25 augusta 2011

Pápež, blogeri a homosexuáli


    Prečo majú slovenskí katolíci pocit, že sú zosmiešňovaní, urážaní a odstrkovaní?

    Istý RNDr. Jozef Viskup, Csc. poslal ešte v júni tohto roku mnohým významným osobnostiam e-mail, v ktorom nazval mojich priateľov a kolegov novinárskou spodinou a zberbou, humusom a odpadom, bezcharakternými nímandmi a niktošmi. Došiel totiž k presvedčeniu, že denník SME je antinárodný a antikresťanský bulvárny plátok.

    Keď som sa voči jeho slovám v súkromnej korešpondencii ohradil, zmenil sa pán Viskup na e-mailového bombermana a svoje urážky na moju osobu rozposlal snáď všetkým novinárom na Slovensku. A isto nielen im. Po mesačnej odmlke poslal tento týždeň ďalšiu hromadnú správu, v ktorej (odvolávajúc sa aj na extrémne nacionalistickú stránku Beo.sk) varoval pred údajným antikatolicizmom denníka SME.

    Reagovať na nenávistnú dialektiku pána Viskupa naozaj nemá význam. V týchto dňoch však výčitku na adresu novinárov slušne a kultivovane vyslovili blogeri Ján Čop a Jozef Mikloško. Obom prekáža, že slovenské médiá nevenovali dostatočnú pozornosť Svetovým dňom mládeže. Druhý menovaný to považuje za nehoráznosť a je dokonca presvedčený, že ide zo strany médií o zámer. S oboma blogermi by som si dovolil aspoň v krátkosti polemizovať.

    2 000 000 vs. 1 500

    Ján Čop vo svojom článku veľmi nešťastne prirovnáva bratislavský Dúhový Pride k celosvetovému katolíckemu happeningu. Zdá sa mu nepomerné, ak médiá venujú väčšiu pozornosť pochodu len (?) 1500 homosexuálov na Slovensku ako dvom miliónom mladých veriacich ľudí v Madride. Podobne argumentuje aj Jozef Mikloško.

    Vzťah medzi Cirkvou a médiami je veľmi zložitý a minimalizovať ho na pomer 1 500 : 2 000 000 je – prepáčte mi to – primitívne. Verím, že títo páni operujú s ciframi zámerne a ilustračne, ale v skutočnosti si neželajú, aby sa novinári v budúcnosti rozhodovali len na základe prostých počtov. Určite aj oni vedia, že niekedy môže byť spoločensky dôležitejší príbeh hoc aj jedného jediného človeka, ako celé finále Super Bowlu, ktoré sleduje live 100 miliónov ľudí. A isto by sa nehnevali, keby ten jeden človek dostal v novinách väčší priestor.

    Navyše, otázka vôbec nestojí tak, či majú mať v médiách väčší priestor katolíci alebo homosexuáli. Nebránim nikomu vidieť svet len v týchto dvoch rovinách, osobne si však myslím, že v novinách majú mať vždy priestor slabí a utláčaní, tí, ktorým ublížili iní alebo štát. Nech už ide o hŕstku Pezinčanov, ktorých ohrozuje zápach zo skládky, alebo ide o stovky homosexuálov, ktorým škodí zápach tuzemskej homofóbie, na počtoch vôbec nezáleží.

    Veľký potenciál

    Obaja blogeri postavili svoje komentáre prevažne na dojmoch. Keby sa radšej opreli o teóriu médií, vedeli by, že redakčné línie slovenských mienkotvorných denníkov sú pluralitne laicistické až liberálno-konzervatívne. V preklade to znamená, že vytvárajú priestor na prezentáciu rôznych pohľadov na jednotlivé otázky, ale vyhýbajú sa vyhraneným postojom. V článkoch sa vyskytujú pozitívne aj negatívne pohľady na Cirkev a na stránky novín sa dostávajú aj texty od externých prispievateľov, ktorí tak majú priestor obhajovať cirkevné postoje. Môže sa nám zdať takýto model slovenských novín nedostatočný, ale taký jednoducho je.

    Som presvedčený, že minimálne pertraktovaný denník SME si svoju spravodajskú úlohu pri informovaní o Svetovom dni mládeže splnil dostatočne. To, že očakávania pánov blogerov neboli naplnené, nie je zapríčinené zle odvedenou prácou novinárov zo SME, ale nesprávne nasmerovanými očakávaniami. Tie totiž mali smerovať na katolícke médiá.

    Prosím, netvrďte mi, že presunutím niektorých cirkevných tém do katolíckych médií ich zároveň vytláčame z verejného diskurzu. Veď Katolícke noviny patria medzi najčítanejšie týždenníky na Slovensku a týždenne sa z nich predáva zhruba 80-tisíc kusov. (Pre porovnanie, denník SME si denne kúpi len 50- až 55-tisíc ľudí.)

    Pripočítajme k tomu katolícku TV Lux, Rádio Lumen, Vatikánsky rozhlas, TK KBS, vysielanie vo verejnoprávnych médiách, internetové magazíny a hneď môžeme hovoriť o veľmi dobrom mediálnom potenciáli, ktorý je navyše podporený Katolíckou univerzitou a početnými katolíckymi vydavateľstvami.

    Hra na ublíženého

    Na Slovensku sa sedem z desiatich ľudí hlási k Rímsko-katolíckej cirkvi. Ich sila pritom nie je len štatistická. Katolíci pravidelne potvrdzujú, že dokážu otvárať vážne otázky a formovať verejnú mienku. Prečo ale má majoritná skupina obyvateľstva z času na čas pocit, že sú ostatnými zosmiešňovaní, urážaní a odstrkovaní? Je to pravda? Alebo je to len nejaká schizofrénia, paranoja, útlocitnosť?

    Alebo je to len póza? Hra na ublíženého a ostrakizovaného? Rola mučeníka, ktorý neohne chrbát, nepodľahne tlaku okolia? Nezvyšujú si dotyční takouto pózou svoj význam, nelichotia si a necítia sa preto dôležitejší? Odpovede na tieto otázky nechám na každom z vás.

    Nezakrývam si oči pred nedostatkami slovenských médií. Vidím ich viac, ako priemerný čitateľ. Upozorňujem na ne a  budem na ne upozorňovať. Ale rovnako budem strhávať masku odriekavačom mantier o nenávistných a antikatolíckych médiách. A to aj za cenu, že sa im znepáčim a budú o mne rozposielať desiatky hromadných mailov.

    Ak sa vám článok páčil, môžete zaň hlasovať na vybrali.sme.sk. Ďakujem.


           
          Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators