16 mája 2012

Keď vám to poviem, rozžiari sa mi hlava


    "Konečne som pochopil, na čo je Twitter. To keď chcete poslať SMS a nemáte komu."

    Stačí kliknúť a hneď vidím, čo moji známi robia (odbehol som 4,8 km a som spotený ako prasa), ako sa cítia (ta káva pred polnocou nebol dobrý nápad), čo sa im stalo (autobus mešká už 15 minút #fail), kde sú (I'm at Potraviny http://4sq.com/SPAM) a na čo práve prišli (chlapi sú obyčajné svine).

    Niekedy je to otravné (xixi, cmuq), inokedy to vkus ani slovenčinu neuráža. A občas je to dokonca zaujímavé a hodné lajknutia. A tak sa spolu tešíme, plačeme, hneváme sa, alebo si navzájom držíme palce.

    Vraj 30-40 percent z toho, čo cez deň povieme, je o nás samých. Na sociálnych sieťach je to ale horšie: až 80 percent príspevkov na Facebooku či Twitteri, sa týka ich autorov. Prečo? Lebo nám to robí dobre.

    Pri meraní aktivity mozgu psychológovia na Harvardskej univerzite zistili, že hovorenie o nás samých aktivuje tzv. mozgové centrá odmeny. To v nás vyvoláva také príjemné pocity, že sme ochotní vzdať sa aj (malého množstva) peňazí, ak potom môžeme hovoriť o sebe.

    A mozog nám potom takto pekne žiari.


    Tu končí veda a začína sa moje zamyslenie. Nechcem moralizovať o využívaní sociálnych sietí. Viem, že sú veľmi užitočné pri komunikácii, upevňovaní vzťahov, sebaakceptácii, sebaaktualizácii a odovzdávaní zážitkov. Ale ak v bežnej reči venujeme sami sebe len tretinu času, prečo až 80 percent príspevkov, ktoré zavesíme na web, je o nás? Nie je to nepomer? Priveľa?

    Stále častejšie rozmýšľam, či pre hentaké blikotanie v hlave a uvoľňovanie dopamínu nie sme občas emotívnejší, infantilnejší, ufrfľanejší, nahnevanejší a sebestrednejší. Či sa už nechválime s každou maličkosťou, nezdieľame každý insitný poryv mysle, či už nenariekame aj nad nezmyslami.

    Nechce sa mi veriť, že by sme tak zúfalo hľadali pozornosť. Nie je to skôr tým, že sme vznetlivejší? Nevypúšťame do okolia emócie aj v takých situáciách, v akých sme sa kedysi vedeli udržať na uzde? Nestrácame schopnosť povzniesť sa nad veci, ktoré sa nám dejú? Nestrácame sebakontrolu a rozvahu?

    Odpovede nepoznám. Len viem, že ak sa to spýtam a stlačím tlačítko “Publikovať”, tak sa mi hentak rozžiari hlava. A možno sa rozžiari znovu, keď budem poznať váš názor.

    Ak sa vám tento článok páčil, môžete zaň hlasovať na vybrali.sme.sk. Ďakujem.


      0 komentárov:

      Zverejnenie komentára

           
          Design by Free WordPress Themes | Bloggerized by Lasantha - Premium Blogger Themes | Dcreators