31 január 2010

Nik nečakal až takú krízu

„Ľudia robia chyby a niekedy spraví veľa ľudí veľmi veľa chýb. Môžu nastať výnimočné situácie, keď sa v ekonomike nahromadí toľko nerovnováh, že to praskne. Čo bolo šokujúce, bol rozsah a intenzita tohto prasknutia, čo nikto nečakal a každý, kto tvrdí, že to čakal, tak trepe.“
: povedal môj nový šéf Rado Baťo v rozhovore pre Postoy.sk.

25 január 2010

Fico vyhral nad Hlinovou demonštráciou

Cez víkend sa v Bratislave uskutočnila vraj najväčšia protivládna demonštrácia. Mala vyslať jasný signál do ostatných regiónov Slovenska. Nepodarilo sa.

„Máme radi túto krajinu, záleží nám na jej budúcnosti, a preto chceme skoncovať s touto vládou.“ Také posolstvo malo vyslať zhromaždenie na Námestí SNP v Bratislave. Hoci mali organizátori a opozícia sympatie médií, apatia a znechutenie v spoločnosti zostáva. Dôvodom nie je to, že prišlo menej ľudí, ako predpovedali Facebookovské preferencie. Jadro problému sa nachádza inde.

V prvom rade, vôbec nešlo o demonštráciou, ale o čistokrvnú predvolebnú kampaň so všetkým, čo k tomu patrí. Akurát na klobásky a guláš si ešte nejaký čas počkáme. Rozhodne nebola lepšia len preto, že Čečota a Stašáka nahradili Živé kvety. Nebola iná ani tým, že pravica sa naoko zjednotila. A ľudí neohúrila ani tým, že ju organizoval človek z ľudu, Alojz Hlina.

Hlina je osobnosť plná otáznikov. Jeho „guerilla billboardy“, blokády korunované súťažou capture the flag, či vyjadrenia o dobývaní Ríma, zaváňajú militantnou spupnosťou a arogantnou rebéliou. Ide o prejavy mediálne síce lákavé, ale rozhodne nie nasledovaniahodné. Takto sa neprejavuje sedliacky rozum, ktorým sa Hlina pýši.

Podnikateľ Hlina tvrdí, že cieľom protestov je vyslať jasný signál pre celé Slovensko. Možno by bolo dobré vytriezvieť z naivity a uvedomiť si, že zvyšok Slovenska sa len pramálo stotožňuje s (modrou) Bratislavou. A že Dzurinda s Csákym na tribúne nevyvolajú revolúciu.

Jediný jasný signál ľuďom tu spomedzi politikov v poslednom období vyslal Robert Fico na štvrtkovej a piatkovej tlačovej konferencii. A ten v ľuďoch ostane až do júnových volieb.

22 január 2010

Ekonomika bez záťaže

To, za čo sme ochotní platiť, má stále menšiu fyzickú hmotnosť. Či je to softvérový kód, genetický kód, tvorivý obsah filmu alebo hudobného diela, dizajn nových slnečných okuliarov, ostražitosť bezpečnostnej služby (...), hodnota už netkvie v trojrozmerných objektoch v priestore. Platíme za zábavu, štýl, rýchlosť, tvorivosť, krásu, ale keď príde na materiálne veci a tovary, chceme to najlacnejšie.“

: napísala Diane Coyle v knihe The Weightless World (Oxford, 1997). [dostupné v pdf]

20 január 2010

Počet čitateľov tohto blogu sa vlani zdvojnásobil

Sviatky sú sviatky. Keby ani raz v roku neboli sviatky, bol by deň ako deň. Boli by sme ako ťažné zvieratá. Dotiahli by sme to kdesi, ale by sme si nestihli ani pomyslieť, že jeden rok zas ušiel doparoma.“
Dominik Tatarka: Prútené kreslá (Bratislava, 2009)

Viem, je neskoro. Všetci už majú novoročné reči za sebou – veď vlastne aj ja – ale nedá mi nevenovať sa aspoň v krátkosti tomuto blogu. Aký mal rok?

Vlani Bútľavú vŕbu navštívilo viac ako 65 tisíc ľudí, čo je dvakrát viac ako v roku 2008. Darí sa mi tak udržiavať trend zvyšovania čítanosti. Hold, tento rok by to chcelo tých 100-tisíc, že? :)

Každý druhý čitateľ sa minulý rok k môjmu blogu dostal cez službu vybrali.sme.sk, 12 percent ku mne priviedol Google, 10 percent stránka pozrisi.sk, 8 percent návštevníkov naťukalo adresu blogu priamo do prehliadača alebo ju má uloženú v záložkách. Tri percentá čitateľov tvorili moji priatelia z Facebooku. Aktualizovaný zoznam najčítanejších príspevkov nájdete v Menu.

Ďakujem za vašu priazeň. Aj vďaka nej sa mi podarilo v minulom roku obsadiť 11. priečku najčítanejších slovenských blogov (podľa Naj.sk; ešte v roku 2008 som skončil na 28. mieste).

Už dnes pracujem na tom, aby ste na tomto blogu našli aj v roku 2010 veľa zaujímavých a podnetných textov. Preto verím, že sa sem budete radi a často vracať. K tomu vám RSS a e-mailová notifikácia pomáhaj!

18 január 2010

Prečo sa novinárom nepáči právo veta?

Udalosti posledných mesiacov v Európe nám ukazujú, že prezidenti malých krajín by asi nemali vetovať „veľké veci“. Len nech so všetkým súhlasia a nerobia žiadne problémy. Politická mašinéria predsa musí bežať a nepotrebuje prieky iniciatívnych jedincov. Čo tam po ústave.

Začiatkom roka vyvolal islandský prezident Ólafur Grímsson medzinárodnú diplomatickú roztržku po tom, ako odmietol podpísať zákon o splatení dlhu Británii a Holandsku. Krajinám Island dlhuje 3,8 miliardy eur (takmer polovicu svojho HDP, v prepočte na jedného obyvateľa takmer 12-tisíc eur) za škody spôsobené krachom zoštátnenej banky Landsbanki. Islandská vláda sa rozhodla, že najbližších 15 rokov bude dlh splácať. Prezident však vypočul hlas štvrtiny voličov, ktorí v petícii nesúhlasia so zákonom, nepodpísal ho a za to si vyslúžil nemalú kritiku.

Čože, dlhy sa platiť majú a ak to niekto odmieta robiť, kritiku si zaslúži. (Na mieste je však tiež otázka, či sú za vzniknutú situáciu zodpovední len Islanďania.) Trochu zvláštne však vyznievajú hlasy, ktoré odmietajú právo islandského prezidenta na veto. Týždenník Economist napríklad vykreslil Grímssona ako supermana, ktorý si chce uzurpovať moc proti vôli parlamentu a vlády. A pritom len využil svoje ústavné právo.

Pod ešte väčšou paľbou kritiku stál český prezident Václav Klaus, keď sa rozhodol nepodpísať Lisabonskú zmluvu. Marián Leško vtedy napísal, že Klaus musí zmluvu podpísať, „inak nie je ústavným prezidentom, ale činiteľom, ktorý zneužil svoje postavenie na to, aby v republike pozastavil platnosť parlamentnej demokracie“.

Okrem kontroverzného európskeho dokumentu Klaus nepodpísal už takmer štyri desiatky zákonov. Za to si minulý týždeň vyslúžil kritiku od Erika Taberyho, ktorý tvrdí, že tak pošliapava parlamentnú demokraciu: „Úlohou hlavy štátu totiž nie je hrať sa na tretiu komoru parlamentu. On nie je volený voličmi, ale poslancami a senátormi, takže sa nezodpovedá verejnosti. Zákonodarcovia však áno, a preto majú právo presadzovať väčšinou hlasov svoje návrhy. Môže sa nám to zdať nedokonalé, ale taká je proste demokracia.“

Nie, taká nie je. Demokracia – ani tá parlamentná – totiž neznamená diktatúru parlamentu. Demokracia spočíva aj v deľbe moci. A deľba moci zas spočíva aj v prezidentskom práve veta. Klaus teda nemusí podpisovať zákony, ak s nimi nesúhlasí. A nemusel podpísať ani Lisabonskú zmluvu, aj keď sa to svetu nepáčilo a nejeden zúfalý politik tvrdil, že sa tým dopúšťa vlastizrady. Takisto ani islandský prezident nemusel podpísať zákon o splatení dlhu. Mal na to právo bez ohľadu na to, či je jeho rozhodnutie správne, alebo nie.

Česi by mali v blízkej budúcnosti vložiť voľbu prezidenta do rúk ľudí. Áno, možno by to potom dopadlo ako u nás, kde sa prezidentské voľby podobali skôr na výber šéfa gynekologicko-pôrodnickej kliniky (Sudor), ale aspoň by potom nemuseli pochybovať o tom, či sa hlava štátu zodpovedá verejnosti.

Európska kultúra – ako je známe – stojí na trojnožke gréckej filozofie, rímskeho práva a kresťanskej mravnosti. Práve zo starovekého Ríma sme si vzali právo veta. O jeho význame snáď niet pochýb. Prečo teda živiť v spoločnosti falošného démona (prezidentského) súhlasu?

17 január 2010

Kríza sa zapíše do análov

Myslím si však, že súčasnú krízu budú ľudia z historického odstupu hodnotiť ako väčší zásah do dejín ľudstva, než bol pád komunizmu.“

: povedal Martin M. Šimečka v rozhovore Žurnál (ktorý zanikol aj kvôli kríze).

11 január 2010

Melanchólia 2010

Ak som videl čosi dôstojne umierať, bol to sneh.
Jozef Urban: Snežienky a Biblie (Bratislava, 1996)
Bratislavský sneh pomaly umiera a v smrteľných kŕčoch buchoce na parapetnej doske. Umrel aj včerajšok, dnešok ešte neprišiel. Dostaví sa až zajtra, keď sa vyspím. Počká. Tak ako my všetci čakáme – a občas ani nevieme načo a na čo. Umrel aj rok 2009 a my sme si nad jeho hrobom pripili, zas niečo predsavzali a spomenuli si na to, čo všetko sa zmenilo. Čo všetko sa zmenilo...?
Celý môj život! Znela by odpoveď, keby ste sa ma to náhodou chceli opýtať. Zoštátnicoval som, zbalil sa, unikol do Blavy, našiel prácu a byt. Študentom som ostal, ale už len na papieri. Dva dni v mesiaci. Viac netreba. Viac by bola škoda. Viac by ma zničilo – tak, ako ničí tých, čo ostali. 
Dalo by sa povedať, že som sa zachránil – ale nie som mimo ohrozenia. Každý môj deň je plný aktivít a povinností. Aj preto, že to tak vždy bolo, ale aj preto, že vo chvíľach ničnerobenia, keď nemôžem zaspať, keď si dávam dlhú večernú sprchu (och, ako ju milujem!), zmocňuje sa ma melanchólia. Stále mi je v pätách, cítim jej chladný dych na zátylku. Nie vždy jej ujdem. 
Čím to je, že podobné pocity majú všetci moji blízki? Prečo sú naše oči smutné a naše hlasy plné trápenia? Je to príznačné len pre našu generáciu? Pre náš vek? Patrí to k dospievaniu? K životu? A je to dobré?
Minulý rok mi zas pripomenul, že strata ideálov je každodennou záležitosťou. Že šťastný život je ilúziou. Že nasranosť je mojou drogou. Že duševná rovnováha je nedosiahnuteľná a teda, že potrebujem bútľavú vŕbu. Skoro som vyhorel, skončil s blogovaním, "umrel". Ale som späť...
PS (= patetické slová): Ďakujem svojim priateľom, že sú.

01 január 2010

Náročný rok

Rok 2009 bol pre mňa obzvlášť namáhavý. Dva veľké projekty, starnúce telo. Častejšie ako inokedy som myslel na smrť. Bolo by fajn, keby bola rýchla a dôstojná. Požiadam ženu a deti, aby ma nechali spáliť a popol rozsypali v Terezíne, v tom mŕtvom meste, bývalom koncentráku, kde som sa, nechtiac, narodil."

: napísal Fedor Gál.

       
      Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators