28 marca 2011

Nevolajte mi. Vôbec


    Je čas, aby sme si to povedali otvorene: mobilné telefóny ľudí rušia. Je úplne jedno, kedy zavoláte, každý telefonát je hrubý, obťažujúci a svojou naliehavosťou nepríjemný. Tak to proste je.

    Všimol som si, že vždy, keď niekomu telefonujem, moje prvé slová sú: "Ahoj, neruším?". Nezáleží na tom, či volám ráno, na obed alebo večer, vždy sa to pýtam. Akoby už samotný fakt, že mi dotyčný zdvihol, nebol jasným dôkazom toho, že má na mňa čas a že nevolám nevhod. Mne to ale nestačí, a preto sa o tom potrebujem uistiť. Mňa totiž každý telefonát svojim spôsobom ruší.

    Je úplne jedno, čo robím. Či spím, jem, čítam, pracujem, prokrastinujem, som v autobuse, obchode alebo sprche, každý telefonát ma svojou naliehavosťou obťažuje. Keď mi zazvoní telefón, znervózniem a prvé, čo mi napadne, je otázka: "Čo zlé sa stalo?". (Nie som pritom paranoik a bežne nemávam katastrofické vízie.) Len čo uvidím meno volajúceho na displeji, rozmýšľam nad tým, čo asi tak dotyčný môže chcieť. (Súčasne nemám ani pocit, že by ma ľudia využívali.)

    Sprvoti som si myslel, že takéto pocity sú len znamením môjho skrytého mizantropizmu, no keď o tom pred vyše týždňom vyšiel článok v The New York Times, pochopil som, že to nie je len môj osobný problém a už to nemá význam držať v tajnosti. Titulok tohto článku je inšpirovaný Timesami, pre ktoré interiérový dizajnér Jonathan Adler trefne poznamenal, že kedysi platilo pravidlo "Nikomu nevolajte po 22. hodine," dnes ale skôr platí: "Nikomu nevolajte. Vôbec."

    Telefonáty totiž majú tendenciu ľudí vyrušovať. Možno si poviete, že som útlocitný alebo egocentrický, ale nie je drzé, ak volajúci trvá na tom, že mám okamžite prerušiť svoju činnosť len preto, aby som ho počúval? Podľa mňa áno. A aj preto mám skoro polovicu dňa na mobile nastavený tichý režim.

    Nechápte ma zle. Moji priatelia vedia, že mi môžu zavolať aj o tretej ráno a ja ich vypočujem, pomôžem a poradím. Na druhej strane, ak mi volajú cez deň len preto, aby zistili "čo mám nové" a "ako sa mám", nech sa nečudujú, že som sprvoti nesvoj, šípim nejaký problém alebo požiadavku. Je to prirodzené, lebo len tak pokecať si zvyknem na Facebooku či pri četovaní. Alebo pri pive – no nesmie mi pri tom stále vyzváňať telefón.

    Článok môžete podporiť na vybrali.sme.sk a pozrisi.sk. Ďakujem.


      4 komentárov:

      wabt povedal(a)...
      Tento komentár bol odstránený autorom.
      wabt povedal(a)...

      Zásadná chyba pri telefonovaní je, hneď na začiatku položiť otázku volanému. Hoc aj takú malú, rečnícku, zbytočnú a pokryteckú: "Neruším?". Lebo ak by som nechcel vyrušovať, nevolal by som, lebo volám len vtedy, keď mám dôvod volať. Najlepšie je na začiatok pozdraviť, ak je treba aj predstaviť sa (pri volaní známemu to nie je nutné, lebo už pri zdvíhaní vie, kto mu volá). Mobilné telefóny sú tak osobné, že niet pochýb, že dané číslo je pevne spojené s danou osobou. Mne volajte. Hocikedy (0935562xxx)

      Tony povedal(a)...

      Mám rovnaký problém ... a čo sms? ... myslím, že tie nie sú až také rušivé, či aj tie? Mne sa vidí, že nie. Ale nie som si istý, poraďte :)

      Filip Struhárik povedal(a)...

      SMS-ky nie sú také rušivé, najmä ak o sebe rozšírite správu, že na ne odpovedáte do 16 hodín. Ľudí tak časom prestane baviť písať a pochopia, že e-mail a FB je ideálna a najspoľahlivejšia cesta :)

      Zverejnenie komentára

           
          Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators