, že je zlá doba (mimochodom, ktorá bola dobrá?), že násilníci sú na slobode, že krutosti, ktoré páchajú, nemajú obdoby. A že systém trestov nemá zásadný výchovný ani odstrašujúci účinok.

Všetky tieto skutočnosti sú vpletené do reality a zjavne nám to už ani netrhá žily. Brutalitu vnímame ako bežný jav a priveľmi si ju nevšímame.

Pener píše, že na vymedzenú skupinu závažných trestných činov by malo byť možné udeliť aj telesné tresty. Na mysli má pedofíliu, ťažké sexuálne zločiny, násilie na handicapovaných, nevládnych a deťoch či napríklad týranie zvierat. (K textu prikladá ukážku zavrhnutiahodných prípadov z posledných rokov, za čo by si dokonca mohol vyslúžiť obvinenie z manipuláciu a citového vydierania.)

Áno, indivíduum, ktoré týra deti, alebo tí hovniaci, ktorí s pasiou ťahali za autom uviazaného psa, by si zaslúžili dostať po lopatkách. Niekde v útrobách cítim, že by to bol adekvátny trest. Ale nemusíme hneď hovoriť o extrémoch ako je palicovanie. Ľúbivo pôsobí aj predstava, že vandali (a iní odsúdení) by napríklad deň trčali na námestí v „klietke hanby“, aby sme si ich všetci obzreli a vrhli na nich pohľady opovrhnutia. Nie je to chrumkavý nápad? Ale úprimne!

Verím, že nejeden z nás by sa takémuto trestu potešil. Možno by bolo dokonca atraktívne zatvárať tam aj tunelárov a skorumpovaných úradníkov, hoci to by sme mali po Slovensku viac klietok ako dvojkrížov. Prečo sa mi však tento nápad páči? Nuž, áno, je to kvôli krvilačnosti duše, kvôli túžbe po odplate. Jednoducho prahnem po tom, aby ničomníci dostali, čo im patrí.

Malo by však takéto trestanie nejaký prínos? Zmenilo by páchateľov? Spoločnosť? Vychovávalo by a odstrašovalo? Zmierňovalo by apatiu? Pomohlo by obetiam? Pochybujem.

Priznávam, že nápad zaviesť niektoré telesné tresty (najmä spomínanú klietku hanby) ma oslovil a dlhšie som sa s ním v mysli pohrával. Nakoniec som však dospel k jeho definitívnemu zavrhnutiu. Či už preto lebo odmietam filozofiu, že účel svätí prostriedky. Ale predovšetkým preto, že takéto tresty sú nehumánne a nedôstojné. A ľudská dôstojnosť je u mňa vysoko cenená.

Skrátka, Martin Pener prišiel so zaujímavou ideou, ale prestrelil.

Spravodlivosť nie je v rukách katov.

Označenia: Browser 2009

„Pred časom bol v Dánsku zvolený do parlamentu komik, ktorý sľúbil voličom celoročne skvelé počasie. Mandátu sa samozrejme vzdal, lebo nemal potrebu živiť sa politikou, ale o to nejde. Voľbou trvale pekného počasia mali dánski voliči príležitosť vyjadriť, čo si myslia o volebných programoch a o dôveryhodnosti politikov. A toto posolstvo je pochopiteľne univerzálne.“

: napísal vo svojom stĺpčeku Ivan Hoffman.

Označenia: Citát týždňa

Roman mal fixkou na zrkadle napísané: „Kto chce, hľadá spôsob, kto nie, hľadá dôvod.“ Určite si na to spomínate. Okrem toho tam mal ešte tri otázky – či dnes cvičil, zdravo sa stravoval a či už zjedol žabu. Tá posledná otázka sa stala mojim letným rébusom.

Čo môže jedenie žaby znamenať, pýtal som sa sám seba, ale Romana nie. Ešte by náhodou odpovedal a to tajomstvo by sa rozplynulo. Radšej som si od neho požičal knihu s chrumkavým názvom Najprv zjedzte žabu.

Nebudem vás naťahovať a prezradím vám, čo to znamená. (Ešte ale vložím do zátvorky niekoľko slov, aby som vás nechal v očakávaní a o trošku oddialil moment odhalenia. Mohol by som tento priestor využiť aj na spomenutie jedného jedného pekného výroku z tejto knihy: „Plánovať znamená prenášať budúcnosť do prítomnosti, aby ste pre ňu mohli niečo urobiť už dnes.“ Dobre, poďme k veci!)

Brian Tracy v knihe Najprv zjedzte žabu píše o Markovi Twainovi, ktorý vraj svojho času povedal, že ak hneď ráno prehltnete živú žabu, celý ostávajúci deň môžete prežiť s pocitom uspokojenia, pretože viete, že je to pravdepodobne to najhoršie, čo sa vám za celý ten deň prihodí. Tracy na tom postavil svoju „timemanagement“ teóriu. Tvrdí, že ak hneď ráno urobíte tú najťažšiu a najdôležitejšiu úlohu (pričom asi samotné vstávanie nemal na mysli), zvyšok dňa už bude malinou.

Tracy píše to, čo každý dávno vie, a síce, že celý deň robíme hlúposti, poflakujeme sa, prokrastinujeme, a to všetko len preto, aby sme sa nemuseli pustiť do našej žaby. Tento učiteľ úspechu zároveň ponúka 21 rád, ako to zmeniť, ako stihnúť viac za kratší čas. Všetko sa to točí okolo plánovania, určovania priorít a dodržiavania nami stanoveného režimu.

Čítajte tiež: Nakupovanie, upratovanie, varenie, lakovanie si nechtov... Pozeranie videí na YouTube, četovanie, čítanie blogov... To sú príklady činností, ktoré neraz vykonávame len preto, aby sme oddialili svoje povinnosti. Aby sme prokrastinovali. Čítajte viac...

Za normálnych okolností by som tú knihu nedočítal. Nemám rád knihy, ktoré o sebe píšu, že pomohli tisícom ľudí, že zaručene zmenia môj život, vyriešia problémy a privedú ma k úspechu, vnútornej rovnováhe a šťastnému životu. Vytáča ma toľká kondenzovaná neskromnosť. Preto nečítam knihy o populárnej psychológii, a preto nečítam ani Coelha. Má na môj vkus príliš veľa odpovedí na neľahké otázky. A tie odpovede sú navyše akési riedke a už stokrát vyslovené, nie?

Nemám moc rád guruov a odborníkov na život. Možno je to len mladíckou horkokrvnosťou a zatiaľ nezlomeným sebavedomím. Neviem. Ale občas sa k nejakým dostanem a niečo si od nich vezmem. Tak ako teraz od Tracyho, lebo vhupol do môjho sveta v momente, kedy si aj ja hľadám úspešnú formu time manažmentu. Hoci sa na jeho žabacie metafory usmievam, trochu sme spolu rezonovali.

Jezuita Peter Kolář si myslí, že taký guru „je prstom, ktorý ukazuje na mesiac človeku, ktorý ho nevidí. Problém je, že väčšina ľudí sa stále pozerá na prst, a nie na mesiac, ako hovorí nejaké čínske príslovie. S tým sa bohužiaľ nedá nič moc urobiť. Na mesiac sa dá iba ukázať.“ Mária Zelenákova dodáva: „A čo teda nám môžu dať? Svoje teórie? Tie, ak sú usporiadané, môžu nás na čas osloviť, i keď časom si ich aj tak budeme musieť v živote overiť. To, o čo nám ide, je skôr esencia ich života. A tá môže byť úžasne inšpiratívna.“ (Citované z knihy Za ZA, kompletne dostupnej na internete. Stiahnuť si ju môžete tu.)

Toľko na dnes. Mudrlant Tracy napísal, že mám viac plánovať. Idem to skúsiť, kúpim si diár.

Pekný týždeň! :)

Označenia: Browser 2009

Už týždne (či dokonca mesiace) nemám televíziu, takže TV program čítam zriedkavejšie ako ženské časopisy. Dnes som ale urobil výnimku a čo nevidím!? Jednotka bude v prime time vysielať Silvester z roku 2000!

Cez týždeň sa môžeme tešiť na Drišľakoviny, Chodili sme spolu, Senzus. Na jeseň je však pripravený ďalší kultúrno-osvetový program: Minitalent Show s Petrom Marcinom, Tajomstvo mojej kuchyne s Kamilou Magálovou a reinkarnované smiechoty Ooops! Načierno.

Športoví fanúšikovia si v najbližších dňoch prídu na svoje pri sledovaní hokejových finálových zápasov z rokov 2005 a 2006. Čerešničkou na torte bude repríza Anjelov strážnych Michala Martikána z roku 2004.

Len tak rozmýšľam, čo za tým môže byť a vyslovujem vážne varovanie: príčetnosť manažérov Slovenskej televízie budí dojem, že v Mlynskej doline je vážne porušené geomagnetické pole, podobne ako je tomu v okolí parlamentu.

Dovolím si na tomto mieste vysloviť aj jednu radu: zrušme prvý a tretí kanál Slovenskej televízie! Aj tak je to len sociálny podnik pre druhotriednych manažérov a spolitizovaných hovniakov.

Treba sa však zamyslieť aj nad budúcim vysielaním Dvojky. Mám totiž obavy, či relácie typu Maďarský magazín, spravodajstvo Hírek a diskusná relácia Téritéken – Na tanieri nie sú v príkrom rozpore s novým jazykovým zákonom.

Nevrátime sa radšej k monoskopu?

Zhovadilosť numero uno: „Na vysoké školy sa dostanú aj uchádzači, ktorí splnili kritériá na prijatie, ale zostali „pod čiarou“. Bude tak menej nezamestnaných. Štát školám odpustí, že nemajú dosť pedagógov,“ píše SME. Mikolaj sa chce týmto krokom pridať k bojovníkom proti kríze. Je ale sabotérom školstva.

Zhovadilosť numero duo: "Katolícka univerzita v Ružomberku prijme ďalších 100 študentov a 43 doktorandov. Fakulty nebudú robiť ďalšie prijímačky, príjmu tých, pre ktorých pôvodne nemali dosť miest." Škola má sedem doktorandských študijných programov. Preklad správy: Univerzita prijme tých (doktorandov), ktorí na to nemajú!

Ach...

Odhadzuješ šaty

a neveríš žalúziám

Dá sa veriť jemným rysom siluety?

Jemným ako prvé obrysy okamihu

Objavil sa tvoj priateľ

bozkáva ťa

Potichu mu závidím

v tme oproti

Zapálil som si ďalšiu

Stará pani stúpa po schodoch

zdá sa, že je rovnako zadýchaná ako vy dvaja

Zase jeden večer

kedy si sa vyzliekla

preňho

a pre mňa len tak trošku

potajomky

: napísal Erik Šimšík v básni Vyzliekanie.

Označenia: Citát týždňa