„Napísal som nový zoznam. Je na ňom všetko, čo ma ako malého nadchýnalo. Voda, autá, lopty, zrkadlá, prekrížené prsty, keď človek klamal, spinkovače, kliešte, farba z čučoriedok, policajti, požiare a požiarnici, vesmír, mravce, kakanec a cikanica, mydlové bubliny, Afrika, silný vietor, malinovka, všetko, čo robil tatko. Môj život bol plný týchto vecí. Bolo to také nekomplikované a príjemné. Keď som nespal, pobehoval som a bol nadšený. Nechodil som. Behal.“
Erlen Loe: Naivne. Super. (Bratislava: Slovenský spisovateľ, 2000), krátené
Erlend Loe je zaujímavý spisovateľ. Objavil som ho iba nedávno. Má štyridsať rokov, pochádza z Nórska a píše o ľuďoch, ktorí sú mi blízki. Sú otupení každodennosťou a otrávení spoločnosťou. Hľadajú úniky – v sebe, anonymite a samote. „Problémom ľudí je, že keď vstúpia do priestoru, zrazu vidíte ich a nie priestor,“ píše Loe v príbehu o Dopplerovi. „Rozľahlá pustá krajina prestane byť rozľahlá a pustá v momente, keď do nej vstúpi človek. Človek definuje, kde má váš pohľad spočinúť. A váš pohľad bude takmer vždy mieriť na iných ľudí. Získavate tak pocit, že ľudia sú dôležitejší ako zvyšok sveta. Je to naivné.“
Loe sa však naivite nebráni. Má ju rád – a vlastne všetko píše naivne. A pritom ľúbivo. Jednoducho rozpráva o zložitých veciach, ale bez arogantného pátosu a šalamúnskosti ako má napríklad Coelho.
Loeho knihy patria k tým, ktoré mám chuť čítať nahlas. Slová sa totiž derú na jazyk, nechcú ostať len v hlave a na papieri, chcú naplniť miestnosť. Nechcú byť len videné, túžia byť počuté. Áno, premohli ma. Čítal som si nahlas...
Hlavný hrdina románu Naive. Super nadobudne jedného dňa dojem, že takmer nič nemá význam a že musí začať odznova. Nie je šťastný a vie, že potrebuje niečo. Proste niečo, nech je to čokoľvek. V rozkošných vnútorných monológoch začal dumať nad tým, čo ho nadchýnalo ako malého. Urobil si zoznam. V mnohom som sa s bezmenným hrdinom podobal a zatúžil som aspoň málinko jeho zoznam doplniť o niečo mnou prežité. Už dlho som nespomínal na detstvo. Zvláštne, nie?
Spisovateľ Ľubo Dobrovoda tvrdí, že detstvo bolo škaredé. Že mi si to už neuvedomujeme, lebo máme selektívnu pamäť a uchovávame si len to dobré, ale vraj je detstvo naozaj strašné. Samé zákazy, príkazy, usmernenia, detské obavy, kopec neznámeho a vety typu „to pochopíš, keď budeš väčší“, „už si si upratal izbu?“, „vycikať, umyť zuby a spať“. S Dobrovom som dlhší čas súhlasil, teraz som prišiel na to, že sa mýli. Teda, aspoň moje detstvo bolo pekné a všetky jeho obmedzenia som vtedy nevnímal ako neprávosti a krivdy.
Rád som si na svoje detstvo po dlhom čase zaspomínal. Bol to ďalší príjemný únik od reality.
„Rozmýšľam nad tým, že by som mohol spísať veci, ktoré ma nadchýnajú teraz. Nájdem pero a papier, ale cítim, že nemám chuť pustiť sa do toho. Bojím sa, že zoznam bude prikrátky. Nikdy som nemal prestať behať.“ Naozaj? Bol by kratší? Nudnejší? Neviem. Tiež sa to bojím zistiť.
Ó, a ešte dopĺňam zoznam vecí, ktoré nadchýnali mňa: lode a ponorky, pivnice, život na dedine, pálenie vecí lupou, pištole, ninja korytnačky, pipík, farebné zubné pasty, stavanie hrádzí na potoku, pečiatky. Hádam som na nič dôležité nezabudol...
Súvisiace články:
