18 januára 2010

Prečo sa novinárom nepáči právo veta?


    Udalosti posledných mesiacov v Európe nám ukazujú, že prezidenti malých krajín by asi nemali vetovať „veľké veci“. Len nech so všetkým súhlasia a nerobia žiadne problémy. Politická mašinéria predsa musí bežať a nepotrebuje prieky iniciatívnych jedincov. Čo tam po ústave.

    Začiatkom roka vyvolal islandský prezident Ólafur Grímsson medzinárodnú diplomatickú roztržku po tom, ako odmietol podpísať zákon o splatení dlhu Británii a Holandsku. Krajinám Island dlhuje 3,8 miliardy eur (takmer polovicu svojho HDP, v prepočte na jedného obyvateľa takmer 12-tisíc eur) za škody spôsobené krachom zoštátnenej banky Landsbanki. Islandská vláda sa rozhodla, že najbližších 15 rokov bude dlh splácať. Prezident však vypočul hlas štvrtiny voličov, ktorí v petícii nesúhlasia so zákonom, nepodpísal ho a za to si vyslúžil nemalú kritiku.

    Čože, dlhy sa platiť majú a ak to niekto odmieta robiť, kritiku si zaslúži. (Na mieste je však tiež otázka, či sú za vzniknutú situáciu zodpovední len Islanďania.) Trochu zvláštne však vyznievajú hlasy, ktoré odmietajú právo islandského prezidenta na veto. Týždenník Economist napríklad vykreslil Grímssona ako supermana, ktorý si chce uzurpovať moc proti vôli parlamentu a vlády. A pritom len využil svoje ústavné právo.

    Pod ešte väčšou paľbou kritiku stál český prezident Václav Klaus, keď sa rozhodol nepodpísať Lisabonskú zmluvu. Marián Leško vtedy napísal, že Klaus musí zmluvu podpísať, „inak nie je ústavným prezidentom, ale činiteľom, ktorý zneužil svoje postavenie na to, aby v republike pozastavil platnosť parlamentnej demokracie“.

    Okrem kontroverzného európskeho dokumentu Klaus nepodpísal už takmer štyri desiatky zákonov. Za to si minulý týždeň vyslúžil kritiku od Erika Taberyho, ktorý tvrdí, že tak pošliapava parlamentnú demokraciu: „Úlohou hlavy štátu totiž nie je hrať sa na tretiu komoru parlamentu. On nie je volený voličmi, ale poslancami a senátormi, takže sa nezodpovedá verejnosti. Zákonodarcovia však áno, a preto majú právo presadzovať väčšinou hlasov svoje návrhy. Môže sa nám to zdať nedokonalé, ale taká je proste demokracia.“

    Nie, taká nie je. Demokracia – ani tá parlamentná – totiž neznamená diktatúru parlamentu. Demokracia spočíva aj v deľbe moci. A deľba moci zas spočíva aj v prezidentskom práve veta. Klaus teda nemusí podpisovať zákony, ak s nimi nesúhlasí. A nemusel podpísať ani Lisabonskú zmluvu, aj keď sa to svetu nepáčilo a nejeden zúfalý politik tvrdil, že sa tým dopúšťa vlastizrady. Takisto ani islandský prezident nemusel podpísať zákon o splatení dlhu. Mal na to právo bez ohľadu na to, či je jeho rozhodnutie správne, alebo nie.

    Česi by mali v blízkej budúcnosti vložiť voľbu prezidenta do rúk ľudí. Áno, možno by to potom dopadlo ako u nás, kde sa prezidentské voľby podobali skôr na výber šéfa gynekologicko-pôrodnickej kliniky (Sudor), ale aspoň by potom nemuseli pochybovať o tom, či sa hlava štátu zodpovedá verejnosti.

    Európska kultúra – ako je známe – stojí na trojnožke gréckej filozofie, rímskeho práva a kresťanskej mravnosti. Práve zo starovekého Ríma sme si vzali právo veta. O jeho význame snáď niet pochýb. Prečo teda živiť v spoločnosti falošného démona (prezidentského) súhlasu?


           
          Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators