Gréci sa stále vyhovárajú. Už aj na Hitlera

Gréci pokračujú v hľadaní vinníka za svoje súčasné problémy. Po tom, ako tento týždeň obvinili Európsku úniu, ukázali prstom už aj na Nemecko, ktoré vraj obralo Grékov počas druhej svetovej vojny o peniaze.

"Gréci nikdy nedostali kompenzácie za následky, ktoré im spôsobila nacistická okupácia," povedal podpredseda gréckej vlády Theodoros Pangalos.

: čítajte viac v mojom krátkom článku na SME.sk.

Čítať ďalej »

Čaká nás revolúcia životného štýlu?

„Nemôžeme čakať, že 1,4 miliardy Číňanov a 1,3 miliardy Indov pôjdu cestou západného ekonomického rozvoja a našich surovín sa to nedotkne. Musíme hľadať nové spôsoby rozvoja, a to sa týka i Západu...“

: povedal Anthony Giddens v rozhovore pre časopis Respekt.

Ako dlho máte počítač, na ktorom ste si práve otvorili tento článok? Pár mesiacov, rokov? Istotne to nie je práve muzeálny kúsok, hoci občas sa tak možno správa. Zo štatistík návštevnosti môjho blogu viem s vysokou pravdepodobnosťou určiť, že asi len 1 zo 140 čitateľov má počítač, ktorý by sme mohli bez výčitiek nazvať starou šunkou.

Nie je na tom nič zvláštne. Veď všetci dobre vieme, že počítače a mobilné telefóny končia na smetisku oveľa skôr, než ktorékoľvek iné technológie. Dnes už hádam aj mlieko vydrží dlhšie čerstvé. A to, že tá kopa plastu, kovu a najmä batérií robí so životným prostredím riadnu šarapatu, asi opakovať nemusíme.

Životnosť počítačov a mobilov len výstižne ilustruje trvanlivosť vecí, ktoré nás obklopujú. Aj preto si sociológ Anthony Giddens myslí, že treba v hospodárstve podporovať práve trvanlivosť. Ako?

Súčasný stav, že každých päť rokov si musíte kúpiť napríklad nový počítač, vyhovuje výrobcom, predavačom – a svojím spôsobom aj nám, kupujúcim. Kúpou sa pomstíme tej starej mašine za všetky nervy, ktoré nám spôsobovala, a nahradíme ju novou, krajšou, tichšou, rýchlejšou... Je to víťazoslávny pocit, ktorý pominie až vtedy, keď nám na monitor vyskočí prvá chybová hláška, program vykoná nepovolenú operáciu a skončí.

Giddens vidí riešenie v tom, že jednoducho skončíme s nekonečným nakupovaním. „Môžeme podporovať vznik systému, kde toho nebudeme toľko vlastniť, ale určité veci si prenajmeme,“ povedal pre český týždenník Respekt.

Na prvý pohľad sa to môže zdať ako utópia. Veď potreba vlastniť vychádza priamo z našej podstaty a je de facto motorom celého trhového hospodárstva. Ukazuje sa však, že trend požičiavania si je stále rozšírenejší. Vo veľkých európskych mestách (už aj v Prahe) sú napríklad rozmiestnené stojany s bicyklami, ktoré si ľudia môžu požičať, zájsť napríklad na poštu a potom ich vrátiť.

Vo svete technológií je pokrok v prenajímaní ešte viditeľnejší. Dnes už nemusíte do počítačov inštalovať kancelárske balíky alebo programy na editovanie fotografií. Všetko toto už dnes bez problémov zvládajú on-line aplikácie, ku ktorým sa pripojíte len vtedy, keď ich potrebujete. Inak vám miesto na disku nezaberajú.

Ešte radikálnejší krok urobil Google, keď spustil svoj vlastný operačný systém Chrome. Nielen, že si do neho nemôžete nič nainštalovať, ale vízia je taká, že nepotrebujete už mať ani hard disk. Úložný priestor si jednoducho prenajmete na webe.

Môžu to byť len maličkosti, ale môžu tiež niečo vypovedať o pomalej zmene v spoločnosti. Ak dokážeme žiť v prenajatých bytoch, domoch, prečo by sme nedokázali žiť s požičaným autom? Keď sa dokážeme pripájať na internet cez router prenajatý od providera, prečo by sme nemohli telefonovať z mobilného telefónu, ktorý nám požičal náš operátor? Veď keď mu ho vrátime, za pár korún ho vynoví (výrobcovia s tým budú počítať a okrem nových modelov ponúknu zaujímavé upgrady na tie staré) a ponúkne niekomu inému. Bez zbytočného odpadu, úspornejšie, výhodnejšie. Reduce, reuse, recycle na každom kroku.

A prečo nie?

Čítať ďalej »

Viera v peklo = menej korupcie

„...viera je len viera. Akokoľvek silná, nikdy nebude taká presvedčivá, ako sčítanie dvoch a dvoch prstov na jednej ruke.“

: napísal František Múčka v článku na Postoy.sk.

Čítať ďalej »

Nudíte sa? Umriete mladší

Britskí vedci prišli na to, že úmrtnosť na srdcové choroby je u nudiacich sa ľudí dva a pol krát vyššia ako u ostatných.

Známa fráza "nudiť sa k smrti" nemusí byť len prehnaným prirovnaním, ale môže odrážať skutočnú súvislosť medzi nudou a predčasnou smrťou. Aspoň si to myslia vedci Annie Brittonová a Martin J. Shipley z univerzity College v Londýne.

Vo svojom výskume, ktorého výsledky chcú prezentovať v aprílovom čísle vedeckého časopisu Journal of Epidemiology [pdf], prišli na to, že ľudia, ktorí sa častejšie nudia, majú väčšiu pravdepodobnosť, že umrú mladší.

Brittonová a Shipley analyzovali dotazníky, ktoré v rokoch 1985 až 1988 vyplnilo vyše 7500 londýnskych štátnych zamestnancov vo veku 35 až 55 rokov. Tí mali okrem iného odpovedať na otázku, ako často sa počas predchádzajúcich štyroch týždňoch nudili.

Pri skúmaní tých, ktorí umreli do apríla 2009, vedci zistili, že úmrtnosť na srdcové choroby bola u nudiacich sa dva a polkrát vyššia, ako u ostatných. Rozdiel bol ale menší, keď sa brali do úvahy ďalšie faktory, napríklad úroveň fyzickej aktivity.

Navyše, tí, ktorí sa nudili častejšie, hodnotili svoj fyzický stav horšie ako ostatní, pracovali na nižších pracovných pozíciách a mali aj nižšiu psychickú aktivitu.

Hoci ide len o predbežný prieskum, aj iní vedci pre agentúru AP tvrdia, že súvislosť medzi nudou a srdcovými problémami je možná, ak nie dokonca priama. "Ten, kto sa nudí, nemusí byť motivovaný zdravo sa stravovať, cvičiť a mať zdravý životný štýl. To ho vystavuje zvýšenému riziku kardiovaskulárnej príhody," myslí si doktor Christopher Cannon, profesor na univerzite v Harvarde.

Nuda sama o sebe nezabíja, ale nie je ani neškodná, tvrdí Sandi Mann, odborná asistentka na University of Central Lancashire, ktorá nudu skúma. Podľa nej nuda súvisí s potlačovaním hnevu, ktorý môže zvyšovať krvný tlak a znižovať prirodzenú imunitu organizmu. "Ľudia, ktorí sa nudia, majú tiež sklon k tomu, aby viac jedli a pili. A pravdepodobne nejedávajú len mrkvu a tyčinky z vlákniny," dodáva.

Starosti by si však podľa Mannovej mali robiť len tí, ktorí sa nudia chronicky, pretože raz za čas sa nudí každý.

Článok bol písaný na veda.sme.sk.

Čítať ďalej »

Na pamiatku

„Je potreba dialógov, osobných kontaktov a rozhovorov tvárou v tvár. Treba viac pestovať obojstrannú poctivosť i úctivosť, rešpekt, prirodzený akademizmus. Vypnúť mobily a načúvať ľudskej duši. Byť si navzájom blízki, úprimní a pozorní. Povzbudzovať sa navzájom a rátať s každým, kto jasnozrivo alebo tlmene chce rásť.“

: povedal Imrich Vaško, bývalý dekan Filozofickej fakulty KU v Ružomberku. Česť jeho pamiatke.

Čítať ďalej »

Maďarský zväz bosoriek a spol.

„Maďarsko môže byť negatívnym príkladom kam môže viesť aplikácia zákona o náboženských spoločnostiach ad absurdum. (...) Medzi riadne zaregistrované náboženské hnutia patria napríklad Slobodná cirkev mosta budúcnosti, Cirkev hlas ticha, Nezávislý duchovný rád Spoločnosti žitej energie, Cirkev ezoterických náuk, Cirkevná spoločnosť veriacich v cudziu, vyvinutejšiu inteligenciu, Cirkev Boh je láska, Cirkev kozmickej univerzálnej lásky, Maďarský zväz bosoriek, Spoločnosť neskorého dažďa Maďarsko, Spoločnosť olivovníkov, Pramaďarská šamanská cirkev či Vesmírna cirkev.“

: napísal Michal Drotován v článku pre magazín Pravé spektrum. O diskutabilnej registrácií cirkví na Slovensku čítajte v mojom článku Chráni nás ústavný súd pred islamom?.

Čítať ďalej »

Chráni nás ústavný súd pred islamom?

Popri rozruchu na domácej politickej scéne sa minulotýždňové rozhodnutie Ústavného súdu obišlo takmer bez pozornosti. Je to škoda, lebo súd dal zelenú zákonu o slobode náboženskej viery, ktorý patrí k najtvrdším vo vyspelých krajinách sveta a je vraj porovnateľný s právom v strednej Ázii.

Prísnejšie podmienky na registráciu cirkví a náboženských spoločností, ktoré parlament prijal v roku 2007, nie sú protiústavné. Rozhodol o tom Ústavný súd, keď zamietol podanie Generálnej prokuratúry, ktorá zákon napadla.

Na registráciu cirkvi treba podľa tohto zákona 20-tisíc podpisov občanov s čestnými vyhláseniami, že sú jej členmi. Takáto podmienka však môže diskriminovať menšie náboženské spoločenstvá na Slovensku.

Strach z moslimov

Predkladatelia zákona (201/2007) v čase jeho prijímania tvrdili, že sťaženie podmienok registrácie má zabrániť možnému zneužívaniu výhod od štátu. Uznané cirkvi majú totiž nárok na finančné dotácie či možnosť vyučovať svoje náboženstvo na školách. Motiváciou však mohli byť aj iné skutočnosti, ako napríklad strach z moslimov.

„Bol ohlásený návrh na registráciu islamu, mám informácie, že sa aktivizuje aj scientologická cirkev na Slovensku. Politici musia na trendy v predstihu reagovať,“ povedal v tom čase Rafael Rafaj (SNS).

„Chceli sme, aby hocijaká sekta - možno aj nebezpečná - nemohla čerpať financie zo štátneho rozpočtu,“ nechala sa zas počuť predkladateľka zákona Ľudmila Mušková (ĽS-HZDS). František Mikloško (KDS, vtedy KDH) videl v zákone možnosť, ako „pozdržať vznik nových cirkví“.

Paradoxné je, že na Slovensku je registrovaných 18 cirkví, pričom asi len tretina z nich má viac ako 20-tisíc členov. Automaticky boli totiž zaregistrované cirkvi, ktoré mali štátny súhlas už pred rokom 1991. Nové podmienky by dnes však väčšina nesplnila, napríklad Židovské náboženské obce, Cirkev československá husitská či Cirkev bratská.

Ako v strednej Ázii

Už pred prijatím novely bola registrácia cirkví u nás silne regulovaná. Zákon vtedy vyžadoval 20-tisíc podpisov sympatizantov (dnes 20-tisíc členov), čo nám v tom čase vytýkala aj Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE).

„Kritériá pre registráciu cirkvi na Slovensku patria k najtvrdším vo vyspelej Európe a sú vo viacerých aspektoch porovnateľné s právnym poriadkom v krajinách strednej Ázie,“ konštatovalo vtedy Ministerstvo zahraničných vecí vo svojej správe. „Aj keď na Slovensku je sloboda vierovyznania zabezpečená, súčasná prax v otázke registrácií do značnej miery nahráva tým krajinám, ktoré nemajú záujem vyjsť v ústrety požiadavkám na liberalizáciu v oblasti náboženskej slobody,“ píše sa v správe.  

Ak už predchádzajúci stav bol prirovnávaný ku krajinám strednej Ázie, prísnejšie podmienky tieto slová len podčiarkujú.

Prekvapujúci rozsudok

Generálny prokurátor Dobroslav Trnka na Ústavnom súde namietal, že registrácia cirkví porušuje (okrem iného) 24. článok Ústavy SR, keďže vytvára bariéry slobode vyznania a viery. Tie je pritom možné stavať iba v nevyhnutnom prípade, ako je napríklad ohrozenie bezpečnosti štátu.

Súd však jeho podanie zamietol. Skutočnosť, že určitá cirkev nie je zaregistrovaná, ešte podľa sudcov neznamená, že príslušníci takýchto náboženských spoločností sú obmedzovaní vo svojom práve na slobodu vyznania. Náboženskú slobodu totiž súd vníma ako individuálne právo, zatiaľ čo zákon upravuje práva cirkví ako kolektívnych entít.

Prečo sa vôbec registrovať?

Náboženské spoločenstvá nemajú ambíciu registrovať sa len preto, aby mohli dostávať peniaze od štátu a mohli mať vlastný priestor vo verejnoprávnych médiách či na školách. Registráciu potrebujú, aby mohli vystupovať ako právnické osoby. Právna subjektivita im umožní napríklad nadobúdať a vlastniť majetok, či zriaďovať charitatívne organizácie a domovy.

V diskusii sa často používa argument, že sloboda vierovyznania nie je obmedzená už len preto, že právnu subjektivitu môžu neregistrované cirkvi získať tým, že sa zaregistrujú ako občianske združenie. Zákon o združovaní niečo také však vylučuje. Ak sa totiž ukáže, že združenie vyvíja činnosť vyhradenú cirkvám, môže ho štát (po upozornení) zrušiť.

Český vzor

Ústavný súd odklepol zákon, ktorý je raritou v celej Európe. Všetky indície naznačujú, že jeho poslaním je len zastaviť príchod ďalších náboženstiev na Slovensko. Strach z nových cirkví môže byť pochopiteľný a aj legitímny, ale snažiť sa zakonzervovať súčasný stav pochybnými zákonmi neprináleží demokraciám 21. storočia.

Verdikt Ústavného súdu síce znie jednoznačne a upokojujúco, ale v budúcnosti by sa mal systém  registrácií cirkví zmeniť. Inšpirovať by sme sa mohli dvojstupňovým modelom, ktorý úspešne funguje v Českej republike. Na prvostupňovú registráciu, teda na získanie právnej subjektivity tam stačí náboženským spoločenstvám 300 podpisov. Na získanie ďalších práv však už zákon (3/2002 Sb.) vyžaduje 10-tisíc podpisov.

Takýto model nepripúšťa podozrenia z diskriminácie a zároveň spĺňa všetky ústavné parametre. Nedovolí, aby náš strach z nepoznaných náboženstiev obmedzoval slobodu, ktorú sme nezískali ľahko.

Čítať ďalej »

Podozriví abstinenti

„U nás nie je nič podozrivejšie a odpudivejšie ako abstinent. (Možno vegetarián.) My sme národ tolerantný, takže ak sa tu niekomu chce abstinovať, tak nech sa páči, nech si to robí, ale za dverami svojho bytu a nech to neťahá zbytočne na verejnosť.“

: povedal Samo Trnka v relácii Úplne vážne.

Čítať ďalej »

Španieli chcú obmedziť reklamy na krásu

Španielska vláda chce zakázať vysielanie televíznej reklamy na prípravky na chudnutie a niektoré kozmetické prostriedky pred 22. hodinou. Chce tak bojovať proti poruchám stravovania, ktoré vraj u mladých dievčat vedú až k anorexii či bulímii.

Španielsky „priemysel krásy“ si totiž odhryzol z  reklamného koláča tretiu najväčšiu časť. V minulom roku tamojšie televízie vysielali 7-tisíc reklám na prípravky na chudnutie a ďalších 55-tisíc na kozmetické produkty. Zákonodarcovia sa ich teda rozhodli regulovať.

Obmedzenie reklám prichádza s novým zákonom o vysielaní, ktorý už prešiel dolnou komorou parlamentu. Podľa Guardianu sa v ňom píše, že je zakázané vysielať reklamu na veci, ktoré podporujú kult tela, teda na prípravky na chudnutie, chirurgické zákroky a kozmetické ošetrenia. Nemá sa teda propagovať to, čo živí myšlienky, že úspech závisí na takých faktoroch, ako je fyzická hmotnosť a vzhľad.

„Zámer je skvelý, ale bez dostatočných sankcií to nie je k ničomu,“ citujú svetové médiá José Luisa Colása, prezidenta Združenia televíznych a rozhlasových spotrebiteľov.

Colás sa mýli. Problémom nie je riziko nedostatočných pokút za porušenie zákona, ale samotný fakt, že Španieli sa púšťajú do naivného a vopred prehraného boja. Výstižnejšie povedané, že sa rozhodli čúrať proti vetru.

Kult krásy nie je produktom (výlučne) reklamného priemyslu, ale rozšíril sa v 20. storočí v náväznosti na mnohé sociálne zmeny (anonymita mestského života, sociálne istoty, tolerancia volnejších medziľudských vzťahov...). Hoci za masovým rozšírením kultu krásy stáli médiá (módne časopisy, film, televízia), cesta späť skrze obmedzovanie reklám nevedie.

Krása je všeobecne vnímaná ako niečo, čo sa dá kúpiť a čím sa dá platiť, je prísľubom šťastia a cestou k úspechu. Vedomie týchto skutočností je v nás zakorenené tak hlboko, že ani úplný zákaz reklám na krásu by na tom nič nezmenil. To by sa najprv španielskym poslancom muselo podariť regulovať reklamu na internete a potrebovali by ešte zbaviť svet poloprávd o tom, čo sa páči mužom na ženách, a čo zas ženy hľadajú u mužov.

Na niečo také španielski poslanci nemajú – teda, pokiaľ nie sú takí krásni, že by sme im to zožrali aj s navijakom.

Čítať ďalej »