Do práce!

„Nestrácajme čas malichernosťami, aby sa nestalo, že to, čo po nás zostane, bude mať životnosť ako status na Facebooku.“

: napísal Michal Hvorecký.

Čítať ďalej »

Homo multilinguanicus

Chladným vlhkým vzduchom sa šíri vôňa trdelníkov. Prenasleduje ma, mrcha. Rozmýšľam, že sa tých pár krokov vrátim a kúpim si jeden. Veď čo by som si nedoprial!? Vtom sa však vo mne ozve hrubý hlas nekomerčnej hrdosti. „A just nie,“ poviem mi. „Mňa si nekúpite! Ba čo viac, ani ja si vás nekúpim!“ zvolám vo svojej hlave. Pre istotu to ešte dvakrát zopakujem.

Sklopím pokorne zrak a sebavedomým krokom pokračujem v ceste. (Áno, darí sa mi snúbiť pokoru so sebavedomím.) Hľadím na lístie a v šedej kôre mozgovej vyvolávam búrku vnemov a myšlienok, ktorá má zmazať spomienku na opustené a nedotknuté trdelníky.

„Ježišmária ruka!“ ozve sa vo mne v momente, keď uvidím ruku. Nie však svoju, ale niečiu. Načahuje sa za mnou a ja začínam mať dojem, že sa k tejto novej a nečakanej situácii musím nejako postaviť. Búrke vnemov a myšlienok sa otáčam chrbtom a vraciam sa do reality.

Tá skaderuka mi mieri priamo na srdce, nuž voľky-nevoľky zastavím a zameriam na ňu zrak svoj. Hľa, drží papier a núka mi ho. Reflexy predbehnú rozum, zdrapím leták, rozum dobehne reflexy a vynadá mi, že zas zbieram zdrapy hoc dobre viem, že v nich nič užitočné nenájdem.

„Film Posledný hriech. Zadarmo. Český dabing.“ Odčítajúc heslá z nechceného letáku nemenovaného cirkevného združenia si uvedomujem, ktorá bije.

- Du jú spik ingliš? - spýta sa ma majiteľka ruky.

„Hahááá! Tudky matudky,“ poviem si a viem, že chcem skoncovať ešte nezačatý rozhovor.

- Nie, vôbec, - odvetím číročistou slovenčinou.

- A po slovensky? - zaskočí ma majiteľka.

- Ehm... Nein! - vynájdem sa, pridám do kroku a zmiznem.

Kráčam s neskrývanou hrdosťou na svoju jazykovú virtuozitu. „Chlapče, ty sa vo svete nestratíš,“ poviem si a najradšej by som sa potľapkal po ramene. Veď som práve zúročil takmer všetky vedomosti, ktoré som sa na hodinách nemčiny naučil. Snáď by som si zaslúžil za odmenu trdelník, ale okolo tej ruky už ísť nemôžem...

Súvisiaci článok: Čas sú peniaze

PS. Škandál! Slovo trdelník nie je v Krátkom slovníku slovenského jazyka. Ešteže je v Úradnom vestníku EÚ. Pri písaní som si tiež spomenul na briskné zamyslenie o slovnej zásobe internetových celebrít.

Čítať ďalej »

Generácia barbarov

„...musíme konštatovať zrýchľujúci sa úpadok celej vzdelávacej sústavy – od jej základnej až po elitnú úroveň. Elitná úroveň sama vlastne prestáva či už prestala existovať. Tento úpadok sa v poslednom čase mení na viditeľnú akútnu krízu. Pripravuje sa tak nástup generácie, ktorá bude síce dobre vybavená mobilnými telefónmi a počítačovými technológiami, no po stránke kultúry a morálneho vybavenia na život bude zúfalo podvyživená. Bude to generácia technologicky vybavených barbarov.“

: napísali Fedor Gál, František Šebej, Peter Zajac, Tomáš Zálešák a Peter Tatár.

Čítať ďalej »

Študentom dnes chýba odvaha protestovať

Niekedy v apríli tohto roku sa ma Fedor Gál spýtal, či si viem predstaviť, že by sme sa my študenti postavili a išli protestovať proti akýmkoľvek neprávostiam na námestia. Bez rozmyslu som povedal, že áno. Asi som sa mýlil.

Tá otázka ma nezaskočila. Nemal som dojem, že nad ňou treba veľmi rozmýšľať. Svoju nespokojnosť vyjadrujeme dennodenne, tak prečo by sme to neurobili vo veľkom? Však sa nemáme čoho báť.

Fedora moja odpoveď nezaskočila. Nemal dojem, že sa hrám na hrdinu a preceňujem seba i svojich rovesníkov. Veď my už sme úplne iná generácia, ktorá celý život dýcha kyslík slobody a nepozná hrozbu perzekúcií. Nám verejný protest nepríde ako výnimočný akt.

Od toho rozhovoru ubehlo zhruba pol roka a do mojej duše sa vkradol tieň pochybností – alebo sa skôr vytratilo svetlo prehnaného optimizmu.

Čítajte tiež: Pre študentov žurnalistiky sú peniaze dôležitejšie ako sloboda. Viac...

V tom čase, keď som sa s Fedorom rozprával, stáli pri mne ľudia, ktorí sa rozhodli vzdorovať a kritizovať aroganciu moci na akademickej pôde. Tá partia vzala hrdosť a odvahu do hrsti, a rozhodla sa neohnúť chrbát. Bolo to malé, lokálne vzopätie, ktoré nechcelo nič viac, len zlepšiť svoje bezprostredné okolie.

Tými ľuďmi a udalosťami som bol úplne pohltený a očarený, a to až tak, že som si neuvedomoval, ako nás je málo. A že v boji za svoje ideály ťaháme – i keď s nadšením – za kratší koniec. Boli sme bezmocnou izolovanou skupinkou. Áno, podporovali nás aj ďalší, ale ich podpora bola len súkromná. Verejne neplatila. Verejne neexistovala.

Reflektovanie tejto skúsenosti spolu s ďalšími čiastkovými udalosťami a príbehmi študentov z celého Slovenska ma privádzajú k záveru, že som študentov precenil. Nechávajú sa vlastnými vyučujúcimi klamať, boja sa pýtať, nechávajú si cenzurovať svoje názory a bez vzdoru šaškujú na univerzitnom buzerplaci. Zatvárajú oči pred sexuálnym obťažovaním na školách, diskrimináciu jednoducho trpia, nechávajú sa urážať. Myslia najmä na žalúdok, osobný prospech a bezproblémovú cestu za diplomom. Nemajú odvahu, sú neschopní združovať sa a adekvátne vyslovovať svoje požiadavky. Jediné, čoho sa nevzdávajú je cynizmus, sebaľútosť a malomyseľnosť. (Pre úplnosť však treba dodať, že to všetko je aj dôsledok straty istôt, že sa študenti môžu spoľahnúť na vymožiteľnosť práva a spravodlivosť.)

Pred dvadsiatimi rokmi, 16. novembra 1989 sa pred bratislavským Úradom vlády odohrala demonštrácia študentov. Držali sa za ruky a žiadali dialóg s mocou. Bol to odvážny čin.

Bolo by iluzórne tvrdiť, že dnešná slobodná spoločnosť neobsahuje riziká pre tých, ktorí sa rozhodnú postaviť za svoj názor.

To však nie je dôvod na zúfalstvo a na odmietanie týchto rizík v mene chvíľkového pocitu pohodlnosti.

To však nie je dôvod na to, aby sme po dvadsiatich rokoch od Novembra žili neslobodne.

Čítať ďalej »

Schránky slov

„V schránkach slov je to, čo už vieme, aj to, čo ešte nevieme. Každé slovo niečo dôležité pred nami tají. Keď otvoríme slovo ako konzervu, rakvu, sarkofág, morfologicky rozpárame alebo doň navŕtame geologickú sondu, začnú sa odhaľovať vrstvy, teda proces poznania a dianie poznávania. Naozaj je potom jazyk prostriedkom poznávania jestvoty a človeka, seba samého, a slová sú nielen čiastkové výsledky a stupne toho deja, ale aj nástroje pre ďalší pohyb. Básnické ozdoby, estetické, štylistické figúry majú to isté poslanie a určenie: poznávanie človeka, načo tu je a čo sa od neho asi čaká.“

: napísal Ivan Kadlečík v texte Poézia je cesta.

Čítať ďalej »

Emisie krčmových rečí

Tento rok sa opäť ani jedna slovenská vysoká škola nedostala do prestížneho rebríčka top 500 univerzít sveta. Žiadne prekvapenie. Dôvodom je vraj fakt, že nemáme peniaze na výskum a vedu, lebo ich prehajdákame na emisiách. Tradá, objav.

Byť slovenským politickým (pseudo)komentátorom je vďačná robota. Stačí si každý deň prečítať agentúrne správy k akejkoľvek téme, mierne ironicky zreferovať ich obsah a zaujať kritické stanovisko. Takéto stanovisko sa najlepšie zaujíma tak, že do role tvorcu bársakého problému sa dosadí jedno zo slov typu vláda, Fico, poslanci, minister, prezident... Vybraného aktéra stačí jemne dochutiť niekoľkými slovami s negatívnou konotáciou jednoznačne naznačujúcimi neschopnosť, skorumpovanosť a nemohúcnosť. Na záver stačí ešte jedna chrumkavá veta a spoločensko-politický komentár je hotový.

Uvedený recept sa dá použiť zhruba päť až šesťkrát do týždňa na ľubovoľnú tému a (pseudo)kritik vždy – ako sa vraví – trafí klinec po hlavičke a vystihne jadro problému. Nech už je problémom čokoľvek.

Vďaka za školstvo a zdravotníctvo

Samozrejme, môže sa stať, že sa (pseudo)komentátor zobudí do takzvaného blbého dňa, kedy niet čo kritizovať. Našťastie, príroda nám dala oblasti ako školstvo, zdravotníctvo a kultúra, do ktorých sa možno navážať deň čo deň, lebo náš politik ani jednu z nich dostatočne finančne nepodporuje, a teda... (použijeme slovo s negatívnou konotáciou jednoznačne naznačujúce neschopnosť, skorumpovanosť a nemohúcnosť.)

Pre názornosť buďme konkrétni: žiadna slovenská vysoká škola sa nedostala do šanghajského rebríčka 500 najlepších univerzít sveta. Prečo? „Univerzitu v tomto rebríčku teda Slovensko nemá, lebo nemá peniaze na vedu, lebo má lacné emisie, drahé diaľnice a honosné športové stánky. A tiež nízke dane, z ktorých na také zbytočnosti, ako je školstvo alebo aj zdravotníctvo, jednoducho nezvýši,“ píše Erik Potocký v sobotnej Pravde. Tomu sa hovorí komentár s jasným a výstižným posolstvom. Záleží na tom, že jadro problému je úplne inde?

Aká vláda, taký záchod

Iný príklad. Kvôli hroziacej epidémii prasacej chrípky je vraj ešte dôležitejšie dodržiavanie zásad hygieny. „Veď vraj umytie rúk zníži o 80 percent riziko, že človeka zdolá chrípkový vírus,“ začína celkom zaujímavo svoj sobotný komentár Márius Kopcsay. Ten sa od konštatovania, že ruky si treba umývať po každej návšteve toalety, dostáva k opisu stískania pečiva v potravinách a končí pri pranierovaní „osratých záchodov“.

Keď už čitateľ nadobúda dojem, že sa z článku nič nové nedozvie, odhalí komentátor príčinu, prečo si Slováci nepotrpia na čistote: „Ťažko však očakávať zmenu od pospolitého ľudu, ak sa nesprávne hygienické návyky držia aj v politike. Nech sa politici akokoľvek snažia umývať si ruky, stále ich majú akési zababrané od rozkradnutých emisií, nánosov problematickej skládky a najčastejšie od špinavých peňazí.“ Za to, že si časť Slovákov neumýva ruky teda môžu politici. A vari nie?

Veru, byť politickým (pseudo)komentátorom je vďačná robota, ktorá sa ani veľmi nelíši od (pseudo)kritizovania na blogoch. Recept je rovnaký. Stačí nájsť terč kritiky, univerzálneho vinníka a viesť na niekoľko odsekov krčmové reči. Na záver stačí ešte jedna chrumkavá veta a spoločensko-politický komentár je hotový...

Komentár dňa:

Fantazmagorické čítanie medzi riadkami alebo smutný príspevok k Novembru

Súvisiace články:

Bulvarizácia médií a manipulácia v nich

Čítať ďalej »

Oslava dejín

„Nedá sa prehliadnuť, ako u nás oslavuje dejiny len úzka skupina politikov a historikov s hŕstkou pamätníkov. Nie je to dané nezáujmom ľudí o minulosť. Je to kvôli tomu, že predmetom osláv nie sú ľudia, ale politika. Prečo by sme oslavovali, že niekto stratil moc nad našimi osudmi a osudmi našich predkov a iný tú moc získal!? Jediné, čo má zmysel sviatočne vnímať, sú obyčajné pozitívne činy obyčajných ľudí.“

: napísal vo svojom stĺpčeku Ivan Hoffman.

Čítať ďalej »

Ako sa nenechať tyranizovať časom?

„Zanášanie mozgov informáciami je jedným z najväčších problémov, akým musí naše životné prostredie čeliť.“

Zvláštne. Na jednej strane si my ľudia stále zúfame, že nič nestíhame, na strane druhej si dokážete nájsť čas na tento článok. Nie, že by ma to netešilo. Práve naopak. Váš záujem si o to väčšmi cením. Ja len... hm, ľudia sú plní paradoxov. A ako napísal pred týždňom Martin Mojžiš, „paradox – či už skutočný, alebo domnelý – má jednu užitočnú vlastnosť. Vyrušuje nás a tým nás núti premýšľať.“

Len vybavím pár mailov

Informačná revolúcia spôsobila desiatky zmien. (Už som o niektorých písal.) Už nie sme len obmedzení prijímatelia informácií, už ich môžeme aj tvoriť. A nie len preto, lebo je to užitočné, ale jednoducho preto, že chceme. A preto, že chceme, nemusíme už chodiť ani do práce. Môžeme pokojne vykonávať desiatky zamestnaní z pohodlia svojich domovov.

Spočiatku bol tento trend prijímaný s obavami, aby sa zamestnanci doma neulievali. Ukázalo sa však, že riziká sú skryté úplne inde. Mnohí ľudia totiž kvôli flexibilnej práci na diaľku strácajú rozdiel medzi prácou a voľným časom. Lepšie povedané, mnoho ľudí nemá nikdy úplne voľno a aj keď sú chorí, odpovedajú aspoň na e-maily.

Čítajte tiež: Blogy čítame neraz len preto, aby sme sa vyhli povinnostiam. Ste si istí, že nemáte naozaj nič iné na robote, ako čítať toto tu?

Thomas Hylland Eriksen vo svojej knihe Tyranie okamžiku (Brno, 2005) píše: „Jeden zo zákonov rýchlosti hovorí, že rýchly čas v konfrontácii s pomalým vždy víťazí. Nie je potom treba priveľa predstavivosti, aby sme pochopili, že keď sa práca zrazí s voľným časom, zvíťazí práca, a nie naopak.“

Zanikne čas?

Ľudia dnes už nestíhajú robiť veci, ktoré sú dôležité, lebo vždy ich zatlačí do úzadia niečo ešte dôležitejšie a naliehavejšie. Sú zaplavení množstvom aktivít a povinností, kvôli ktorím si nevedia nájsť čas na realizovanie svojich dlhodobých plánov.

Ak aj človek niečo plánuje, tak ide len o krátkodobé aktivity, lebo nik nevie, aký bude svet o päť rokov. Životy sa menia z pomalých a lineárnych na rýchle a momentálne, píše Eriksen. To má vplyv na celý segment ľudských činností, mimo iného aj na kvalitu ľudských vzťahov.

Neprehliadnite! Nikdy neochutnám všetky druhy želatínových cukríkov, nezačujem všetky melódie, aké ľudia zahrali, neprečítam celú krásnu literatúru, neuzriem všetky krajiny sveta, nespoznám všetky dievčatá, ehm, všetkých skvelých ľudí... Sme v pasci!

Ľudia strácajú možnosť ovládať svoj vlastný čas, lebo je v ňom stále viac „všetkého“. Eriksen píše o časových krivkách. Ide o tradičné exponenciálne krivky, ktorých vodorovná os x znázorňuje čas a zvislá os y znázorňuje množstvo informácií, povinností, udalostí (a pod.) v našich životoch. Z tvaru krivky je teda zrejmé, že do rovnakého časového úseku musíme vopchať stále viac aktivít.

Eriksen však zdôrazňuje, že tento trend nemôže pokračovať donekonečna. „Keď sa rastová krivka začne podobať priamej vertikále, vyplýva z toho, že sa čas blíži nule. To znamená, že zmizne. Vzhľadom k tomu, že nič také nie je možné (…), musia krivky nutne zmeniť smer,“ myslí si.

Dovtedy však musíme meniť smer sami, nech už je to akokoľvek náročné. Treba vypnúť mobily, odísť od počítačov a televízorov, venovať svoj čas rodine a sebe. A nemať výčitky, že „dnes som nič užitočné neurobil“.

Len pravidelným spomaľovaním či skôr vypínaním – môžeme dôjsť k zisteniu, že sme úplne postrádateľní a že svet sa točí aj bez nás, a nie okolo nás. A s takým vedomím je človek slobodnejší...

Čítať ďalej »