Ak som videl čosi dôstojne umierať, bol to sneh.
Jozef Urban: Snežienky a Biblie (Bratislava, 1996)
Bratislavský sneh pomaly umiera a v smrteľných kŕčoch buchoce na parapetnej doske. Umrel aj včerajšok, dnešok ešte neprišiel. Dostaví sa až zajtra, keď sa vyspím. Počká. Tak ako my všetci čakáme – a občas ani nevieme načo a na čo. Umrel aj rok 2009 a my sme si nad jeho hrobom pripili, zas niečo predsavzali a spomenuli si na to, čo všetko sa zmenilo. Čo všetko sa zmenilo...?
Celý môj život! Znela by odpoveď, keby ste sa ma to náhodou chceli opýtať. Zoštátnicoval som, zbalil sa, unikol do Blavy, našiel prácu a byt. Študentom som ostal, ale už len na papieri. Dva dni v mesiaci. Viac netreba. Viac by bola škoda. Viac by ma zničilo – tak, ako ničí tých, čo ostali.
Dalo by sa povedať, že som sa zachránil – ale nie som mimo ohrozenia. Každý môj deň je plný aktivít a povinností. Aj preto, že to tak vždy bolo, ale aj preto, že vo chvíľach ničnerobenia, keď nemôžem zaspať, keď si dávam dlhú večernú sprchu (och, ako ju milujem!), zmocňuje sa ma melanchólia. Stále mi je v pätách, cítim jej chladný dych na zátylku. Nie vždy jej ujdem.
Čím to je, že podobné pocity majú všetci moji blízki? Prečo sú naše oči smutné a naše hlasy plné trápenia? Je to príznačné len pre našu generáciu? Pre náš vek? Patrí to k dospievaniu? K životu? A je to dobré?
Minulý rok mi zas pripomenul, že strata ideálov je každodennou záležitosťou. Že šťastný život je ilúziou. Že nasranosť je mojou drogou. Že duševná rovnováha je nedosiahnuteľná a teda, že potrebujem bútľavú vŕbu. Skoro som vyhorel, skončil s blogovaním, "umrel". Ale som späť...
PS (= patetické slová): Ďakujem svojim priateľom, že sú.
